Viete, že?

Späť na úvod
James Abbot McNeill Whistler /11.7.1834 – 17.7.1903/, známy americký maliar, viedol v roku 1878 súdny spor s anglickým estetikom, kritikom a profesorom dejín umenia na univerzite v Oxforde Johnom Ruskinom /8.2.1819 – 20.1.1900/?

Spor sa týkal Whistlerovho obrazu „Nokturno v čiernej a zlatej – Ohňostroj“, ktorý vystavil maliar v londýnskej galérii v máji 1877. John Ruskin v tej dobe na tému obrazu verejne vyslovil: „Nikdy som si nemyslel, že by nejaký chytrák mohol žiadať dvesto guineí za to, že hodí verejnosti do tváre plechovku farby!“. Whistler okamžite obvinil Ruskina z urážky na cti a podal proti nemu žalobu. Známa je Whistlerova odpoveď na otázku advokáta zastupujúceho Ruskina, či skutočne žiada tak obrovskú sumu za dve hodiny práce. Whistler vtedy na pojednávaní povedal: „Túto sumu požadujem za celoživotnú skúsennosť!“. Súd nakoniec maliarovej žalobe vyhovel.

Víťazstvo prinieslo Whistlerovi slávu a prispelo k spravodlivejšiemu hodnoteniu jeho tvorby. Na druhej strane však spor priviedol Whistlera na pokraj bankrotu, pretože musel uhradiť polovicu nákladov konania. Aj vďaka tomuto víťazstvu však vzápätí Whistler dostal objednávku od Fine Art Society na realizovanie dvanástich leptov, ktorých námetom majú byť Benátky. Počas viac než ročného pobytu v Benátkach sa narodili Whistlerovi s jeho vtedajšou priateľkou Maud Franklinovou dve dcéry /1879 a 1881/. Po návrate do Londýna prezentuje lepty a pastely vytvorené v Benátkach s veľkým úspechom a neskôr zožnú úspech i v jeho rodných Spojených štátoch amerických.
/Zdroj: ŠPAČKOVÁ, M.: James McNeill Whistler. Největší malíři č.12, Eaglemoss International, 2000./

Kniha a rovnako tak aj neskorší film pravdivo popisuje skutočný príbeh, ktorý sa udial na nórskom vidieku v roku 1926. Dvojica mužov /starší Švéd a mladší Nór/ sa dopustili niekoľkých krádeží a pri prenasledovaní políciou došlo medzi nimi k prestrelke, v ktorej boli dvaja policajti zastrelení. Švéd, aby unikol zatknutiu, spáchal samovraždu, avšak Nór bol zadržaný a odsúdený neskôr na doživotie. Neskôr bol omilostený a v čase, keď sa premietal film, bol už na slobode a vo filme spoznal príbeh svojho života. V tom čase viedol už riadny život remeselníka, avšak diváci, ktorí film videli, ho celkom poľahky spoznali vo filmovej postave jedného z vrahov. Po podaní žaloby hlavným hrdinom príslušný nórsky súd zakázal premietanie filmu s tým odôvodnením, že film predstavuje zásah do osobnosti žalobcu, keďže je premietaný po takmer 23 rokoch od kedy sa udalosti, ktoré zobrazoval skutočne stali a žalobca viedol riadny život.
