Ivan Dérer /1884 – 1973/

„Advokáti mali veľkú účasť na bojoch nášho národa o právo a slobodu. Bez ich práce by boli bývali pozície slovenskej veci v rozhodujúcich chvíľach svetových dejín značne slabšie, snáď katastrofálne slabé, čím by sa utvorenie československého štátu bolo stalo pochybným, alebo aspoň začiatočné nesnáze nového štátu boli by bývali značne väčšie, s akými sme v skutočnosti zápasiť museli.“ Týmito slovami otváral Ivan Dérer Prvý zjazd advokátov zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi v roku 1935. Svoj prejav nazval Význam advokácie československej. V tom čase bol československým ministrom spravodlivosti, no nezabudol v závere prejavu dodať, že stále je i „advokátom, ktorý má na mysli i záujmy svojho vlastného stavu“.

Rodičia Ivana Dérera – advokát Jozef  Dérer a Paula, rod. Christenová

Ivan Dérer sa narodil 2.3.1884 v Malackách v rodine advokáta Jozefa Dérera (1856-1918) a Pauly, rod. Christenovej (1863-1931).

Jeho otec Jozef Dérer pochádzal zo Slovenského Pravna z národne uvedomelej evanjelickej rodiny. Maturoval na revúckom gymnáziu, právo študoval na Kráľovskej právnickej akadémii v Bratislave a na univerzite v Budapešti. Ako koncipient pracoval u Michala Mudroňa  v Bratislave, Petra Jamnického v Pezinku a potom v Malackách u Dionýza Feju – Rakovského a Kornela Koléniho. Advokátsku skúšku zložil 16. 6. 1884 a ako advokát ostal v Malackách[1]. Začiatkom roku 1884 sa Jozef Dérer oženil s Paulou Christenovou, dcérou hájnika na pálffyovskom panstve. Mala nemecké školy, bola jemnou, vzdelanou a optimistickou ženou, ktorá život zasvätila rodine.

Jozef Dérer sa stal vyhľadávaným advokátom, bol známy ako obhajca chudobných. Pred súdom používal slovenčinu. Svojimi vedomosťami si získal uznanie a stal sa intelektuálnym vodcom národného hnutia malackého okresu[2].  Patril k národne uvedomelým advokátom, zapájal sa aj do stavovského života advokátov[3].

Medzi jeho koncipientov patrili Jozef Kubina, Cyril Horváth – neskôr advokát a verejný notár v Senici, Rudolf Markovič – neskôr advokát v Novom Meste nad Váhom, Vladimír Trslín – neskorší predseda bratislavskej advokátskej komory, Ján Vanovič –  neskorší predseda Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine, Adalber Stern a jeho syn Ivan Dérer. V rodine s úsmevom spomínali, že zvykol pravidelne kŕmiť myši v nádeji, že sa tak nepustia do jeho advokátskych spisov[4]. 

Advokát Milan Ivanka na neho spomína ako na svojho „radcu ba i priateľa. My mladší sme ho volali „Otec Dérer“[5]. Na Jozefa Dérera spomína i Ferdiš Juriga. Po svojej maturite ho navštívil, pretože chcel ako prebudený Slovák vidieť „pravého živého pansláva“, o ktorom „toľko vlastizradného čítal“. Jozef Dérer – „bradatý pán fiškál“ ho prijal v Malackách, povzbudzoval ho k slovenskému povedomiu. Bol „ľudomilom, prebúdzal okolitých ľudí“[6].

Jozef Dérer a Paula Christenová mali deväť detí – päť dcér a štyroch synov.  Pretože Jozef bol evanjelik a jeho manželka Paula katolíčka, synovia boli pokrstení evanjelikmi a dcéry katolíčkami. Všetky deti hovorili troma jazykmi. Chlapci získali vysokoškolské vzdelanie a dievčatá maturitu[7]. Ivan bol najstarším z detí. Jeho bratia Jozef (1887 – 1967) a Ladislav (1897 – 1960) sa stali lekármi (Jozef oftalmológom a Ladislav internistom) a univerzitnými profesormi, brat Alexander (1891 – 1975) stavebným inžinierom. Najstaršia dcéra Oľga (1885 – 1957) mala hudobné nadanie a súkromne vyučovala hru na klavíri. Jej dcéra Ester Šimerová–Martinčeková sa po štúdiu v Paríži vypracovala na jednu z najvýznamnejších osobností slovenského výtvarného umenia.[8]

Detstvo Ivana Dérera

Ivan Dérer v Malackách nastúpil do Ľudovej školy. Učieval sa v aleji k zámku alebo v Pálfyovskom parku[9]. Keď mal deväť rokov Paula Dérerova sa s deťmi presťahovala do Bratislavy. Deti tam nastúpili do škôl. Bývali v trojizbovom byte na Rybnom námestí. Chodievali do divadla, plávali v Dunaji a doma si usporadúvali rodinné koncerty, na ktoré pozývali i rodinných známych. Ich otec ostal ako advokát v Malackách, prichádzal na víkendy. Ivan Dérer študoval na štátnom reálnom gymnáziu, kde maturoval v roku 1901.

Rodina podnikala často výlety do okolia spoločne s otcovým najbližším priateľom advokátom Milošom Štefanovičom (1854 – 1904) a jeho rodinou. Aj on mal deväť detí[10]. Štefanovič patril spolu s bratmi Mudroňovcami a Štefanom Fajnorom k štvorici najvýznamnejších slovenských advokátov tohto obdobia[11].

Študent práva a koncipient

Ivan Dérer študoval právo od roku 1901 na Právnickej akadémii v Bratislave, kde absolvoval štyri semestre. Zároveň vypomáhal v kancelárii Miloša Štefanoviča, neskôr i v kancelárii svojho otca. Tu sa spoznal so slovenskými advokátmi Milanom Ivankom, Samom Slabeyciusom a Augustínom Ráthom, s ktorými sa potom „často schádzali na dôverný priateľský rozhovor“[12]. V štúdiu práva pokračoval ďalšie dva roky na univerzite v Budapešti. Ďalej vypomáhal v kancelárii svojho otca i Kolomana Somlaya. Doktorát zložil 26.10.1906. Po skončení štúdia nastúpil ako advokátsky koncipient do otcovej kancelárie v Malackách. Advokátsku skúšku zložil Ivan Dérer v Budapešti 26.10.1909[13] a od 11.11.1909 sa stal advokátom v Bratislave[14].

Ako advokát zastupoval v civilných veciach, obhajoval i v trestnom konaní a viac ráz pred prvou svetovou vojnou aj v politických procesoch proti Slovákom stíhaným pre presadzovanie národných práv. Už vtedy sa aktívne zapojil aj do podpory slovenských kandidátov vo voľbách do uhorského snemu[15]. Spolu s Milošom Krnom, Ľudovítom Bazovským, Ľudovítom Medveckým, no najmä s Emilom Stodolom a Augustínom Ráthom patril k tým slovenským advokátom, ktorí pestovali i právnu vedu. Publikoval v Právnom obzore, ale aj inde[16], v publikačnej činnosti pokračoval aj po vzniku ČSR[17].

Jela Štefanovičová – manželka Ivana Dérera

Ivan Dérer si v roku 1912 vzal za manželku Jelu Štefanovičovú (1892 – 1976), dcéru advokáta Miloša Štefanoviča (1854-1904). Poznali sa od detstva. Jela Štefanovičová bola vzdelaná mladá dáma. Nevesta mala dvadsať a ženích 28 rokov. Jeho otec neprejavil veľké nadšenie, zrejme predpokladal, že jeho syn si vyberie manželku z bohatšej rodiny[18].

Ivan Dérer s Jelou Štefanovičovou mali dcéru Soňu[19] (1915 – 1999) a o štyri roky neskôr sa im narodil syn Vladimír[20] (nar.1919)[21]. Ivan Dérer sa venoval rodine – ako spomínala jeho dcéra, chodievali  na rodinné výlety električkou z Bratislavy do Viedne, kde navštevovali galérie, koncerty, Schönbrunn, či Práter, ale aj na turistiku, ktorú mal Ivan Dérer v obľube a vždy upozorňoval deti na pekné výhľady. Spomína i na to, že jej otec dobre kreslil a často si na okraje novín kreslil hlavy z parlamentu[22].

Prvá sv. vojna, národné aktivity a vznik ČSR

Pod vplyvom otca mal Ivan Dérer blízko k hlasizmu, propagoval československú spoluprácu a jednotu, prispieval do novín a časopisov[23]. Po vypuknutí 1.sv. vojny v deň mobilizácie (24.7.1914) uverejnil v Národnom hlásniku radikálny článok Hyeny chcú vojnu, v ktorom protestoval proti vojne[24]. Za článok bolo proti nemu začaté vyšetrovanie a bol uväznený. Maďarská a nemecká tlač ho označili za vlastizradcu, masy maďarských a nemeckých vlastencov mu porozbíjali okná na jeho byte na Suchom mýte[25] a „ohrozovali ho i na živote.“[26] Dostal sa na zoznam nebezpečných panslávov, musel ihneď narukovať a bol odvelený na východný front „ako na smrť určený“[27]. V bojoch bol ranený, prevelený so Sedmohradska, odkiaľ sa vďaka Kornelovi Stodolovi, vedúcemu slovenského oddelenia cenzúrneho úradu, dostal v októbri 1915 k nemu do Viedne[28].

Tu sa stretali Milan Hodža, Ivan Krno, advokáti Matúš Dula, Milan Ivanka, Emil Stodola, či Ľudovít Bazovský s českými poslancami Václavom Klofáčom, Vlastimilom Tusarom, či Aloisom Rašínom. Tu sa rokovalo aj o možnostiach ústavnoprávneho usporiadania budúceho Československa. Keď bolo do Martina 30.10.1918 zvolané deklaračné zhromaždenie, Dérer naň cestoval z Viedne so správami o rokovaniach. Zhromaždeniu, ktorého sa zúčastnilo i viacero advokátov[29], predsedal Matúš Dula. Bola ustanovená Slovenská národna rada, ktorej takmer polovicu členov tvorili slovenskí advokáti[30] a prijatá deklarácia, ktorou sa Slováci prihlásili k Československu. S jej textom na druhý deň odcestoval do Prahy Dérer. Stal sa členom Revolučného Národného výboru[31]. Pri riešení spôsobu včlenenia Slovenská do spoločného štátu presadzoval koncepciu, podľa ktorej nemali na Slovensku prestať platiť uhorské zákony a nemal byť aj na Slovensko rozšírený rakúsky právny poriadok. Takúto unifikáciu považoval za radikálnu, ktorá by spôsobila skôr chaos ako žiaducu jednotu[32]. Aj vďaka Dérerovi bola zvolená cesta postupnej unifikácie[33].

Dérer sa stotožňoval s masarykovským chápaním politického čechoslovakizmu a po celý život sa dôsledne staval na odpor proti akémukoľvek oslabovaniu československej jednoty[34]. Stal sa členom Dočasnej Šrobárovej vlády pre Slovensko. Mal v nej na starosti vojsko, četníctvo, železnice, poštu a telegrafy. Dočasná vláda odcestovala na Slovensko s 90 českými četníkmi a 86 vojakmi[35]. Na zhromaždení v Skalici 6.11.1918 vyhlásila prevzatie štátnej moci československými orgánmi[36].

Ivan Dérer vstúpil v roku 1919 do Československej sociálnodemokratickej strany a ako jej kandidát sa v roku 1920 stal poslancom  Národného zhromaždenia a bol ním až do roku 1938. Po vzniku ČSR Ivan Dérer rok a pol pôsobil ako referent pre pravosúdie Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska[37], mal na starosti zabezpečiť prevzatie uhorských súdov na Slovensku a ich podriadenie Československej republike[38]. V roku 1919 uverejnil v Právnom obzore článok  O súdobníctve na Slovensku[39], v ktorom zdôraznil, že „Súdobníctvo nesmie sa dostať na šikmú revolučnú plochu a ono znamenať musí v obklopujúcom ho revolučnom vlnobití stály bod. Justícia je fundamentom československej republiky a musí ním byť aj na Slovensku.“ V roku 1919 zvolal Ivan Dérer do Žiliny[40] Prvý zjazd právnikov slovenských, ktorý mal význam i pre advokáciu, pretože ministerstvo spravodlivosti v Prahe práve pripravovalo zmeny v úprave advokácie.

Minister s plnou mocou pre správu Slovenska a minister pre zjednotenie zákonov a unifikáciu správy

V máji 1920 bol Dérer vymenovaný Ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska a bol ním do septembra 1920[41]. Bol navrhnutý i za člena správneho výboru Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine, nakoniec pre množstvo povinnosti funkciu neprijal[42]. 

V rokoch 1921-22 vykonával Ivan Dérer funkciu ministra pre zjednotenie zákonov a unifikáciu správy[43]. Unifikáciu právneho poriadku považoval za nevyhnutnú aj v záujme jednoty nového štátu. Nasledujúce štyri roky bol poslancom a opäť advokátom.

V roku 1926 bol vymenovaný znova za ministra pre zjednotenie zákonov a unifikáciu správy v druhej vláde Antonína Švehlu. Funkciu vykonával krátko[44] a vrátil sa k advokácii.

V tomto období Dérer vytvoril[45] návrh ústavného zákona o udelení československého občianstva a presadil jeho prijatie[46]. Zákon sa stal známy ako Lex Dérer. Riešil situáciu na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, kde mnoho osôb vzhľadom na maďarské právo ostalo bez občianstva[47], pretože československé občianstvo nenadobudli. Zároveň sa však snažil predísť získaniu občianstva „osobami toho nehodnými a štátu nepriateľskými“[48].  Zákon mal význam aj pre advokátov, pretože podmienkou výkonu povolania bolo československé štátne občianstvo[49]. Do legislatívneho riešenia tohto problému sa zapájal Dérer aj neskôr[50].

            Dérer ako poslanec prispel aj k vyšetreniu protištátnej činnosti Vojtecha Tuku a   spolu s Milanom Ivankom upozorňoval na jeho podozrivé aktivity. Tukovo konanie Dérer v snemovni označil za premyslený politický čin smerujúci k rozbitiu republiky, počas jeho policajného vyšetrovania  kritizoval pomalosť procesu zbavenia poslaneckej imunity. Dérerove postoje vychádzali z odmetania autonomistickej myšlienky[51]. Tuka bol uznaný vinným z trestného činu vojenskej zrady a prípravy úkladov o republiku a odsúdený na 15 rokov odňatia slobody. Jeho prívrženci to Dérerovi nikdy nezabudli.

Advokát

Ivan Dérer ako advokát sídlil v Bratislave na Sennom rýnku 15. V roku 1923 zamestnal ako koncipienta Jaroslava Dvořáka (1894 – 1963). Dvořák pochádzal z Brna, právo začal študovať vo Viedni, ale po dvoch rokoch musel narukovať. Po vzniku Československa sa prihlásil do štátnej administratívy na Slovensko. Bol pridelený do Myjavy ako zástupca okresného náčelníka[52]. Právo doštudoval na Karlovej univerzite v Prahe[53]. Stal sa členom sociálnodemokratickej strany[54]. V roku 1922 nastúpil ako koncipient v Myjave k Jánovi Krnovi, zaťovi Štefana Fajnora. Krno však po roku prijal miesto verejného notára v Bratislave a svoju advokátsku kanceláriu zatvoril. Dvořákovi ponúkol koncipientské miesto Dérer. Hoci mal Dvořák v úmysle byť advokátom na Myjave, pretože Krno mu prenechal byt aj kanceláriu, ktorú mal neskôr prevziať[55] – nakoniec ponuku Ivana Dérera prijal.

Dérer v tomto období poskytol možnosť dokončiť si u neho koncipientskú prax i Ivanovi Markovičovi (1888 – 1944). Markovič pochádzal z Myjavy, bol synom lekára a národovca Júliusa Markoviča (1860-1913), ktorý patril k iniciátorom československých luhačovických porád. Jeho strýko – advokát Rudolf Markovič (1868 – 1934)[56] – časť svojej osnovníckej praxe vykonal v  Malackách u Jozefa Dérera. Ivan Markovič študoval právo v Budapešti a v Lipsku, doktorát získal v roku 1911. Koncipientom bol najprv v Budapešti, u Miloša Krnu v Novom Sade a u  strýka v Novom Meste nad Váhom[57]. Počas vojny padol do ruského zajatia[58] a tam sa zúčastnil na tvorbe légií, neskôr vo Francúzsku spolupracoval s Masarykom a Štefánikom. Markovič bol spoločne s Dérerom vo vedení sociálnej demokracie na Slovensku  a spoločne pracovali aj na Ministerstve s plnou mocou pre Slovensko. V roku 1920 bol krátko ministrom obrany, potom po Ivanovi Dérerovi ministrom pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy. Keď vo voľbách v roku 1925 neuspel, vrátil sa do advokácie, po dokončení koncipientskej praxe u Ivana Dérera[59] zložil advokátsku skúšku 21.3.1926 a stal sa advokátom v Bratislave[60]. Do advokácie sa vtedy vrátil napriek tomu, že mu bolo ponúknuté význačné miesto v diplomatickej službe. Podľa Dérera – Markovič odmietol, lebo „túžil po aktívnej práci a zdanlivá pohodlnosť zamestnania diplomata nevyhovovala jeho agílnej povahe“[61]. Od roku 1929 bol Markovič znova poslancom Národného zhromaždenia. Dérer a Markovič sa stali spoločníkmi v advokátskej kancelárii.

Spoločníctvo v kancelárii ponúkli aj Jaroslavovi Dvořákovi, ktorý sa stal advokátom ešte v roku 1924[62], ostal v Bratislave[63] a za manželku si vzal Ľudmilu, rod. Šimonovičovú (1900 – 1984) – spisovateľku Zuzku Zgurišku. Pretože obaja jeho spoločníci boli zaneprázdnení politickými záležitosťami[64], bol Dvořák[65]  pracovne vyťažený[66].

Ďalším spoločníkom kancelárie sa stal Vladimír Trslín (1886 – 1947). Keď Dérer otváral kanceláriu, Trslín bol koncipientom u jeho otca. Trslín právo študoval v Bratislave a Budapešti. Aj on bojoval v 1. sv. vojne, dostal sa do ruského zajatia a vstúpil do československých légií. V roku 1921 si otvoril advokátsku kanceláriu v Bratislave, krátko pracoval na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Aj Trslín patril k propagátorom československej vzájomnosti. Právnickými článkami a štúdiami prispieval do Právneho obzoru a iných časopisov[67]. Po vzniku Advokátskej komory v Bratislave v roku 1936 sa stal jej predsedom.

V roku 1924 zamestnal Dérer aj ďalších dvoch koncipentov – Artura Jiráka a Františka Šafářa. Obaja u neho vykonali celú prax a stali sa advokátmi, no v kancelárii neostali. Artúr Jirák[68] pochádzal z Prahy, kde študoval i právo, pracoval najprv v Banke československých légií, nakoniec tak ako mnohí českí advokáti, Slovensko opustil v roku 1939 a usídlil sa ako advokát v Prahe[69].  Aj František Šafář promoval v Prahe, najprv pôsobil na generálnom finančnom riaditeľstve[70] a aj on bol na Slovensku advokátom iba do roku 1939[71].

Väčšinu Dérerovej klientely tvorili obyvatelia z jeho rodného kraja, neodmietal ani drobných klientov. Ako spomína Tomáš Tvarožek, ich procesy „viedol roky, kým ich úspešne neskončil, trebárs nedostal zaplatené ani kolky, ktoré v procese potreboval“[72]. Podľa spomienok Jaroslava Dvořáka, klientov „bola často plná čakáreň a ešte aj na chodbe stáli – a my sme nie raz trnuli, keď niekto vylieval svoje srdce dnu u Dérera pridlho, sedel tam i hodinu i dve –  a tí vonku trpezlive čakali, celý dlhý rad – dokedy že to bude trvať, kým sa všetci vybavia“[73]. Keď Dvořákovi pripadla úloha predstaviť Dérera ako ako advokáta[74] do zborníka k jeho päťdesiatke[75], zdôraznil, že Dérer vedel byť vždy ku svojim klientom „otvorený, bezprostredný a úprimný, skrátka ľudský. Nenasadzoval si masku tajomného čarodeja, ktorý do svojich kúziel nedovolí nikomu nahliadnuť, nezvykol vyžadovať slepú a hluchú dôveru, ktorou laikovia povinní sú neomylnému odborníkovi, keď mu raz zverili svoju záležitosť. Účinok tejto vlastnosti Dérerovej bol, že ľudia mali k nemu dôveru, nie len to, mali ho radi.“ Dérera podľa Dvořáka  „bolelo a urážalo bezprávie a s obdivuhodnou húževnatosťou pracoval, aby tomu, čo cítil ako prirodzené právo, dopomohol k víťazstvu“[76].

Na ilustráciu Jaroslav Dvořák opísal prípad, v ktorom Dérer od roku 1923 zastupoval vdovu a jej štyri deti po obeti vraždy. Podozrivého usvedčovali traja svedkovia, ktorí čin videli a bol uznaný vinným. Odvolací súd ho však oslobodil, pretože dvaja iní svedkovia pod prísahou potvrdili, že smrteľnú ranu obeti spôsobila iná osoba. V novom konaní bol obžalovaný tento nový podozrivý. Aj on však bol odvolacím súdom oslobodený, pretože prví traja svedkovia usvedčovali inú osobu. Dvořák píše: „Dérer stál po tri a pol ročnej práci pred bizardnou situáciou, že boli tu dvaja ľudia, o ktorých sa vedelo, že jeden alebo druhý smrť spôsobil a preca obidvaja boli oslobodení. Pamätám sa, s akou svedomitosťou robil vtedy obšírnu zmätočnú sťažnosť menom vdovy na Najvyšší súd do Brna. Táto práca mala natoľko úspech, že Najvyšší súd rozsudok súdnej tabule zrušil a upravil ju k novému prejednaniu veci.“ Súdna tabula doplnila dokazovanie, dospela k záveru, že páchateľom je prvý podozrivý, preto obžalovaného oslobodila a nakoniec aj najvyšší súd rozsudok potvrdil. Dvořák pokračuje: „Nič nie je pochopiteľnejšieho, ako to, že takýto výsledok nemohol uspokojiť nikoho, kto má živý smysel pre objektívnu spravedlnosť (…) Spomínam tento prípad preto, lebo dosiaľ mám v živej pamäti, s akým elánom sa dr. Dérer celých päť rokov bil za to, aby dostalo sa zadosťučinenia vdove a štyrom nezaopatreným dietkam aspoň tým, že by vrah ich otca bol podľa práva potrestaný a ako sa dlho nevedel smieriť s tým, že shodou okolností formálne právo zabránilo, aby tejto spravedlnosti bolo učinené zadosť.“[77]

 Ivan Dérer medzitým presťahoval kanceláriu na Michalskú 25 a v roku 1928 prijal svojho posledného koncipienta – spisovateľa Ivana Horvátha. Ten bol synom senického advokáta Cyrila Horvátha, ktorý bol kedysi osnovníkom Jozefa Dérera. Ako osnovník u Ivana Dérera pracoval rok[78], pretože Ivan Dérer bol vymenovaný za ministra školstva a národnej osvety. Po troch rokoch tak Dérer znova prerušil výkon advokácie. V liste komore však žiada „aby bol ponechaný naďalej v rade členov Advokátskej komory“[79]. Počas jeho ministrovania bola v zoznamoch advokátov pri jeho mene uvedená poznámka „nevykonáva privátnu prax“, ako sídlo uvádzal naďalej Michalskú 25 a keď sa jeho spoločníci presťahovali na Hodžovo námestie, uvádzal túto adresu. 

Spoločná advokátska kancelária Jaroslava Dvořáka, Ivana Markoviča a Vladimíra Trslína

            Spoločná kancelária Jaroslava Dvořáka, Vladimíra Trslína a Ivana Markoviča zamestnávala viacerých koncipientov. Okrem Ivana Horvátha[80], ktorý pokračoval v praxi u Markoviča, tu ako koncipienti postupne  pracovali – avšak pomerne krátko Matej Vaníček[81], Fedor Thurzo[82], Viktor Schatz[83], Anna Janková[84], nevlastný syn Vladimíra Trslína Matúš Považaj[85], Adolf Heidrich[86] a Gejza Rácz[87].  

Celú svoju koncipientskú prax v rokoch 1933-38 v tejto kancelárii (u Jaroslava Dvořáka ako školiteľa) vykonal[88] Branislav Šimonovič (1904 – 1964). Bol bratom Dvořákovej manželky Zuzky Zgurišky. Gymnázium navštevoval v Bratislave, právo študoval v Prahe na Karlovej univerzite. Advokátsku skúšku zložil v Prahe v júni 1938 a stal sa advokátom v Bratislave[89]. Bol ním do roku 1948, po vojne bol i námestníkom žalobcu Advokátskej komory v Bratislave.

Koncipientami v tejto spoločnej kancelárii boli i synovia dvoch významných slovenských architektov  – Dušana Sama Jurkoviča a Milana Michala Harmincza. Pracovali tam dva roky súčasne v rokoch 1932 – 1934:

Pavel Jurkovič (1907 – 2005)[90] sa narodil v Brne ako najmladší z troch synov architekta Dušana Sama Jurkoviča (1868 – 1947), ktorý pochádzal z Myjavy a od roku 1922 pôsobil v Bratislave, kde spolupracoval i s architektom Mergancom. Jeho druhý syn – Juraj Jurkovič (1904-1963), fotograf, si za manželku vzal Jelu, rod. Markovičovú (1913-1964), dcéru advokáta Ivana Markoviča, ktorý tiež pochádzal z Myjavy[91]. Pavol Jurkovič právo študoval v Bratislave a po skončení štúdia nastúpil koncipientskú prax u  Jaroslavova Dvořáka. Po dvoch rokoch prestúpil ku Karolovi Listopadovi, no v  roku 1934 z advokácie odišiel za úradníka do Hypotečnej banky v Bratislave[92].