/Zdroj: Norsko Retstidende 1952, str.1217, Logdberg, Ake: Betrachtungen zum Personlichkeitsrecht, UFITA 50 B/1966, str.458, Cit.podľa: ŠVESTKA a kol.: Ochrana osobnosti.Linde, Praha, 3.vydanie, str.266./

Zbierka básni, ktorá ich autora preslávila, bola po prvý krát uverejnená 25.6.1857. To už mal mladý Baudelaire za sebou bakalárske štúdium a dokonca jeden rok práva a prežil revolučný rok 1848. Medzi čitateľmi vyvolala prekvapenie a pozornosť, ktoré neskôr prerástli do škandálu. Druhé francúzske cisárstvo známe svojimi ostrými reakciami na literárne prejavy umelcov, neostalo svojej povesti nič dlžné ani v tomto prípade. Prvé reakcie v periodikách pochádzajúce od autorov sympatizujúcich s režimom, škandalizujúce Baudelaira a spochybňujúce dokonca jeho duševné zdravie, dali zámienku na zásah prokuratúry a podanie obžaloby proti Baudelairovi a jeho vydavateľovi na Priestupkový /policajný/ tribunál pre mesto Paríž. Po prvom predvolaní k prokurátorovi napísal Baudelaire v liste svojej priateľke: „Minulý štvrtok som sa stretol so svojími sudcami. Nechcem tvrdiť, že nie sú pekní. Sú strašne nenávistní a ich duša sa podobá ich tvári“. Hoci morálne podporený Meriméem, Hugom a Gautierom, bol Baudeliare nútený predstúpiť dňa 20.8.1857 pred súd dištriktu La Seine. Obžalobu predniesol prokurátor Ernest Pinard, ktorý pred časom obžaloval i Flauberta. Obžaloba vinila Baudelaira z toho, že uverejnil básnickú zbierku, ktorá je „rukavicou hodenou  do tváre zákona chrániaceho morálku a náboženstvo“ a je preto deliktom urážky verejnej morálky, dobrých mravov a náboženstva. Obžaloba žiadala súd, aby rozhodol, či „je verejná morálka poškodená a či hranica bola prekročená“. O obžalobe rozhodovala šiesta komora súdu. Básnika obhajoval parížsky advokát Chaix d´Est-Ange.  
Súd po oboznámení sa s obsahom básnickej zbierky konštatoval, že skutočne minimálne šesť básni napĺňa uvedenú skutkovú podstatu a ich ďaľšie šírenie zakázal. Básne boli zo zbierky vypustené. Išlo napr. o básne „Lesbos“, „Tej, ktorá je príliš veselá“, „Prekliate ženy“, alebo „Premeny upírove“. Keďže ako  bolo uvedené v rozsudku „v dôsledku narušenia verejnej morálky a dobrých mravov a v dôsledku zničujúceho pôsobenia na čiateľa pre drsný realizmu vedúci až k pocitu hanby“ bol básnik odsúdený na zaplatenie 100 frankov a vydavateľa takisto na 100 frankov, bolo zakázané uverejňovať spolu šesť básní zo zbierky Kvety zla a odsúdeným bola uložená povinnosť nahradiť na trovách štátu 17 frankov a 35 centimov a 3 franky za poštovné.
Napriek odsudzujúcemu rozsudku ten istý vydavateľ neskôr vydal v Bruseli básnikovi „úplnú“ zbierku, avšak pod iným názvom „Verše nikoho“. Vydavateľ bol odsúdený opäť okamžite po tom, čo sa výtlačky dostali na územie Francúzska a to súdom v Lille na jeden rok odňatia slobody a 500 frankom pokuty. Baudelaire zničený procesmi sa do svojej smrti zaoberal už v podstate iba prekladmi z cudzích literatúr, najmä E.A.Poea. Zomrel po desiatich rokoch ako tridsaťšesťročný.
Rozsudok parížskeho priestupkového tribunálu bol zrušený až rozhodnutím francúzskeho Najvyššieho súdu zo dňa 31.5.1949. Toto rozhodnutie bolo vydané na základe zákona pozostávajúceho iba z jedného paragrafu prijatého vo Francúzsku v roku 1946, o ktorom sa uvádza i to, že bol prijatý práve preto, aby umožnil zmenu rozsudku vo veci Kvetov zla, podľa ktorého možno povoliť obnovu konania v prípade, ak ide o rozsudok pre narušenie dobrých mravov spôsobených uverejnením knihy, ak od právoplatnosti rozsudku uplynulo najmenej dvadsať rokov. Trestný senát kasačného súdu konal o návrhu člena súdnej rady Falcoa, ktorý v ňom uviedol mimo iného aj to, že všetci obžalovaní sú už mŕtvi viac než 50 rokov a k uverejneniu diela došlo pred viac než 100 rokmi. V tejto súvislosti vznikla i otázka, či aj v tomto prípade by nemal súd vychádzať z práva a morálky platnej v čase pôvodného odsúdenia a nie z tej súčasnej. Navrhovateľ poukázal na to, že na odsudzujúcom rozsudku nemožno trvať preto, keďže od zverejnenia diela sa autor stal nesmrteľným a jeho verše patria k najkrajším, ktoré boli vo francúzskom jazyku napísané. Kasačný súd sa s názorom navrhovateľa stotožnil, rozsudok z 20.8.1857 zrušil a vtedy obžalované osoby oslobodil spod obžaloby.