Ivan Harminc (1906-1990) bol vedený iba ako Markovičov koncipient[93]. Pochádzal zo Žiliny. Jeho otec Milan Michal Harminc (1869-1964) ako architekt pôsobil v Budapešti, Liptovskom Mikuláši (kde navrhol vilu advokátovi Emilovi Stodolovi) a od roku 1922 v Bratislave. Ivan Harminc študoval právo v Bratislave. Ako koncipient nastúpil najprv k Ernestovi Palánovi v Bratislave, po vojenskej službe pokračoval u Miloša Laučíka v Liptovskom Mikuláš, odkiaľ prestúpil k  Markovičovi. Po zložení advokátskej skúšky (1936) pracoval ešte rok u Markoviča. Potom nastúpil do kancelárie verejného notára v Bratislave Jozefa Kállaya a o zápis do zoznamu advokátov požiadal až v roku 1939, hodlal vykonávať advokáciu v Bratislave, avšak „vzhľadom na mimoriadne pomery“ bol zapísaný ako advokát v rodnej Žiline, neskôr presídlil do Hlohovca. Počas vojny bol zaistený Gestapom, do advokácie sa po vojne vrátil, no bolo mu určené sídlo v Nových Zámkoch. Tam nakoniec nenastúpil a z advokácie odišiel do štátnych služieb.[94].

Dérerova a Dvořákova vila

Napriek tomu, že advokátska kancelária zamestnávala synov architektov Jurkoviča i Harmincza, keď sa spoločníci kancelárie Dérer a Dvořák v roku 1933 rozhodli nechať si naprojektovať rodinné vily, oslovili iného architekta – Jindřicha Merganca.

            Keď boli ešte v júli 1929 na predaj staré záhrady nad hradom vedľa výpadovej cesty na Prahu, všetci štyria spoločníci kancelárie si kúpili susediace pozemky a rozdelili si ich tak, že vznikli samostatné stavebné pozemky pre Dérera a Dvořáka, zvyšok si ponechali Markovičovci a Trslínovci. Z  pozemkov bol veľkolepý výhľad na mesto a z druhej strany na Dunaj[95].  Hoci Dérer v tom čase žil ako minister v Prahe, chcel mať v Bratislave vilu, v ktorej hodlal bývať na penzii.

Architekt Jindřich Merganc (1889 – 1974) pôvodom zo Žamberku v Čechách, bol významný predstaviteľ medzivojnovej moderny. Na Mudroňovej ulici a v okolí zrealizoval viac než dvadsať víl[96]. Spolu s Klimešom tu navrhol i tri právnické vily – začiatkom roku 1933 Dérerovu vilu v klasickom duchu meštianskych víl prvej republiky[97] a hneď vedľa nej vilu dr. Dvořáka[98], neskôr v susedstve i vilu sudcu Zmeškala[99].  Dérerova i Dvořákova vila boli stavané i kolaudované súčasne (v decembri 1933). Vila Jaroslava Dvořáka je jednou z najlepších stavieb svojho druhu v tridsiatych rokoch na Slovensku[100], stala sa miestom stretnutí bratislavských umelcov spriaznených s rodinou majiteľa[101].  Dérer vo svojej vile však nakoniec nikdy trvalo nebýval a prišiel o ňu. Najprv mu ju zabavil Slovenský štát, po vojne mu bola síce vrátená, avšak zakrátko znova prepadla štátu[102].

Ďalší právnici z rodiny Dérerovcov

Ivan Dérer nebol jediným advokátom v rodine. Advokátom sa stal aj jeho bratranec Ján Vladimír Dérer (1885 – 1924), syn Jána Dérera, profesora na revúckom gymnáziu. Právo študoval na Univerzite v Kluži a stal sa advokátskym koncipientom. Po vojne krátko pôsobil na bratislavskom magistráte, v roku 1919 zložil advokátsku skúšku v Banskej Bystrici a stal sa advokátom so sídlom v Bratislave[103]. Pôsobil aj v advokátskej kancelárii Ivana Dérera a Vladimíra Trslína[104]. Spisovateľ Tido Gašpar píše vo svojich spomienkach o tom, že s Jánom Dérerom mal kvôli žene súboj  jazdeckými šabľami. Hoci ani jeden z nich nešermoval dobre, nakoniec Gašpar Dérera sekol do líca a súboj sa skončil. Gašpar spomína na tento súboj ako na „rytiersky výčin gavalierského bohémstva“[105]. K súboju došlo v roku 1923 a išlo zrejme o jeden z posledných súbojov v Bratislave. Advokáciu vykonával Ján Dérer iba päť rokov[106], zomrel predčasne v roku 1924 po operácii na srdcové komplikácie.

            Ďalšími právnikmi v rodine Dérerovcov boli aj dve z detí učiteľa na evanjelickej škole v Liptovskom Petri Fridricha Dérera (1860 – 1939). Jeho syn Emil Dérer (1905 – 1956) bol štátnym úradníkom a dcéra Emma Dérerová sa po promócii na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1937) stala sa sudkyňou, za manžela si vzala advokáta Juraja Sinaya (1909 – 1977)[107].

Minister školstva a národnej osvety (1929 – 1934)

Ministrom školstva a národnej osvety bol Ivan Dérer v rokoch 1929 – 1935[108]. Výkon tejto funkcie bol vybočením z dovtedajšieho profesionálneho Dérerovho právnického života, no novej funkcii sa venoval s plným nasadením a videl v nej možnosť presadzovať pozdvihnutie Slovenska. Počas jeho pôsobenia bolo zriadené na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi množstvo nových ľudových a meštianskych škôl, bolo vystavané mnoho nových školských budov. Pokračoval v školskej reforme začatej jeho predchodcom, snažil sa dosiahnuť, aby prevádzkové náklady škôl znášali obce a náklady na platy učiteľov štát. V Bratislave zriadil Pedagogickú akadémiu. Presadzoval aj účasť rodičov detí na činnosti škôl prostredníctvom rodičovských združení a podávanie teplej stravy v školách deťom[109].  V roku 1933 mu ako ministrovi bolo udelené najvyššie štátne vyznamenanie Francúzskej republiky – Rád čestnej légie.

 Dérer mal okrem iného zásluhu i na postavení školskej budovy v Slovenskom Pravne, odkiaľ pochádzal jeho otec[110], ale aj novej budovy Štátnej meštianskej a ľudovej školy v Malackách, ktorá bola pomenovaná po jeho otcovi Jozefovi Dérerovi. Budova bola postavená podľa projektu architekta Juraja Chorváta. Je najlepšou funkcionalistickou stavbou v meste. Na jej otvorenie v septembri 1932 prišiel i Ivan Dérer. Mesto Malacky mu o rok udelilo čestné občianstvo (7.6.1933).

Ivan Dérer bol v tomto období i predsedom správnej rady Mestskej sporiteľne v Bratislave[111].   Raz, keď sporiteľňa rozhodla, že poskytne 130 ľuďom drobnú pôžičku po podpise dlhopisu, stalo sa podľa riaditeľa sporiteľne Tvarožeka toto: „Bolo po Veľkej noci, keď doniesol nám Dérer veľkú haldu dlhopisov, vystavených pre prídelcov. Pozeráme a prekvapení sa pýtame, prečo ich všetky vlastnoručne vystavoval. „Nuž boli sviatky a slečna z kancelárie mala voľno“ – „Ale preca, je to obrovská práca a slečna by bola v stroji robila hneď aj duplikáty“ – hovoríme. „Tie zasa robila opisovala moja žena“, hovorí s tónom úplnej samozrejmosti.“ A Tvarožek dodáva: „Tak využil ako minister veľkonočné sviatky a podelil sa o pôžitok i so svojou vzácnou a obetavou manželkou“ [112].

Minister spravodlivosti (1934 –1938)

V roku 1934 bol Dérer vymenovaný ministrom spravodlivosti a bol ním v piatich vládach nepretržite až do septembra 1938[113]. Jednou z jeho priorít bola unifikácia práva, najmä práca na kódexoch občianskeho práva. Dérer bol presvedčený, že unifikácia práva utuží československú jednotu a prispeje k oslabeniu podpory autonomistických snáh na Slovensku.

Návrh občianskeho zákonníka predložil parlamentu v roku 1937. Pri jeho prerokúvaní sa pozmeňovacími návrhmi aktívne zapojil aj Ivan Markovič[114]. V záujme zachovania československej jednoty sa Dérer snažil dosiahnuť jeho prijatie  ešte v jubilejnom roku 1938[115]. V reči v poslaneckej snemovni zdôraznil, že „z tejto jednoty práva a z nej vyplývajúcej hospodárskej vzájomnosti a posily, vyšla by posilnená i myšlienka štátnej a národnej jednoty československej“[116]. Návrh nového kódexu bol pripravovaný 15 rokov, systematicky kódex vychádzal z rakúskeho všeobecného zákonníka občianskeho, nešlo však iba o jeho revíziu, ale o „prepracovanie československé“, ktoré mu dalo úplne nový obsah[117]. Do Mníchovskej dohody však nebol prijatý. Pre Dérera to bola politická prehra[118].

Dérer ako minister spravodlivosti sa však staral aj o práce na ďalších unifikovaných normách – na osnove civilného zákona súdneho, revízii trestného zákona a poriadku, príprave advokátskeho a notárskeho poriadku, pracovalo sa na exekučných pravidlách, pokračovali práce na obchodnom zákonníku[119].

Ivan Dérer sa ako minister spravodlivosti zúčastňoval i na právnických zjazdoch a zjazdoch advokátov. V roku 1935 prišiel do Bratislavy na Prvý sjazd advokátov zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi a predniesol prejav Význam advokácie československej, v ktorom vyzdvihol prácu slovenských a českých advokátov a ich podiel na vzniku republiky[120]. V prejave konštatoval, že vláda si je vedomá „veľkej dôležitosti, ktorú má advokátsky stav v živote nášho mladého štátu. V tejto budovacej práci je voľný advokátsky stav nezbytnou nutnosťou, už i preto, aby paralyzoval a usmerňoval možné výstrelky jednostrannosti byrokratických tendencií.“ Dérer poukázal i  na potrebu „hospodárskeho zabezpečenia advokátskeho stavu“, pretože „všetky teórie a krásne reči o jeho velikých úkoloch ostanú len pia desideria, keď hospodárske pomery advokátov ostaly by také, ktoré by ich nútili k neúprosnému existenčnému boju, v ktorom by nemohli brať zreteľ na vyššie a ideálne úlohy, ale koncentrovať by sa museli na zabezpečenie každodenného najminimálnejšieho chleba za každú cenu a všetkými prostriedkami“.

Ivan Dérer ako minister spravodlivosti bol i členom čestného predsedníctva Prvého odborového zjazdu československých právnikov, ktorý bol vo svojej advokátskej sekcii zároveň i IV. zjazdom československých advokátov.  Zjazd sa konal v Prahe v septembri 1936. Na spoločnom obede advokátov vyslovil porozumenie pre snahy advokácie o prijatie nového unifikovaného advokátskeho zákona. Ako minister spravodlivosti sa zúčastnil i Unifikačného zjazdu právnikov v septembri 1937 v Bratislave[121].

Spoločenská a politická situácia sa komplikovala. Dérer ostro odmietal separatizmus a Hlinkovcov považoval za svojich osobných nepriateľov. Nevraživosť bola vzájomná – Andrej Hlinka žiadal dokonca Dérerovo odstúpenie z vlády[122]. Dérer predložil v roku 1938 prezidentovi republiky a predsedovi vlády postupne tri Memorandá o zabezpečení československej jednoty obsahujúce návrhy riešenia politickej situácie[123]. Riešenie slovenského problému však z rúk Hodžovej vlády vypadlo[124] a vláda krátko pred mníchovskou dohodou podala demisiu. Dérerov boj s autonomizmom, nakoniec skončil úplnou porážkou[125]. Po mníchovskej dohode Dérer vo vystúpení v rozhlase vysvetlil dôvody odstúpenia vlády a apeloval na poslucháčov: „Všetci do jedného tábora, všetci do tábora rozvahy a kázne, všetci udržujme kľud a poriadok! Len tak zachováme republiku, len tak zachováme slobodu, len tak zachováme národ náš. Nech nám Boh pomáha!“[126].

Po mníchovskej dohode – vojnové roky

Po demisii vlády a mníchovskej dohode sa Ivan Dérer vrátil na Slovensko. V  rodných Malackách a ani v rodisku otca v Slovenskom Pravne mu neuznali domovskú príslušnosť. Nakoniec bol prijatý obcou Roztoky nad Vltavou v Čechách[127]. Dérer stratil slovenské občianstvo a vrátil sa do Čiech. Od začiatku roku 1939 žil v Prahe[128] ako súkromná osoba[129].

V deň vyhlásenia Slovenského štátu 14.3.1939 podľa spomienok Dérera panovala v Prahe „zúfalá nálada“. U Dérera bol Ivan Markovič, prišiel i Vladimír Clementis: „Ťažko bolo uveriť, čo sa stalo v Bratislave. Nebolo to nič neočakávaného a preci to pôsobilo zdrcujúcim dojmom“[130].

Ivan Dérer bol naďalej ako advokát zapísaný v Advokátskej komore v Bratislave, rovnako ako jeho spoločníci. Keď bolo v marci 1939  prijaté vládne nariadenie č. 33/1939 Sl. zák. o prevádzaní advokátskej praxe[131], podľa ktorého mohol advokáciu na území Slovenského štátu vykonávať iba ten, kto má domovskú príslušnosť v niektorej obci na území Slovenského štátu, bolo zrejmé, že Ivan Dérer bude zo zoznamu advokátov vymazaný. Advokácie sa vzdal sám a zo zoznamu bol vymazaný 14.12.1939[132].

Dérer požiadal o zápis do zoznamu advokátov Advokátsku komoru v Prahe, avšak táto jeho žiadosť nikdy nevybavila[133] a tak advokáciu nemohol vykonávať ani v Čechách. Ostal bez práce a bez príjmu, nemohol očakávať ani prijatie do štátnych služieb. Začal sa venovať právnej vede. Študoval v univerzitnej knižnici a knižnici ministerstva spravodlivosti. Začal písať dielo venované obyčajovému právu na Slovensku[134]. Dérerovho syna Vladimíra, ktorý práve zmaturoval, odmietli prijať na právnickú fakultu. Nastúpil na techniku[135], no zakrátko emigroval cez Poľsko a Švédsko do Londýna. Dérer rodinu odmietol opustiť a ostal v Prahe.

Slovenský štát považoval Dérera pre jeho čechoslovakistické presvedčenie a odpor k ľudáckemu hnutiu za nepriateľa, hrozilo mu zaistenie[136]. Bol zaradený do zoznamu politických zbohatlíkov, ktorých majetok mal prepadnúť štátu[137].  O prepadnutí rozhodovala Komisia pre veci politických zbohatlíkov, na čelo ktorej bol vládou vymenovaný Alexander Mach. Postihnutých bolo i viacero advokátov, napr. Max Adler, či Pavol Fábry[138], ale aj Ivan Markovič[139]. Uznesením komisie z mája 1940 bola Dérerova vila prehlásená za prepadnutú štátu. Dérer dosiahol dva razy zrušenie zápisu straty vlastníctva Krajským súdom v Bratislave, nakoniec však v roku 1941 o vilu a celý majetok na Slovensku prišiel. Vlastnícke právo mu bolo vrátené až po vojne[140].

Dérer sa zapojil v Prahe spolu s Milanom Ivankom do protifašistického odboja v ilegálnej skupine Politické ústředí. V roku 1940 bol prvý raz krátko zatknutý[141]. Slováci boli podľa jeho spomienok v Čechách po rozbití republiky vnímaní ako tí, čo sa obrátili republike chrbtom: „Po rozbití republiky bolo v Čechách zle nedobre na Slovákov. Ja som bol vždy dobre zapísaný v českej spoločnosti. Preci sa však stalo, že ma neznámi ľudia na ulici atakovali, obyčajne poznámkou ‚To jste nám bratři Slováci krásnou věc provedli!‘ Vtedy som si dal oholiť fúzy, aby ma ľudia nepoznali.“ [142]

Druhý raz bol Ivan Dérer zatknutý v auguste 1944, uväznený vo väznici Gestapa a  nemeckého súdu[143] a bol zaradený i na nútené práce. V Terezíne, keď pri kopaní protitankových zákopov dozorca zistil, že Dérer naberá na lopatu primálo hliny, nariadil palicovanie. Niekto chcel Dérera zachrániť a povedal, že je bývalý československý minister spravodlivosti a myslel, že mu to pomôže. Ale dozorca povedal: „Keď minister, tak ešte raz!“[144]. 

Dérer bol obžalovaný z prípravy velezrady a spolupráce s nepriateľom. Pojednávanie pred berlínskym Volksgerichtom bolo nariadené na 28.5.1945, rozsudok smrti bol takmer istý[145]. Vojna sa ale blížila ku koncu, Dérer bol prevezený do väzenskej nemocnice a odtiaľ do internačného zariadenia Gestapa na zámok  Jenerálka[146]. Oslobodený bol 7.5.1945[147].

Ivan Markovič žil s manželkou a dcérami na Slovensku. Po neuznaní domovskej príslušnosti požiadal aj on o výmaz zo zoznamu advokátov[148]. Aj on stratil slovenské občianstvo a aj jeho prijala obec Roztoky nad Vltavou[149]. Keď sa na ceste z Prahy do Bratislavy dozvedel o vzniku Slovenského štátu, cestu prerušil a vrátil sa späť do Prahy. S rodinou sa už nikdy nestretol[150]. V septembri 1939 bol v Prahe zatknutý gestapom ako funkcionár organizácií dôstojníkov a legionárov[151]. Aj jeho majetok na Slovensku skonfiškovali[152]. Bol väznený na Pankráci, v koncentračnom tábore Dachau a Buchenwald, kde 16.2.1944 zomrel. Pri príležitosti druhého výročia jeho smrti uverejnil spomienku na neho jeho koncipient Ivan Horváth[153], o rok neskôr Ivan  Dérer. V Právnom obzore[154] o Markovičovom advokátskom pôsobení napísal: „V povolaní advokáta bol presný, svedomitý a pracovitý. I najmenšej kauze venoval najväčšiu pozornosť a zastúpenia ex offo a záležitosti početných neplatiacich klientov jeho kancelárie obstarával práve tak starostlivo, ako veľké a výnosné veci, ktoré mu boli sverené. Bratia legionári a rôzni drobní ľudia bratislavského a ďalšieho okolia by o tom vedeli  mnoho rozprávať. Bol medzi nimi populárny, ačkoľvek ako priama povaha, povedal každému rovno do očú, čo si myslel, ale ľudia vedeli, že ich vec je v dobrých rukách, keď mu ju sverili.“[155]

Ostatní spoločníci kancelárie – Jaroslav Dvořák a Vladimír Trslín – aj po roku 1939 pôsobili ako advokáti na Slovensku. Okrem nich ostal v kancelárii Branislav Šimonovič, brat Zuzky Zgurišky. Na pojednávania chodieval najmä Trslín, Dvořák ako Čech prevzal kancelársku agendu[156].

Po oslobodení Jaroslav Dvořák popri advokácii vypomáhal aj na bratislavskom magistráte. Keď z Košíc pricestovala vláda, Zdeněk Fierlinger mu ponúkol, aby sa zapojil v Prahe do budovania jej úradu[157]. Dvořák prijal, odcestoval do Prahy a v septembri 1945 požiadal o výmaz zo zoznamu advokátov[158]. Do Prahy za ním pricestovala natrvalo aj manželka, syn Tomáš ostal v Bratislave, kde študoval právo[159].  Vilu na Mudroňovej dala rodina k dispozícii akadémii vied a neprišla o ňu[160]. Jaroslav Dvořák pôsobil vo funkcii prezidiálneho šéfa predsedníctva vlády, od roku 1947 ako vedúci odboru ministerstva zahraničných vecí. Jeho syn sa nestal advokátom, pôsobil v bratislavskom Hydrostave[161]. Keď Jaroslav Dvořák odišiel na dôchodok (1954)[162], venoval sa najmä prekladom slovenskej literatúry do češtiny. Zomrel  v roku 1963 v nemocnici Pod Petřínem na infarkt[163].

 Vladimír Trslín počas vojny spolupracoval s občianskym odbojom. Z funkcie  predsedu Advokátskej komory v Bratislave bol odvolaný v novembri 1938, znova vymenovaný bol v roku 1945 a bol ním až do svojej smrti. Po vojne bol  i členom Komisie Povereníctva pravosúdia pre kodifikáciu a unifikáciu súdneho práva, podpredsedom komisie pre sudcovské a advokátske skúšky a členom komisie pre prípravu ústavy. Zomrel  23. 11. 1947 v Bratislave, kurátorom jeho kancelárie bol vymenovaný Branislav Šimonovič[164].

Profesor právnej sociológie

Po oslobodení Ivan Dérer predložil prvú časť svojej práce Obyčajové právo (Úvahy o povahe obyčajového práva v súkromnoprávnej oblasti)“, ktorú písal od roku 1939 Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Bol vymenovaný 8. februára 1946[165] za riadneho profesora novozriadeného odboru právnej sociológie na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity[166]. Dérer ďalej publikoval. V roku 1946 vydal knižne práce „Slovenský vývoj a ľudácka zrada“ a „Košický program a nová ústava“[167], v ktorej formuloval návrh povojnového ústavného systému Československa. Stavia sa proti federalizácii i dualistickej autonómii. Odporúča „nepreháňať čechoslovakizmus, ale ani nebagatelizovať silu československej myšlienky a jej národnej reality“[168]. O rok neskôr uverejnil v Prahe prácu „Soudce a nová ústava“[169].  Dérer sa riadnej profesúry právnej sociológie po roku vzdal, pretože medzičasom bol vymenovaný za prvého prezidenta Najvyššieho súdu v Brne[170].

Prezident najvyššieho súdu (1946 – 1948) a člen okruhu expertov pre prípravu novej ústavy 

Do tejto funkcie bol vymenovaný prezidentom republiky  5.2.1946. O jeho slávnostnej inaugurácii referoval i Právny obzor[171]: „V slávnostne  vyzdobenej pojednávacej sieni Najvyššieho súdu v Brne bol 21. marca slávnostne uvedený v úrad prvý prezident Najvyššieho súdu dr. Ivan Dérer. (…) Krátko pred jedenástou hodinou vstúpili do zasadacej siene v sudcovských talároch členovia grémia Najvyššieho súdu, medzi nimi aj senátni prezidenti Najvyššieho súdu Dr. Moys a dr. Daxner a zasadli na miesta po oboch stranách busty pána prezidenta republiky, umiestnenej pod štátnym znakom medzi dvoma štátnymi vlajkami.“ Minister spravodlivosti  Prokop Drtina zdôraznil, že Dérer „nie je v justícii novým človekom. Hoci nie je sudca predsa verím, že jeho výber za prvého sudcu v republike je sudcami vítaný. Pretože dr. Dérer okrem svojich význačných znalostí odborných je známy predovšetkým ako človek spravodlivý, ako demokrat predchnutý vierou v lepší sociálny poriadok, ako politik obdarený štátnickou múdrosťou“[172]. Ivan Dérer tu predniesol prednášku Sudca a právo[173], v ktorej zdôraznil, že „Neodvislosť výkonu sudcovskej moci musí byť zachovaná za každého režimu, ktorý chce zabezpečiť objektívne prisluhovanie právom a spravodlivosťou a tým právnu bezpečnosť, ktorá je základom hospodárskeho rozkvetu a mravného povznesenia obyvateľstva“[174]. Dérer sa ako prezident najvyššieho súdu naďalej aj vedecky zaoberal postavením súdnictva[175].

Počas výkonu funkcie prvého prezidenta najvyššieho súdu Dérer v rokoch 1947 – 48 bol i členom okruhu expertov pre prípravu novej ústavy. Presadzoval nové ústavne usporiadanie štátu tak ho zhrnul v brožúre Košický program a nová ústava[176]. Zo Slovenska v tejto komisii pôsobili aj vysokoškolskí učitelia Alojz Matura, Jozef Ratica, Karol Kizlink,  podpredseda Slovenskej národnej rady Ivan Horváth a povereník vnútra Július Viktory[177]. Dérer presadzoval vytvorenie ústavy západoeurópskeho typu, čo mu po februári 1948 nebolo zabudnuté[178].

V júli 1948 sa Dérer funkcie predsedu najvyššieho súdu vzdal a požiadal o penzionovanie. Podľa jeho slov nebol „vyakčnený“[179]. Dôvodom tohto jeho rozhodnutia mohli byť zásahy  ministra spravodlivosti Čepičku do rozhodovania najvyššieho súdu[180], možno k tomu prispela aj skutočnosť, že ani prezident Beneš si nežiadal jeho názor k viacerým otázkam, ku ktorým by sa Dérerovi ako predsedovi najvyššieho súdu podľa jeho názoru patrilo vyjadriť, napríklad k omilosteniu  Tisa, či k politickej kríze vo februári 1948[181]. 

Ako dôchodca sa presťahoval z Brna do Prahy. Keď mu v roku 1953 znížili penziu, bol nútený zamestnať sa. Pracoval v slovníkovom oddelení Slovanského ústavu ČSAV, externe vedecky spolupracoval na maďarsko-českom právnickom slovníku[182].

Uväznenie a odsúdenie

Ivana Dérera, napriek tomu, že sa po vojne už aktívne nezapájal do politického diania, 13. mája 1954 zatkli s odôvodnením, že pracuje v centre ilegálnej skupiny sociálnej demokracie, ktorá sa zaoberá prípravami zvrhnutia ľudovodemokratického zriadenia[183]. Dôkazom mal byť jeho list adresovaný Karolovi Křepelkovi, v ktorom mu po smrti Bohuslava Ečera[184] napísal, že je „škoda, že taký talent ako dr. Ečer sa nemohol dostatočne uplatniť a je tragické, že sa nemohol dožiť splnenia svojich túžob. V sobotu, v deň jeho smrti, sme tu v priateľskom kruhu v Prahe uvažovali o ňom ako o možnom predsedovi vlády, netušiac, že bol v tej chvíli už mŕtvy“[185]. Dérer na svoju obhajobu uviedol, že žiaden prevrat nepripravoval a listom iba „chcel Křepelkovi prejaviť sústrasť s potešiť ho v jeho zármutku nad stratou dobrého priateľa“[186].