Kvety zla sa potom stali ešte raz /začiatkom šesťdesiatych rokov 20.storočia/ predmetom súdneho konania. Praneter Baudelairerovho vydavateľa madame Renault de Broise a dedička vydavateľstva tvrdila, že v dôsledku zákazu uverejňovania zakázaných básni, ktorý trval až od roku 1949, neplynula počas tejto doby 50 ročná lehota v ktorej zanikajú autorské práva a preto každý nakladateľ, ktorý publikoval 6 zakázaných básní jej dlží honorár za ich použitie. Žaloba smerovala proti 23 francúzskym vydavateľstvám. žalobkyňa však nakoniec nebola úspešná, keď v roku 1965 apelačný súd v Paríži konštatoval, že uplynutím 50 rokov od smrti Baudelaireho, teda dňom 30.8.1917 sa jeho dielo stalo verejným majetkom.
/Zdroj: ŠVANTNER, J.: Básnikov večný čas. Kalendárium. In.: BAUDELAIRE, CH.: Kvety zla. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1993, SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.84, KRÁL, V.: Případy slavných i neslavných aneb muj život s advokácii. Rego, Praha, 2002, str.69/.

V roku 1856 začal text románu Pani Bovaryová vychádzať v Revue de Paris, periodiku nie práve najlepšie zapísanom na oficiálnych miestach pre svoju nezávislosť a liberálnosť. Údajne už uverejňovaná verzia bola oproti originálu rukopisu do istej miery redaktormi zoškrtaná. Následne vraj začali reagovať najmä mimoparížski čitatelia pohoršene, upozorňovali vydavateľa, že román pohoršuje aj cudzinu a kazí obraz ich vlasti v zahraničí a pýtali sa, či to Revue robí preto, aby poškodili vláde. 
Vzápätí bola podaná na súde v Rouene proti Flaubertovi, vydavateľovi Laurentovi Pichalovi ako aj dvom zodpovedným redaktorom a tlačiarovi Piletovi obžaloba. Obžalovaným bolo kladené za vinu, že urážajú verejnú mravnosť a náboženstvo. Kniha je označená ako „flagrantne obscénna a bezbožná“ a „porušujúca dobré mravy a náboženské city“. Flauberta obhajoval parížsky advokát J. Sénard, bývalý predseda Národného zhromaždenia a bývalý minister vnútra. Obhajoba údajne obžalobe odpovedala otázkou, či „čítanie tejto knihy učí milovať neresť alebo neresť pranieruje? Nevedie snáď hrozné odpykanie viny, ktoré sa Lamartinovi zdalo príliš kruté, naopak k cnosti?“. Obhajca takto postavenou obhajobou dosiahol vynesenie oslobodzujúceho rozsudku, keď súd uzavrel, že dielo nie je celkovo pornografické a skutočne bolo úmyslom autora zapôsobiť výchovne na spoločnosť. V rozsudku sa však konštatovalo, že strany 73, 77, 78, 271 a 273 z takmer 300 stranového textu románu posudzované izolovane, obsahujú výrazy, výjavy a opisy odporujúce dobrému vkusu a porušujúce morálne zásady. Súd vyslovil i názor, že takto možno označiť i ďaľšie strany diela, ktoré do svojej obžaloby nepojal prokurátor, avšak celkovo nejde o dielo pornografické. Napriek tomu bol obsahom rozsudku autor varovaný, aby sa v budúcnosti vyvaroval použitia obdobných výrazov a obrazov. Podľa názoru súdu autor však nemohol dosiahnúť cieľ výchovne zapôsobiť na čitateľa, bez toho, by svojich hrdinov „ukázal  v okolnostiach, ktoré dráždia a útočia na inštitúcie, ktoré sú mravnými piliermi spoločnosti“.