Hlavné pojednávanie pred Najvyšším súdom v Prahe sa konalo 22.2.1955 a v rovnaký deň bol vyhlásený i odsudzujúci rozsudok. Týmto rozsudkom[187] bol Ivan Dérer uznaný vinným, že „v polovici roku 1953 v Prahe sa z oznámenia JUDr. Miroslava Krčmáře[188]  hodnoverným spôsobom dozvedel, že sa chystá pokus o zničenie ľudovodemokratického štátneho zriadenia a spoločenského poriadku republiky, ktoré sú zaručené ústavou, teda trestný čin velezrady a bez odkladu to neoznámil ani prokurátorovi ani orgánu národnej bezpečnosti“, čím sa dopustil trestného činu podľa § 165 ods. 1 tr. zák[189], za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní tri a pol roka a zároveň bolo vyslovené prepadnutie celého majetku obvineného, strata čestných práv občianskych na päť rokov“[190]. Proti rozsudku odvolanie nebolo prípustné.

Dérer strávil vo väzení rok, prepustený bol 11.5.1955  na základe amnestie prezidenta republiky Zápotockého. Štátu prepadla nie len polovica domu na Mudroňovej ulici (jeho manželka zvyšnú polovicu predala), ale aj jeho osobná knižnica a ďalší majetok[191]. Po prepustení Dérer požiadal aspoň o vrátenie knižnice, pretože v knihách sú jeho poznámky. Bolo však zistené, že knižnica bola spálená. Problémy mal i s dôchodkom[192].  

V roku 1968 požiadal[193] o rehabilitáciu s odôvodnením, že v konaní boli porušené práva obhajoby. Mestský súd v Prahe[194] jeho žiadosti vyhovel, avšak Najvyšší súd ČSR[195] jeho rozhodnutie zrušil a Dérerov návrh na rehabilitáciu zamietol, pretože po zmenách pravidiel súdnej rehabilitácie[196], táto sa už na jeho trestnú vec nevzťahuje[197]. Ivan Dérer bol nakoniec rehabilitovaný až posmrtne Mestským súdom v Prahe v roku 1990[198].

Na sklonku života

Dérer ako dôchodca pokračoval v písaní diela Antifierlinger[199], ktoré sa stalo jeho politickými pamäťami. Politické zmeny v roku 1968 podnietili Dérera k spoločenským aktivitám, vystúpil v televízii, bol publikačne činný, zapájal sa i do diskusií o otázkach federácie a verejne vyslovil svoj názor, že je naďalej za jediný a jednotný československý štát, v ktorom sa dajú uskutočniť všetky národné potreby. Proti návrhu ústavného zákona o československej federácii vypracoval memorandum[200]. Po vzniku federácie požiadal o české občianstvo[201]. V roku 1969 bol vyznamenaný prezidentom Ludvíkom Svobodom Radom republiky, ktorý mu bol udelený za vynikajúcu a obzvlášť záslužnú prácu pri budovaní nášho školstva[202]. 

Žil u dcéry v Prahe. Podľa spomienok jeho vnuka, každý deň chodieval na prechádzky spolu so svojimi vrstovníkmi. Obradne zdravieval susedov a okoloidúcich, ktorí skupinku starších mužov dobre poznali. Vykračoval svižne a elegantne švihal vychádzkovou paličkou[203].

Ivan Dérer zomrel 10.3.1973 v Prahe ako 89 ročný. Rozlúčka sa konala v malej kaplnke Olšanského cintorína, napriek žiadosti rodiny, nič väčšie pohrebný ústav nemal k dispozícii. Na pohrebe bolo prítomných mnoho bývalých sociálnodemokratických funkcionárov i ďalších osobností vrátane Prokopa Drtinu[204]. Jeho manželka Jela Štefanovičová ho prežila o tri roky.

Záver

            Ivan Dérer ako významný verejný činiteľ a politik, ako poslanec i minister, vždy presadzoval demokratické princípy, v spoločnosti mal prirodzený rešpekt, stál na strane demokracie a pokroku, zasadzoval sa o zlepšenie celkovej úrovne života ľudí a upevňovanie demokratických princípov[205]. Zasiahol niekoľkokrát významným spôsobom do československých ústavných dejín[206] v prospech československého štátu a jeho obyvateľstva[207].

Ivan Dérer bol však pôvodným povolaním advokát, advokáciu vykonával viac než dvadsať rokov a jeho advokátske skúsenosti sa uplatnil nie len pri vzniku spoločného štátu ale aj v jeho ministerských funkciách. Tak ako Ivan Dérer pri viacerých príležitostiach pripomínal zásluhy advokátskeho stavu pri vzniku spoločného štátu, aj advokátsky stav by nemal zabudnúť na Ivana Dérera.

[1]  Malacky boli v tom čase sídlom Kráľovského okresného súdu a pôsobili tu siedmi advokáti. Okrem Jozefa Dérera boli advokátmi so sídlom v Malackách v roku 1886 Ľudovít Eremit, Dionýz Féja, Adolf Gabriel, Ferdinand Kardossy, Samuel Lichtenstein a Ivan Prenoszil, v roku 1900 Karol Boór, Ľudovít Eremit, Dionýz Feja, Samuel Lichtenstein, Ivan Prenoszil a Emil Revész, v roku 1918 Dionýz Feja, Ľudovít Hirschfeld, Jozef Kubina, Samuel Lichtenstein, Vojtech Prenoszil, Ivan Prenoszil, Emanuel Revész, Adolf Stern (bývalý koncipient Jozefa Dérera, ktorý sa stal advokátom v roku 1914) a Gejza Virsik. Podľa Magyarország tiszti czím- és Névtára 1886. Budapest, Pesti, Könyvnyómda-Részvény-Társaság, 1886; Magyarország tiszti czím- és Névtára 1901. Budapest, Pesti, Könyvnyómda-Részvény-Társaság, 1901 a Magyarország tiszti czím- és Névtára 1918. Budapest, Pesti Könyvnyomda—Ráeszvénytársaság, 1918.

[2] BARTLOVÁ, A.: Aj politik má svoje súkromie. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 631-632.

[3] V Advokátskej komore v Bratislave bol náhradným členom jej výboru v rokoch 1903  – 1905.

[4] GAJDOŠOVÁ, M. – KERECMAN, P. – ĎURIŠKA, Z. – KUŠNÍR, J. – HELLENBART, V.: Advokátske komory na Slovensku 1875 – 1948, Veda, Bratislava, 2018, str. 511.

[5] IVANKA, M.: K jubileu dr. Ivana Dérera. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 11-12.

[6] JURIGA, F.: Dr. Ivan Dérer. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 27.

[7] BARTLOVÁ, A.: Aj politik má svoje súkromie. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 631-632.

[8] Chýrnik. In: Národnie noviny, 1884, roč. 15, č. 71, s. 3; DÉRER, I. Československá otázka. Praha: Orbis, 1935, s. 233 – 243;  Šíp, V. – Trebišovský, J.:. Malacky. Kapitoly z dejín mesta I. Bratislava: Vydavateľstvo Odkaz, s. 53 – 54; 1990; PEKNÍK, M., ed. Dr. Ivan Dérer, politik, právnik a publicista. Bratislava, VEDA vydavateľstvo SAV, 2010, s. 16, 19, 21, 109 – 111;  KERECMAN, P. – MANIK, R.:. História advokácie na Slovensku. Žilina, Eurokódex, 2011, s. 200, 309, 405.

[9] OBSELKA, J.: Malacky svojmu rodákovi. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 38.

[10] BARTLOVÁ, A.: Aj politik má svoje súkromie. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 634.

[11] Štefanovič bol koncipientom u Matúša Dulu v Turčianskom Sv. Martine, kde pôsobil štyri roky, neskôr v Bratislave u Michala Mudroňa, ktorého kanceláriu prevzal. Obhajoval Svetozára Hurbana Vajanského za článok v Národných novinách „Hyenizmus v Uhorsku“, ale napríklad aj  na známom Rumunskom Memorandovom procese v Kluži (1894). Jeho manželkou bola Elena Paulíny –Tóthová. Ich dcéra Tatiana (1890-1916) sa vydala za advokáta Ľudovíta Medveckého (1878-1954). V roku 1903 sa rodina presťahovala do Martina – Štefanovič prijal kreslo riaditeľa Tatrabanky, no zakrátko zomrel (1904) a jeho vdova s deťmi sa vrátili do Bratislavy (1908), získali ten istý byt na Špitálskej, kde už raz bývali a obnovili i vzťahy s Dérerovcami.

[12] IVANKA, M.: K jubileu dr. Ivana Dérera. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 11-12.

[13] Matrika advokátov zapísaných pri advokátskej komore v Turčianskom Sv. Martine, zv. I., str. 55

[14] Matrika advokátov zapísaných pri advokátskej komore v Turčianskom Sv. Martine, zv. I., str. 55

[15] V roku 1906 takto Ivan Dérer agitoval na Záhorí za Ferdinanda Jurigu a Pavla Blahu. Ferdiš Juriga spomína: „Z kancelárie otca poznal všetkých prebudených Slovákov, písal listy, články, chodil po dedinách z domu do domu. Bol mi vzácnym pomocníkom. Horlil natoľko, že pred samou voľbou v Kuchyni pred polnocou chceli ho žandári zavrieť aj so mnou.“ JURIGA, F.: Dr. Ivan Dérer. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 28.

[16] V roku 1907 uverejnil v Slovenskom obzore článok kritizujúci Apponyiho školské zákony pod názvom „O vyučovacej reči na ľudových školách politických a cirkevných obcí“, neskôr v Ľudových novinách a Slovenskom týždenníku aj články popularizujúce a vysvetľujúce právo verejnosti.

[17] Napr.: DÉRER, I.: O súdobníctve na Slovensku. Právny obzor, 1919; DÉRER, I.:O automatickom nabývaní domovskej príslušnosti na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Právny obzor, 1924, str.  97; DÉRER, I.: Poznámky k prednáške prof. Dr. K. Laštovku o osnove zákona na organizáciu politickej správy. Právny obzor, 1927, str. 177, atď.

[18] BARTLOVÁ, A.: Aj politik má svoje súkromie. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 636.

[19] Dcéra Soňa Černá, rod. Dérerova (1915 – 1999) maturovala na gymnáziu v Prahe, potom študovala na vysokej škole kreslenie, neskôr prestúpila na Školu pre ženské povolania. Keď sa v roku 1936 vydala za Jaroslava Černého, venovala sa rodine. Po nástupe komunistického režimu bola nútená manuálne pracovať pri páse v čokoládovni, neskôr sa zamestnala v knižnici Československej akadémie vied. BARTLOVÁ, A.: Aj politik má svoje súkromie. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 636; BARTLOVÁ, A.: Aj politik má svoje súkromie. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 636.

[20] Syn Vladimír Dérer (nar. 1919) študoval na gymnáziu, v roku 1939 emigroval do Veľkej Británie, kde pracoval ako robotník a neskôr vstúpil do anglickej armády. Po vojne vo Veľkej Británii ostal, študoval na univerzite v Londýne, pracoval v cestovnej kancelárii a neskôr si založil firmu. V roku 1969 navštívil rodinu. ĎURIŠKA, Z.: Genealógia rodu Dérerovcov. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str.103; BARTLOVÁ, A.: Aj politik má svoje súkromie. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 636.

[21] Tretie dieťa – dcéra Mária (nar. 19.7.1921) zomrela po štyroch dňoch.

[22] Talent sa prejavil aj v ďalšej generácii u netere Ivana Dérera Ester Šimečkovej-Martinčekovej a vnučky Kateřiny Černej, akademickej maliarky.  BARTLOVÁ, A.: Aj politik má svoje súkromie. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 636.

[23] V rokoch 1912 – 1914  spoluredigoval Národného hlásnika.

[24] Smrť následníka trónu označil za zámienku pre vojnu a volal po spravodlivosti voči národom: „Dajte Slovanom a Rumunom to, čo im je k holému životu potrebné (…) !“ V článku pripomenul aj streľbu v Černovej, spomenul v ňom grófa Aponyiho a jeho maďarizačné školské zákony, ale aj ministra vnútra Andrássyho, o ktorom napísal, že ho nebohý následník trónu nenávidel, pretože chcel maďarizovať vojsko a teraz volá po pomste Srbsku. PEKNÍK, M.: Dr. Ivan Dérer – osobnosť slovenskej a československej politiky.  In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 47.

[25] PEKNÍK, M.: Dr. Ivan Dérer – osobnosť slovenskej a československej politiky.  In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 48.

[26] IVANKA, M.: K jubileu dr. Ivana Dérera. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 11-12.

[27] JURIGA, F.: Dr. Ivan Dérer. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 28.

[28] HRONSKÝ, M.: Ivan Dérer v čase prvej svetovej vojny a slovenského prevratu. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 152.

[29] Medzi účastníkmi deklaračného zhromaždenia boli viacerí advokáti – Ľudovít Bazovský, Igor Beniač, Ivan Dérer, Matúš Dula, Cyril Horváth, Milan Ivanka, Fedor Jesenský, Rudolf Markovič, Juraj Mičura, Martin Mičura, Ján Ružiak, Emil Stodola (a jeho koncipient Juraj Slávik), Karol Štúr, Ján Vanovič.