Dopad súdneho konania bol však opačný, než zamýšľala prokuratúra. Román Gustava Flauberta sa stal natoľko známy, že keď vzápätí po skončení súdneho konania vyšiel knižne, mal mimoriadny úspech a okamžite zmizol z výkladov predajní. Od čias toho procesu hrdí vydavatelia niektoré vydania „Pani Bovaryovej“ dopĺňajú i kópiou obžaloby a rozsudku
Od svojho prvého vydania zo dňa 12.4.1857 predchádza samotnému jej textu poďakovanie Juliovi Sénardovi, členovi parížskej advokátskej komory s týmto textom: „Drahý a osvietený priateľ, dovoľte, aby som do čela tejto knihy vpísal Vaše meno a toto venovanie, pretože za to, že táto kniha vyšla ďakujem predovšetkým Vám. Vaša skvelá obhajoba akoby dodala môjmu dielu nepredvídateľnú váhu aj v mojich vlastných očiach. Prijmite teda na tomto mieste prejav mojej vďačnosti, ktorej sa, nech už bude sebeväčšia nikdy nevyrovná ani Vašej výrečnosti ani vašej obetavosti.“
/Zdroj: NOVÁK, O.: Doslov. In.: FLAUBERT, G.: Paní Bovaryová. Mladá fronta, Praha,  1969, DRGONEC, J.: Tlačové právo na Slovensku, Archa, Bratislava, 1995, str.87 a nasl., SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.83 a nasl.  – v čase vydania knihy profesor a vedúci katedry trestného práva varšavskej právnickej fakulty/. Súd po oboznámení sa s obsahom básnickej zbierky konštatoval, že skutočne minimálne šesť básni napĺňa uvedenú skutkovú podstatu a ich ďaľšie šírenie zakázal. Básne boli zo zbierky vypustené. Išlo napr. o básne „Lesbos“, „Tej, ktorá je príliš veselá“, „Prekliate ženy“, alebo „Premeny upírove“. Keďže ako  bolo uvedené v rozsudku „v dôsledku narušenia verejnej morálky a dobrých mravov a v dôsledku zničujúceho pôsobenia na čiateľa pre drsný realizmu vedúci až k pocitu hanby“ bol básnik odsúdený na zaplatenie 100 frankov a vydavateľa takisto na 100 frankov, bolo zakázané uverejňovať spolu šesť básní zo zbierky Kvety zla a odsúdeným bola uložená povinnosť nahradiť na trovách štátu 17 frankov a 35 centimov a 3 franky za poštovné.
Napriek odsudzujúcemu rozsudku ten istý vydavateľ neskôr vydal v Bruseli básnikovi „úplnú“ zbierku, avšak pod iným názvom „Verše nikoho“. Vydavateľ bol odsúdený opäť okamžite po tom, čo sa výtlačky dostali na územie Francúzska a to súdom v Lille na jeden rok odňatia slobody a 500 frankom pokuty. Baudelaire zničený procesmi sa do svojej smrti zaoberal už v podstate iba prekladmi z cudzích literatúr, najmä E.A.Poea. Zomrel po desiatich rokoch ako tridsaťšesťročný.
Rozsudok parížskeho priestupkového tribunálu bol zrušený až rozhodnutím francúzskeho Najvyššieho súdu zo dňa 31.5.1949. Toto rozhodnutie bolo vydané na základe zákona pozostávajúceho iba z jedného paragrafu prijatého vo Francúzsku v roku 1946, o ktorom sa uvádza i to, že bol prijatý práve preto, aby umožnil zmenu rozsudku vo veci Kvetov zla, podľa ktorého možno povoliť obnovu konania v prípade, ak ide o rozsudok pre narušenie dobrých mravov spôsobených uverejnením knihy, ak od právoplatnosti rozsudku uplynulo najmenej dvadsať rokov. Trestný senát kasačného súdu konal o návrhu člena súdnej rady Falcoa, ktorý v ňom uviedol mimo iného aj to, že všetci obžalovaní sú už mŕtvi viac než 50 rokov a k uverejneniu diela došlo pred viac než 100 rokmi. V tejto súvislosti vznikla i otázka, či aj v tomto prípade by nemal súd vychádzať z práva a morálky platnej v čase pôvodného odsúdenia a nie z tej súčasnej. Navrhovateľ poukázal na to, že na odsudzujúcom rozsudku nemožno trvať preto, keďže od zverejnenia diela sa autor stal nesmrteľným a jeho verše patria k najkrajším, ktoré boli vo francúzskom jazyku napísané. Kasačný súd sa s názorom navrhovateľa stotožnil, rozsudok z 20.8.1857 zrušil a vtedy obžalované osoby oslobodil spod obžaloby.