[30] Jej členmi boli i advokáti Ľudovít Bazovský, Matúš Dula, Ján Ružiak, Emil Stodola, Ján Vanovič.

[31] BEŇA, J.: K právnickému pôsobeniu Ivana Dérera. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 249.

[32] BEŇA, J.: K právnickému pôsobeniu Ivana Dérera. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 252-253.

[33] BEŇA, J.: K právnickému pôsobeniu Ivana Dérera. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str.255.

[34] HRONSKÝ, M.: Ivan Dérer v čase prvej svetovej vojny a slovenského prevratu. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 161.

[35] HRONSKÝ, M.: Ivan Dérer v čase prvej svetovej vojny a slovenského prevratu. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 159.

[36] BEŇA, J.: K právnickému pôsobeniu Ivana Dérera. In.:  PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 224.

[37] Ministrom s plnou mocou pre Slovensko bol v tom čase Vavro Šrobár.

[38] Milan Ivanka zhrnul jeho činnosť slovami: „Zorganizoval behom mesiaca celú súdnu službu na Slovensku“. IVANKA, M.: K jubileu dr. Ivana Dérera. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 12.

[39] DÉRER,I.: O súdobníctve na Slovensku. Právny obzor, 1919, č. 1-3, str. 2-4.

[40]  Ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko do februára 1919 sídlilo totiž v Žiline.

[41] Keď sa Vavro Šrobár v druhej vláde Vlastimila Tusara stal ministrom pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy, Dérer sa stal ministrom pre správu Slovenska a bol ním 25.5.1920 – 15.9. 1920. Po Dérerovi sa stal ministrom pre správu Slovenska Martin Mičura a bol ním 15.9.1920 – 26.9.1921. V rovnakom období bol ministrom pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy Vladimír Fajnor.

[42] GAJDOŠOVÁ, M. – KERECMAN, P. – ĎURIŠKA, Z. – KUŠNÍR, J. – HELLENBART, V.: Advokátske komory na Slovensku 1875 – 1948, Veda, Bratislava, 2018, str. 290.

[43] Ivan Dérer sa stal ministrom unifikácie 26.9.1921 a bol ním do 7.10.1922 vo vláde Edvarda Beneša. Vo funkcii vystriedal Vladimíra Fajnora. Po Dérerovi sa stal ministrom unifikácie Ivan Markovič a bol ním 7.10.1922 – 9.12.1925. Ivan Markovič bol zároveň poverený i vedením Ministerstva školstva a národnej osvety (3.10.1924 – 9.12.1925).

[44] Dérer bol ministrom unifikácie v druhej vláde Antonína Švehlu a to od 5.1.1926 do 18.3.1926. Predtým od 9.12.1925 do 5.1.1926 bol v rovnakej vláde vedením tohto ministerstva ako správca poverený Lev Winter. Na Dérerove miesto nastúpil od 18.3.1926 v Černého vláde Juraj Slávik a ministrom unifikácie bol do 12.10.1926.

[45] K téme už prv i publikoval, napr. DÉRER, I.: O automatickom nabývaní domovskej príslušnosti na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Právny obzor, VII., 1924, str. 97.

[46] úst. zák. č. 152/1926 Sb. z. a n.

[47] LORIÁN, A.: Jako praktizuje ministerstvo vnútra lex Dérer? Právny obzor, 1928, str. 771 a nasl.; FISCHER, E.: Lex Dérer, ústavný zákon zo dňa 1. júla 1926, čís. 152 o udelení čl. štát. občianstva niektorým osobám. (Podľa judikatúry N. S. S.). Právny obzor, 1932, str. 189.

[48] PEŠKA, Z.: Dérerovi snahy o úpravu státniho občanství. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 43.

[49] Zákon pozostával z ôsmich paragrafov. Jeho základným východiskom bola úprava, podľa ktorej „štátni občania bývalého Uhorska, ktorí pred 1.1.1910 aspoň štyri roky nepretržite mali bydlisko v niektorej obci Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi (…) a od uplynutia týchto štyroch rokov nepretržite až do podania žiadosti o udelenie československého občianstva občianstva majú bydlisko na území ČSR “ majú nárok na udelenie štátneho občianstva, ak oň požiadajú do piatich rokov od účinnosti zákona. Tento nárok nemali však v zákone vymenované skupiny osôb, napr. tí, ktorí sa dopustili trestného činu proti bezpečnosti ČSR, či dobrovoľne opustili územie ČSR a prejavili nepriateľské zmýšľanie voči ČSR. Udelením občianstva podľa tohto zákona zároveň nadobudli československé občianstvo aj manželky takýchto osôb a ich maloleté deti. Dôležitým bolo i ustanovenie podľa ktorého ak o žiadosti nebude rozhodnuté do dvoch rokov od jej podania, považuje sa československé občianstvo za udelené.

[50] Lex Dérer bol svojou povahou iba dočasným riešením, ktoré určitý osoh prinieslo, avšak predpokladalo prijatie definitívnej úpravy. Napríklad viacerí poslanci NZ pod vedením Dr. Szüllöa 12. novembra 1928 konštatovali: „Zo všetkého toho vysvitá, že prevádzanie lex Dérer nezažehnalo chaos, ktorý zavládol na poli štátneho občianstvá a domovskej príslušnosti. Zákon tento bol ostatne iba povahy prechodnej a zákonodarstvo snažilo sa týmto zákonom predísť iba anomáliám, ktoré si vyžadovaly najnaliehavejšej opravy, a definitívne riešenie tejto otázky ponechalo však zákonu pozdnejšiemu.“ Zákon bol ministerstvom aplikovaný veľmi reštriktívne  a preto neuspokojoval. Neskôr sa Dérer podieľal aj na príprave novej kodifikácie štátneho občianstva v roku 1928, ktorá však nebola prijatá. K tomu viac aj: PEŠKA, Z.: Dérerovi snahy o úpravu státniho občanství. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 43.

[51] HERTEL, M.: Ivan Dérer a Tukova aféra. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 388.

[52] Okresným náčelníkom bol dr. Čičatka.

[53] ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 82-85.

[54] ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 110.

[55] ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 111-112.

[56] Rudolf Markovič (1868 – 1934) študoval právo v Budapešti, osnovnícku prax vykonával v Senici, Martine a Malackách, okrem iných aj u Jozefa Dérera. Advokátom sa stal v roku 1897, pôsobil v Novom Meste nad Váhom, neskôr od roku 1920 bol verejným notárom a v rokoch 1919-20 zvolenským županom. Ako advokát obhajoval Svetozára Hurbana Vajanského, obhajoval aj v Banskobystrickom politickom procese. Vzal si za manželku Vieru, rod. Hubanovú, dcéru advokáta a spisovateľa Svetozára Hurbana Vajanského.

[57] DÉRER, I.: Na tretie výročie smrti Dr. Ivana Markoviča. Právny obzor, 1947, str. 73.

[58] DÉRER, I.: Na tretie výročie smrti Dr. Ivana Markoviča. Právny obzor, 1947, str. 73.

[59] DÉRER, I.: Na tretie výročie smrti Dr. Ivana Markoviča. Právny obzor, 1947, str. 73.

[60] Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, matrika advokátov, zv. III, str. 154.

[61] DÉRER, I.: Na tretie výročie smrti Dr. Ivana Markoviča. Právny obzor, 1947, str. 73.

[62] Biografický lexikón Slovenska, II. SNK, Martin, 2004, str. 401-402; už keď sa Dvořák zapísal so zoznamu advokátov 19.1.1924 uviedol ako svoje sídlo rovnako ako Ivan Dérer adresu Senný rýnok 15.

[63] Dvořák si v Bratislave kúpil trojizbový byt v novostavbe Penzijného ústavu na rohu Palisád a Čelakovského ulice, ktorý stavalo družstvo Slovenský domov. ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 126, 130.

[64] ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str.132.

[65] Jaroslav Dvořák bol i spoluzakladateľ Umeleckej besedy a dlhoročný tajomník jej výtvarného odboru (1926 – 47). Ako advokát obhajoval okrem iných i rodinného priateľa spisovateľa a učiteľa Petra Jilemnického, ktorý bol obžalovaný podľa zákona na ochranu republiky v súvislosti s prejavom na komunistickej schôdzi v Hlohovci – nakoniec bol odvolacím súdom v Bratislave oslobodený. Že to nebolo ľahké potvrdzuje aj Jilemnický, ktorý sa vyjadril, že mu Dvořák zachránil existenciu. ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str.132.

[66] Dopoludnia pojednával, úradovalo sa aj po poludní, medzitým mu ostali dve hodiny na obed a domov sa vracal až večer okolo siedmej. ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 132.

[67] Dr. Vladimír Trslín šesťdesiatročný. In: Právny obzor, 1946, roč. 29, č. 6, s. 183; PAKAN, A. S. Dr. Vlad. Trslín mŕtvy. In: Čas, 1947, roč. 4, č. 270, s, 2; NECKÁR, P. Dr. Vladimír Trslín, gen. dozorca. In: Cirkevné listy, 1947, roč. 60, č. 24, s. 482 – 483; MAŤOVČÍK, A., ed. Slovenský biografický slovník, 6. Martin: Matica slovenská, 1994, s. 128; KERECMAN, P. a R. MANIK. História advokácie na Slovensku. Žilina: Eurokódex, 2011, s. 412, 614.  

[68] Artúr Jirák u Dérera pracoval u Dérera od 20.3.1924 do 1.5.1929. Matrika advokátskych kandidátov pri advokátskej komore v Turčianskom Sv. Martine, zv. I., str. 109

[69] Kanceláriu prenechal svojmu spoločníkovi Antonovi Vyskočilovi. Slovenská advokátska komora. Historická matrika. Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine. Osobné veci advokátskych osnovníkov. Osobné veci osnovníka Artura Jiráka z Bratislavy, č. 96/1928/III.

[70] Matrika advokátskych kandidátov pri advokátskej komore v Turčianskom Sv. Martine, zv. I., str. 128

[71] František Šafář u Dérera pracoval  od 21.7.1924 do 26.11.1928. Matrika advokátov zapísaných pri advokátskej komore v Turčianskom Sv. Martine, zv. I., str. 240.

[72] TVAROŽEK, T.: Kvapočky do Dunaja. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 79 – 80.

[73] DVOŘÁK, J.: Dr. Ivan Dérer jako advokát. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str.82.

[74] Dvořák najprv zdôraznil, že sám je advokát a písať o inom advokátovi je zložité: „Vieš sám dobre, ako sa svet pozerá na advokátov, tých figliarov, ktorí všetko prevracajú hore nohami, rovné prekrúcajú a zkrútené narovnávajú, z komára robia vola, škaredé prikresľujú, pekné sopsúvajú a veci jednoduché zamotajú, že sa v nich ani anjel nevyzná! A teraz si predstav, že si advokát a máš o druhom advokátovi písať článok!“. DVOŘÁK, J.: Dr. Ivan Dérer jako advokát. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str.81.

[75] Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934.

[76] DVOŘÁK, J.: Dr. Ivan Dérer jako advokát. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str.81-83.

[77] DVOŘÁK, J.: Dr. Ivan Dérer jako advokát. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str.83-84.

[78] Matrika advokátskych kandidátov pri advokátskej komore v Turčianskom Sv. Martine, zv. I., str. 404.

[79] Žiadosť Ivana Dérera ohľadne prevádzania advokátskej praxi a záznamu Ivana Horvátha ako advokátskeho osnovníka doručená Advokátskej komore v Turčianskom SV. Martine 18.12.1929. Slovenská advokátska komora, Historická matrika, Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, Osobné spisy advokátskych osnovníkov, Osobné veci advokátskeho osnovníka Dr. Ivan Horváth z Bratislavy, č. 131/1928. 

[80] Ivan Horváth tu pracoval 18.12.1929-14.8.1931, Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, matrika koncipientov, zv. I., str,404.

[81] Matej Vaníček tu pracoval 2.5.1930 – 19.12.1932, Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, matrika koncipientov, zv. I., str. 326.

[82] Fedor Thurzo tu pracoval 1.7.1932 do 15.9.1932,  Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, matrika koncipientov, zv. II., str. 69.

[83] Viktor Schatz tu pracoval  11.7.1932- 6.4.1933, Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, matrika koncipientov, zv. I., str. 127.

[84] Anna Janková tu pracovala 25.1.1934 – 1.4.1934, Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, matrika koncipientov, zv. III, str. 27.

[85] Matúš Považaj  tu pracoval 18.6.1936 – 1.10.1936, Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, matrika koncipientov, zv. III, str. 353.

[86] Adolf Heidrich tu pracoval 4.4.1938- 31.3. 1939, Advokátska komora v Bratislave, matrika koncipientov, zv. II, str. 26.

[87] Gejza Rácz tu pracoval  1.2.1937- 15.12.1938, Advokátska komora v Bratislave, matrika koncipientov, zv. I, str. 403.

[88] Branislav Šimonovič tu pracoval 27.1.1933 – 31.3.1938, Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, matrika koncipientov, zv. II., str. 396.