Kvety zla sa potom stali ešte raz /začiatkom šesťdesiatych rokov 20.storočia/ predmetom súdneho konania. Praneter Baudelairerovho vydavateľa madame Renault de Broise a dedička vydavateľstva tvrdila, že v dôsledku zákazu uverejňovania zakázaných básni, ktorý trval až od roku 1949, neplynula počas tejto doby 50 ročná lehota v ktorej zanikajú autorské práva a preto každý nakladateľ, ktorý publikoval 6 zakázaných básní jej dlží honorár za ich použitie. Žaloba smerovala proti 23 francúzskym vydavateľstvám. žalobkyňa však nakoniec nebola úspešná, keď v roku 1965 apelačný súd v Paríži konštatoval, že uplynutím 50 rokov od smrti Baudelaireho, teda dňom 30.8.1917 sa jeho dielo stalo verejným majetkom.
/Zdroj: ŠVANTNER, J.: Básnikov večný čas. Kalendárium. In.: BAUDELAIRE, CH.: Kvety zla. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1993, SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.84, KRÁL, V.: Případy slavných i neslavných aneb muj život s advokácii. Rego, Praha, 2002, str.69/.

Problémy D.H.Lawrenca s anglickou cenzúrou sa začínajú ešte v roku 1915, keď mu vychádza v Londýne román „Dúha“. Neskôr štátne orgány zhabali rukopis autorovej zbierky veršov zasielaný vydavateľstvu ako aj autorom písaný úvod k výstave jeho maliarskej tvorby vo Waren Galleries v Londýne. Niet sa preto čo diviť, že nový román s názvom „Milenec paní Chatterleyovej sa v roku 1928 rozhodne vydať D.H.Lawrence vo Florencii, kde a momentálne i zdržuje.
Hoci všetky výtlačky, ktoré sa dostali akýmikoľvek cestami do Anglicka boli vzápätí zhabané a zničené, autor i jeho zahraničný vydavateľ uniká trestu. V Anglicku nemá nikto odvahu dielo v úplnej, tzv.florentskej podobe, vydať. Florentské vydanie je po smrti autora preložené do japonštiny a vzápätí je súdom v Nagoye jako pornografické zakázané /1951/. Opačne rozhoduje americký sudca Frederick van Pel Bryan v roku 1959, keď považuje dielo ako celok za umelecky mimoriadne hodnotné a nepresahujúce nedovolené hranice. „Milenec paní Chatterleyovej“ vzápätí legálne vychádza v USA.
V Anglicku nadobúda v roku 1959 účinnosť nový zákon o pornografii, ktorý dovoľuje dokázať, že so zreteľom  na celkovú vedeckú, umeleckú alebo výchovnú hodnotu diela možno širiť i dielo, ktorého niektoré časti by inak bolo možné považovať za pornografické. V tejto situácii sa známe londýnske vydavateľstvo „Penguin“ rozhodne vydať po prvý raz neskrátený /florentský/ text „Milenca pani Chatterleyovej“ /medzičasom sa tajne rozšrovali iba úplné v zahraničí vydané texty/ . Očakávaný súdny proces plánuje využiť vydavateľstvo ako vítanú reklamu tohoto rozhodnutia. Vydavateľstvo nadobúda autorské práva, je vytlačený dvestotisícový náklad románu, ktorý je však predbežne umiestnený v sklade „Penguin“ a nie je distribuovaný do kníhkupectiev. Iba jediný výtlačok je prostredníctvom polície doručený zmierovaciemu sudcovi R.M.Blundellovi. Ten neváha a postúpi vec porotnému súdu. V roku 1960 sa začína v súdnej budove Old Bailey za mimoriadneho záujmu novinárov i verejnosti konanie, v ktorom sa bude vydavateľstvo brániť obvineniu zo šírenia pornografie.