[89]   Advokátska komora v Bratislave, matrika advokátov, zv. II., str. 349; Podľa zoznamov advokátov sídlil Branislav Šimonovič v roku 1939 na Ďurikovičovej ul.  43, neskôr na Bartoňovej 2, v roku 1946 ako sídlo uvádzal rovnakú adresu ako bola spoločná kancelária (Goetheho 9), rovnako ako ju uvádzal i Trslín; ako advokát bol zapísaný s rovnakou adresou aj v roku 1947, 48; po roku 1953 už advokátom nebol.  

[90]  Pavel Jurkovič tu pracoval od 30.7.1932 do 16.1.1934, Advokátska komora v Turč. sv. Martine, matrika koncipientov, zv. I., str. 328.

[91] Biografický lexikón Slovenka, zv. IV., SNK, Martin, 2010, str. 326-328

[92] Advokátska komora v Turč. Sv. Martine, Osobný spis č. 65/1932/III. osobné veci adv. osnovníka Pavla Jurkoviča z Bratislavy

[93] Ivan Harminc tu pracoval od 15.1.1932 do 1.2.1937, Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, matrika koncipientov, zv.2, str. 89, Advokátska komora v Bratislave, matrika koncipientov, zv.1, str. 46

[94] Advokátska komora v Bratislave, č. 17/1939/II. Spisy. Osobné veci advokáta Dr. Ivan Harmincz

[95] ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 163.

[96]  Napr. aj vilu Ing. Janšáka na Gorazdovej 22

[97] Vila Ivana Dérera bola postavená na pôdoryse 10,3 x 14m. V suteréne domu sa nachádzala garáž, kotolňa, práčovňa, sklad, jednoizbový byt domovníka s príslušenstvom, na prvom poschodí hala, obývacia izba spojená s jedálňou, pracovňa, kuchyňa, WC a na druhom poschodí spálňa rodičov, spálňa dcéry, spálňa syna, kúpeľňa hosťovská izba, balkón do ulice a terasa do záhrady. Cez vojnu medzi oba domy spadla bomba, na Dvořákovej vile vyrazila okno v kuchyni. Plán na stavbu rodinného domu pre p. ministra Dr. Ivana Dérera v Bratislave na Mudroňovej ulici. 1933, Architekti Merganc – Klimeš; Archív mesta Bratislava, fond Mestský notársky úrad v Bratislave; ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 213.

[98] Vila Jaroslava Dvořáka bola postavená na pôdoryse 15,2 x 10,3 m. V suteréne sa nachádzala garáž, sušiareň prádla, práčovňa, sklad, dvojizbový byt s kúpeľňou, na prízemí jedáleň, sieň, pracovňa, kuchyňa, slúžkovská izba, WC, špajza a krytá terasa, na prvom poschodí spálňa rodičov, izba detí, hosťovská izba, komora, kúpeľňa, terasa a balkón. V záhrade zostalo zachovaných dvanásť starých stromov, Dvořákovci si záhradu terasovite upravili a postavili v nej i bazén pre deti. Dom mal i hlbokú pivnicu vytesanú v skale, ktorá cez vojnu slúžila ako kryt. Nábytok bol prevažne vstavaný do stien. Plán na stavbu rodinného domu pre p. Dr. Jaroslava Dvořáka a manželku v Bratislave na Mudroňovej ulici, 1933, Architekti Merganc – Klimeš; Archív mesta Bratislava, fond Mestský notársky úrad v Bratislave; ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 163, 205, 226, 121-123, 164, 198, 225.

[99] BERKA, T.- BAHNA, J.M.: Vily nad Bratislavou. Marenčín PT, Bratislava, 2013, str. 100, 486

[100] SZOLGAYOVÁ, E.: Vila doktora Dvořáka. Architektúra a urbanizmus, č. 1-2/1995, str. 121-123.

[101] V tejto vile ich často navštevoval aj Vladimír Clementis, s ktorým sa priatelili a boli mu v roku 1933 i na svadbe. Spriatelili sa i s jeho manželkou Lídou, ktorá študovala v Bratislave spev. Keď vystúpila v Hoffmanových poviedkach ako hosť, mala čistý, zvonivý soprán, bábku hrala dokonale – na jej vystúpení boli i Dvořákovci. Istý čas – počas vojny oproti v dome cez ulicu býval Laco Novomeský. U Dvořákovcov vo vile sa stretávali i maliari – prichádzali sem Ján Želibský, Cyprián Majerník, Ján Mudroch, Petej Matejka, ale i Vincent Hložník (ktorého volali Vincent van Hloh).Plán na stavbu rodinného domu pre p. Dr. Jaroslava Dvořáka a manželku v Bratislave na Mudroňovej ulici, 1933, Architekti Merganc – Klimeš; Archív mesta Bratislava, fond Mestský notársky úrad v Bratislave; ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 163, 205, 226, 121-123, 164, 198, 225.

[102] Podľa spomienok vnuka Ivana Dérera Víta Černého, JANČIGA, R. – JAHELKA, T. (eds.) : Ivan Dérer: K diskusii o čechoslovakizme. Communio Minerva, 2015, str. 102

[103] Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, matrika advokátov, zv. I., str. 56.

[104] ĎURIŠKA, Z.: Genealógia rodu Dérerovcov. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 97-98.

[105] Sekundanti Jána Dérera trvali na ťažkých podmienkach: „Dohodli sa na jazdeckých šabliach až do zranenia alebo konečného vysilenia. Súboj bol v lesíku u Slováka v Slávičom údolí. Krásne svitanie sa práve vyluplo z tmy. Sotva sa začínalo brieždiť. Ani vtáci sa ešte neprebúdzali. Zahaľovalo nás príjemné pološero. (… ) Stáli sme oproti sebe. Viem, že sme ani jeden nešermovali dobre. Šable sa nám podchvíľou celkom diletantsky zrážali. No usiloval som sa dať hrdinský postoj (…) Dérer na mňa robil prudké výpady (…) Ale nedostal sa mi k telu. Konečne som mu ja sekol do líca. Krv mu zaliala tvár. Sekundanti zastavili súboj.  (…) Pamiatky súboja som opatroval v mysli ako dôkaz, vlastne ilustráciu svojho romantizmu. Žartovne som všetko v myšlienkach spomínal ako na rytiersky výčin môjho gavalierského bohémstva“. GAŠPAR, T. J.: Zlatá fantázia. Tatran, Bratislava, 1969, str. 192-194.

[106] Ako koncipienta zamestnával Ján Dérer Adolfa Adlera (od 26.9.1921 do 20.9.1922), ktorý získal doktorský diplom v Kluži 30.11.1918, Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, matrika osnovníkov, zv. I., str. 12.

[107] Emil Dérer (1905 – 1956) sa narodil 11.6.1905, študoval na Karlovej univerzite v Prahe, stal sa štátnym úradníkom a pôsobil ako politický komisár na rôznych miestach v Čechách. Neskôr sa pravdepodobne nevyhol prenasledovaniu komunistickým režimom. Emma Dérerová (nar. 7.11.1913) študovala na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde promovala v roku 1937, stala sa sudkyňou, prispievala do odborných časopisov. Vydala sa za advokáta Juraja Sinaya (1909- 1977). Po vojne žili v Tatranskej Lomnici, v roku 1958 boli zatknutí spolu s Imrichom Karvašom a ďalšími a v roku 1959 odsúdení za pokus o „povalenie komunistického zriadenia v ČSR“. ĎURIŠKA, Z.: Genealógia rodu Dérerovcov. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 93-95

[108] Dérer bol ministrom školstva menovaný v druhej vláde Františka Udržala. V jeho prvej vláde ministrom školstva a národnej osvety boli postupne Milan Hodža a  Anton Štefánek, po ktorom úrad prevzal. Dérer bol ministrom školstva a národnej osvety od 7.12.1929 a vo funkcii pokračoval aj v prvej a druhej vláde Jana Malypetra, tj až do 4.6.1935.

[109] Podľa: RÝDL, I.: Ivan Dérer a československé meziválečné školství. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 389 – 401.

[110] BARTLOVÁ, A.: Aj politik má svoje súkromie. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 638.

[111]  Mestská sporiteľňa sídlila v budove, ktorú v roku 1929 naprojektoval architekt Juraj Tvarožek (1887-1966), ktorý pred vojnou pracoval v ateliéri Milana Michala Harmincza. Patrí medzi prvé stavby na Slovensku, na ktorých sa výrazne uplatnili znaky funkcionalizmu. Postavili ju v rokoch 1930 – 1931. Okrem bankových priestorov v nej boli i kancelárie a byty. V tejto budove neskôr sídlila i Advokátska komora v Bratislave. Brat architekt Juraja Tvarožeka Vlastimil Tvarožek (1903-1942) bol advokátom, ďalší brat Tomáš Tvarožek (1892-1945) bol okrem iného i riaditeľom Mestskej sporiteľne (1923-1944), z ktorej vytvoril centrum slovenského peňažníctva.

[112] TVAROŽEK, T.: Kvapočky do Dunaja. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 79 – 80.

[113] Dérer bol ministrom spravodlivosti od 14.2.1934. Vystriedal sociálneho demokrata a pôvodne pražského advokáta Alfréda Meissnera. Vo funkcii ministra spravodlivosti pôsobil nepretržite až do 22.9.1938 a to postupne aj v tretej vláde Jana Malylpetra, vo všetkých troch vládach Milana Hodžu až do demisie jeho tretej vlády v septembri 1938. Na jeho miesto ministra spravodlivosti v nasledujúcej úradníckej vláde Jana Syrového nastúpil Vladimír Fajnor (bol ním od 22.9.1938 do 4.10.1938).

[114] DÉRER, I.: Na tretie výročie smrti Dr. Ivana Markoviča. Právny obzor, 1947, str. 73.

[115] BEŇA, J.: K právnickému pôsobeniu Ivana Dérera. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 256.

[116] DÉRER, I.: K osnove občianskeho zákonníka (Reč v poslaneckej snemovni dňa 15.4.1937. Pednesené i v senáte 20.4.1937). In.: Naše problémy (Úvahy o základných otázkach Československa). Praha, Orbis, 1938, str. 313, cit. podľa: BEŇA, J.: K právnickému pôsobeniu Ivana Dérera. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str.257.

[117]  HARNA, J.: Ivan Dérer ministrem spravedlnosti v československých vládách. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 434 – 435.

[118] HARNA, J.: Ivan Dérer ministrem spravedlnosti v československých vládách. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 435.

[119] HARNA, J.: Ivan Dérer ministrem spravedlnosti v československých vládách. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 436.

[120] Vystúpenie Ivana Dérera bolo v plnom znení aj uverejnené (Prvý sjazd advokátov zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi v Bratislave dňa 6. a 7. IV. 1935. Sostavil Výkoný výbor sjazdu. Vydal vlastným nákladom I. Sjazd advokátov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, 1935, str. 10-16).

[121] K Unifikačnému zjazdu viac aj: ZÁVACKÁ, K.: Právna veda na Slovensku v rokoch 1918 – 1939. In.: OVEČKOVÁ, O. – VOZÁR, J. a kol.: 100 rokov časopisu Právny obzor. VEDA, Bratislava, 2017, str. 102-104.

[122] HARNA, J.: Ivan Dérer ministrem spravedlnosti v československých vládách. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 436, 438, 440.

[123] Prvé v januári 1938; druhé v marci 1938, po obsadení Rakúska, žiadal energický zákrok proti HSĽS, navrhoval vysloviť nezlučiteľnosť členstva v tejto strane so zamestnaním v štátnych službách a dokonca vyzýval na začatie trestného stíhania proti členom predsedníctva strany. Podľa HARNA, J.: Ivan Dérer ministrem spravedlnosti v československých vládách. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 436, 438, 440.

[124] PEKNÍK, M.: Dr. Ivan Dérer – osobnosť slovenskej a československej politiky.  In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str.

[125] HARNA, J.: Ivan Dérer ministrem spravedlnosti v československých vládách. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 442.

[126] Cit. podľa: HARNA, J.: Ivan Dérer ministrem spravedlnosti v československých vládách. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 441.

[127] OTTOVÁ, E.: Ivan Dérer. In.: Právnici na Univerzite Komenského v Bratislave. Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, Bratislava, 1996, str. 180-181.

[128] Býval v dovtedajšom byte na Velvarskej, v priebehu roku 1939 sa presťahoval  s manželkou k dcére Soni do Hodkovičiek.

[129] ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 499.

[130] Cit. podľa: ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str.  500.

[131] doplnené vládnym nariadením č. 176/1939 Sl. zák.

[132] Matrika advokátov zapísaných do advokátskej komory v Bratislave, zv. I., str. 71

[133] ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 503.

[134] ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 504.

[135] ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 505.

[136] Podľa nariadenia vlády z marca 1939 č. 32/1939 Sl. zák. o zaisťovacej väzbe nepriateľov Slovenského štátu.

[137]  Podľa vládneho nariadenia z 24.4.1939 č. 73/1939 Sl. zák. o politických zbohatlíkoch majetkom, ktorý mal prepadnúť štátu bol majetok osôb, ktoré ho získali politickou činnosťou do 6. októbra 1938. Politickým zbohatlíkom bola osoba „ktorej dnešný stav majetku v pomere ku stavu pôvodnému vykazuje neprimeraný vzrast privodený najmä politickou činnosťou alebo politických osôb iných, alebo vlivom niektorej politickej strany starého režimu v bývalej Česko-Slovenskej republike.“

[138] K tomu viac: DRAGÚŇ, S.: Vládne nariadenie o politických zbohatlíkoch a jeho realizácia v praxi. Prešov, Prešovská univerzita, Filozofická fakulta – UNIVERSUM 2007. In: Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov. Zv. 6. Prešov, Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta – UNIVERSUM 2007 s. 38-54.

[139] DÉRER, I.: Na tretie výročie smrti Dr. Ivana Markoviča. Právny obzor, 1947, str. 73.

[140] OTTOVÁ, E.: Ivan Dérer. In.: Právnici na Univerzite Komenského v Bratislave. Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, Bratislava, 1996, str. 180-181.

[141] ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 507.

[142] DÉRER, I. Poznámky ku knihe Jelínkovej. ALU SNK, f. Dérer, I., sg. 85 c 45, cit podľa: VOZÁR, J.: Vladimír Fajnor. Veda, Bratislava, 2017, str.180

[143] JANČIGA, R. – JAHELKA, T. (eds.) : Ivan Dérer: K diskusii o čechoslovakizme. Communio Minerva, 2015, str. 93.

[144] ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 516.

[145] ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 516.

[146] KRČMÁŘ, D.: „Pankrác je pravé sanatorium proti Terezínu“. Dr. Ivan Dérer ve spárech gestapa., 1944/45. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 525.

[147] ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 518-519.

[148] Markovič požiadal o výmaz k 14.12.1939. Advokátska komora v Bratislave, matrika advokátov, zv. I, str. 170.

[149] ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 503.

[150] ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 503.

[151] ŠUCHOVÁ, X.: Dérer v protektoráte. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 502.

[152] DÉRER, I.: Na tretie výročie smrti Dr. Ivana Markoviča. Právny obzor, 1947, str. 73; Rovnako ako Dérer, aj Markovičovci  dosiahli dva razy zrušenie rozhodnutia Krajským súdom v Bratislave. Pozemok na Mudroňovej ulici po vrátení jeho deti spolu s deťmi Vladimíra Trslína  predali profesorovi Jozefovi Čabelkovi, ktorý si tam v 50. rokoch nechal postaviť dom.

[153] HORVÁTH, I.: Za Ivanom Markovičom. Pravda, 1946, č. 41)

[154] DÉRER, I.: Na tretie výročie smrti Dr. Ivana Markoviča. Právny obzor, 1947, str. 73.

[155] DÉRER, I.: Na tretie výročie smrti Dr. Ivana Markoviča. Právny obzor, 1947, str. 77.

[156] ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str.191.

[157] ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 223.

[158] Predsedom Advokátskej komory v Bratislave bol vtedy už znova Vladimír Trslín; tajomníkom  Ján Poničan.

[159] Keď sa z vily odsťahovala sesternica Jaroslava Dvořáka, vo vile bývala sestrenica Zuzky Zgurišky. Pretože v tom čase bolo mnoho Bratislavčanov z domov vysťahovaných, dali Dvořákovci vilu k dispozícii Akadémii vied na ubytovanie jej úradníkov. ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str.230, 239.

[160] V 60. rokoch ju darovali Dvořákovci vnúčatám.

[161] ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str.245.

[162] Rodina Dvořákovcov sa potom z vládnej budovy presťahovala na Havanskú ulicu medzi Královskou oborou a Letenskou plání. ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 236.

[163] ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str.272.

[164]  Advokátska komora v Bratislave, matrika advokátov, zv. III., str. 82.

[165] Podľa iného zdroja už v decembri 1945. BEŇA, J.: K právnickému pôsobeniu Ivana Dérera. In.:  PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str.226.

[166] OTTOVÁ, E.: Ivan Dérer. In.: Právnici na Univerzite Komenského v Bratislave. Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, Bratislava, 1996, str. 180-181.

[167] DÉRER, I.: Košický program a nová ústava. Praha, Dělnické nakladatelství, str. 48.

[168] DÉRER, I.: Košický program a nová ústava. Praha, Dělnické nakladatelství, 1946, str. 5, 9, 24, 25. Cit podľa: BEŇA, J.: K právnickému pôsobeniu Ivana Dérera. In.:  PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str.251.

[169] DÉRER, I.: Soudce a nová ústava, Praha, 1947.

[170] Vzdal sa v septembri 1946. OTTOVÁ, E.: Ivan Dérer. In.: Právnici na Univerzite Komenského v Bratislave. Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, Bratislava, 1996, str. 180-181.

[171] Bola uverejnené nie len Dérerova prednáška  (DÉRER, I.: Sudca a právo. Prednáška prednesená pri slávnostnom uvedení do úradu prvého prezidenta Najvyššieho súdu. Právny obzor, 1946, č. 6, str. 149-161), ale i prejav Prokopa Drtinu (DRTINA, P.: Reč pri slávnostnej inštalácii prvého prezidenta Najv. súdu Dr. Ivana Dérera. Právny obzor, 1946, str. 145) a správa o priebehu inaugurácie (MOYS, A.: Slávnostná inštalácia prvého prezidenta Najvyššieho súdu Dr. Ivana Dérera. Právny obzor, 1946, č. 3-4, str. 92 – 94).

[172] Po vystúpení ministra spravodlivosti privítal nového prvého prezidenta najvyššieho súdu povereník pravosúdia dr. Ivan Štefánik, potom prehovoril dr. Záturecký. Nasledovala prednáška dr. Ivana Dérera. Trvala viac než hodinu a bola prítomnými prijatá s nadšením a potleskom. Vtedajší minister spravodlivosti Prokop Drtina (1900 – 1980) bol vo funkcii od novembra 1945 do 25.2.1948. Vo funkcii ho vystriedal Alexej Čepička. Prítomní bol aj prvý prezident najvyššieho súdu vo výslužbe Vladimír Fajnor, generál justičnej služby a profesor medzinárodného práva (pôvodným povolaním advokát v Brne) dr. Bohuslav Ečer (1893 – 1954), predsedovia advokátskych komôr v Brne a Bratislave i dekani právnických fakúlt.

[173]   DÉRER, I.: Sudca a právo. Právny obzor, č. 6/1946, str.149-161.

[174] Dérer poukázal i na to, že podľa niektorých právnych teórii „pôvodom všetkej moci najstarších civilizovaných útvarov bola moc sudcovská. (…) Najprv boli rozsudky v konkrétnych prípadoch a len potom sa z nich vyvinulo právo.“. Vyjadril presvedčenie, že práve zákrok sudcu „ako najobjektívnejšieho a najpovolanejšieho činiteľa“  je „rozhodovaním o tom, čo je právo a spravodlivosť“, pretože „sudca je najdôležitejším činiteľom pri procese, ktorým sa mŕtva litera zákona premení na živé právo“.

[175] V marci a apríli 1947 na tieto témy prednášal v Brne (24.3.1947) a v Prahe (10.4.1947). Jeho prednášku vydala Matica moravská v Brne pod názvom Soudce a nová ústava (DÉRER, I.: Soudce a nová ústava, Vydala Právnická jednota Moravská v Brne nákladom Právnického knihkupectví a nakladatelství v Linhart, Praha 1947).

[176] DÉRER, I.: Košický program a nová ústava. Praha, Dělnické nakladatelství, str. 48.

[177]  GONĚC, V.: Ivan Dérer v aktivitách za demokratickou ústavu (1946-1947). In.:  PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str.545.

[178] Podľa: GONĚC, V.: Ivan Dérer v aktivitách za demokratickou ústavu (1946-1947). In.:  PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str.562-565.

[179] ABS, vyšetrovací zväzok č. 16956, archívne číslo V-2422MV, citované podľa KMEŤ, N.: Dérerov politický proces v roku 1954. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 610-611.

[180] ČELKO, V.: Ivan Dérer – posledná etapa. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 621.

[181] ČELKO, V.: Ivan Dérer – posledná etapa. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 621.

[182] ČELKO, V.: Ivan Dérer – posledná etapa. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 622.

[183] ABS, vyšetrovací zväzok č. 16956, archívne číslo V-2422MV, citované podľa KMEŤ, N.: Dérerov politický proces v roku 1954. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 610-611.

[184] Bohuslav Ečer (31.7.1893 – 14.3.1954), sociálnodemokratický politik, pôvodným povolaním advokát v Brne, po vojne predseda československej delegácie Medzinárodného tribunálu v Norimbergu, generál justičnej služby, profesor medzinárodného trestného práva na Právnickej fakulte Masarykovej univerzite v Brne; postavil sa na obranu Milady Horákovej. Mal byť medzi obžalovanými v pripravovanom procese proti tzv. brnenskej skupine, avšak zomrel na infarkt deň pred zatknutím.  

[185] ABS, vyšetrovací zväzok č. 16956, archívne číslo V-2422MV, citované podľa KMEŤ, N.: Dérerov politický proces v roku 1954. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 610-611.

[186] KMEŤ, N.: Dérerov politický proces v roku 1954. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 612, 617.

[187] Rozsudkom Najvyššieho súdu v Prahe z 22.2.1955 sp. zn. 1 T 7/55.

[188] Miroslav Krčmář (1910-1992), právnik, člen sociálnej demokracie, po roku 1948 obžalovaný, väznený, odsúdený na doživotie, po ôsmich rokoch na základě amnestie prezidenta Novotného prepustený. Miroslav Krčmář vypovedal i v rehabilitačnom konaní Ivana Dérera. Podľa Kmeťa Dérer s ním prišiel do styku, keď pracoval na maďarsko-českom právnickom slovníku. KMEŤ, N.: Dérerov politický proces v roku 1954. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 615.

[189] Podľa § 165 ods. 1 zák. č. 86/1950 Zb. Trestný zákon trestného činu Neoznámenia trestného činu sa dopustil ten, kto hodnoverným spôsobom dozvie, že niekto iný chystá alebo spáchal niektorý z trestných činov vymenovaných v tomto ustanovení, medzi nimi i trestný čin velezrady podľa § 78 tr. zák. a úmyselne taký trestný čin bez odkladu neoznámi prokurátorovi alebo orgánu bezpečnosti. Trestom bolo odňatie slobody až na päť rokov. Podľa § 165 ods. 2 tr. zák. kto spácha čin uvedený v odseku 1, nie je trestný, ak nemohol oznámenie urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo, ak nejde o velezradu (§ 78), záškodníctvo (§ 84), sabotáž (§ 85) alebo vyzvedačstvo (§§ 86 a 87), bez nebezpečenstva pre osobu jemu blízku. Podľa § 78 Tr. zák. trestného činu velezrady sa dopustí ten, kto sa pokúsi obzvlášť nebezpečným konaním zničiť samostatnosť republiky, zničiť alebo rozvrátiť jej ľudovodemokratické štátne zriadenie alebo spoločenský poriadok, zničiť vymoženosti pracujúceho ľudu dosiahnuté pri výstavbe socializmu, zničiť alebo rozvrátiť územnú celistvosť republiky alebo podlomiť jej obranyschopnosť. Pri naplnení znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty bolo možné uložiť i trest smrti.

[190] Faximile výroku uverejnené napr. in.:  JANČIGA, R. – JAHELKA, T. (eds.) : Ivan Dérer: K diskusii o čechoslovakizme. Communio Minerva, 2015, str. 94.

[191] Podľa spomienok vnuka Ivana Dérera Víta Černého. JANČIGA, R. – JAHELKA, T. (eds.) : Ivan Dérer: K diskusii o čechoslovakizme. Communio Minerva, 2015, str. 102

[192] KMEŤ, N.: Dérerov politický proces v roku 1954. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 618.

[193] Podľa zák. č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii

[194] Rozsudok Mestského súdu v Prahe z 13.12.1968 sp. zn. 166/68

[195] Rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 27.4.1974

[196] zák. č. 70/1970 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o súdnej rehabilitácii

[197] ČELKO, V.: Ivan Dérer – posledná etapa. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 629.

[198] Rozsudok Mestského súdu v Prahe z 31.10.1990, KMEŤ, N.: Dérerov politický proces v roku 1954. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 618.

[199] Dokončil ho v roku 1961, je reakciou na Fierlingerov spis Zrada československej buržoázie a jej spojencov z roku 1951.

[200] BEŇA, J.: K právnickému pôsobeniu Ivana Dérera. In.:  PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str.226.

[201] BARTLOVÁ, A.: Aj politik má svoje súkromie. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 637.

[202] ČELKO, V.: Ivan Dérer – posledná etapa. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 628.

[203] Podľa spomienok Víta Černého, JANČIGA, R. – JAHELKA, T. (eds.) : Ivan Dérer: K diskusii o čechoslovakizme. Communio Minerva, 2015, str. 102

[204] ČELKO, V.: Ivan Dérer – posledná etapa. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 630.

[205] KMEŤ, N.: Dérerov politický proces v roku 1954. In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 620.

[206] PEŠKA, Z.: Dérerovi snahy o úpravu státniho občanství. In.: Dérerovi k päťdesiatinám. Sborník. Zostavil Jozef Jirásek, Bratislava, 1934, str. 43.

[207] PEKNÍK, M.: Dr. Ivan Dérer – osobnosť slovenskej a československej politiky.  In.: PEKNÍK, M. a kol.: Dr. Ivan Dérer – politik, právnik a publicista. Veda, Bratislava, 2010, str. 81.