Na oboch stranách sedí šesť advokátov, predsedá Justice Byrne. Na čele žalobcov vystupuje vynikajúci Merryn Griffith-Jones, obhajobu vedie známy advokát Gerald Gardiner, radca kráľovnej. Porota je hneď v úvode obžalobou upozornená, aby „si pri čítaní románu kládla otázku, aká je tendencia diela, či nepohoršuje čitateľa a či je vo verejnom záujme tolerovať takéto dielo ako literárny prínos“. Obhajoba žiada, aby bol porotcom najprv poskytnutý čas na prečítanie románu a zo skladu „Penguins“ je poskytnutý potrebný počet výtlačkov. Proces pokračuje až po uplynutia jedného týždňa určeného porotcom na prećítanie románu.
Obhajoba advokáta Gardinera sa niesla v dvoch smeroch. Jednak bolo zdôrazňované, že autor sice použil ostré a miestami vulgárne slová, popisuje drasticky milostné scény, avšak jeho zámerom nebolo vzbudiť u čitateľa sexuálne vzrušenie a jednak, že literárna hodnota diela je tak významná a vysoká, že úplne vyvažuje prípadné nedostatky mravnej povahy. Bolo predvolaných tridsaťpäťsvedkov obhajoby, ktorý odborne posudzovali obsah románu, medzi nimi biskup anglikánskej církvi, básnici, kritici, profesori i poslanci. Všetci zhodne potvrdili, že v knihe nenašli nič neslušné. Niektorí duchovní sa dokonca vyjadrili, že knihu by mali čítať všetci kňazi, vedúca knižnice jednej školy zas potvrdila, že výrazy v knihe používané poznajú už desaťročné žiačky, ktoré navštevujú jej školskú knižnicu.
Dňa 2.11.1960 po trojhodinovej porade porota oslobodila vydavateľa spod obžaloby zo šírenia pornografie. Prítomná verejnosť prijala rozhodnutie s potleskom. Vzápätí sa objavila všade reklama, podľa ktorej je „Milenec paní Chatterleyovej oslobodený! Teraz si už aj Vy môžete knihu v pokoji prečítať!“ a spustil sa predaj knihy zo skladov Penguin. Následne bolo pripravené do tlače vydanie časti súdneho spisu o procese a ďaľšie vydanie románu. Efekt procesu bol vopred skvelo vypočítaný, riziko sa vydavateľovi vyplatilo a při predaji výtlačkov sa mu mnohonásobne vrátili jeho výdavky na advokátov a vedenie súdneho konania. Anglicko si tak skutočne v pokoji mohlo po viac než tridsiatich rokoch prečítať úplný text známeho románu D.H.Lawrencea „Milenec paní Chatterleyovej“.
/Zdroj: Malá encyklopédia spisovateľov světa, Obzor, Bratislava, 1978, str.321, SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Pra
ha, 1963, str.94 a nasl./

Katalóg Tate Gallery skutočne obsahoval údaj o tom, že Maurice Utrillo zomrel v roku 1934 a posledné roky jeho života popisoval mimo iného takto: „Utrillo bol notorický alkoholik, ktorý ešte za svojho života musel byť niekoĺkokrát dopravený násilím do sanatória. Od roku 1919 až do svojej smrti žil neustále pod lekárskym dohľadom. Maľoval množstvo pohĺadníc, ktorými platil majiteľom obchodov za alkohol. Zomrel v roku 1934“.
Poznámka sa v katalógu ocitla omylom, keď bol maliar Maurice Utrillo zamenený pri jeho príprave so španielskym spisovateľom Miguelom Utrillom. Spisovateľ Utrillo skutočne zomrel v roku 1934. Pokiaľ však ide o tvrdenie, že údajne predával v posledných rokoch svojho života pohľadnice, toto bolo zrejme výrazom snahy autora katalógu osviežiť text, pretože s menom maliara Utrilla sa skutočne spájali pohľadnice, avšak v úplne inej súvislosti – Maurice Utrillo sa často nimi nechával inšpirovať pri maľovaní svojich obrazov, čo bolo o ňom všeobecne známe. 
Maurice Utrillo sa obrátil na londýnsky súd v roku 1938. Galéria okamžite po zistení svojho omylu katalóg stiala z obehu. V súdnom konaní stavil žalovaný na tvrdenie, že Utrillo je „skutočne alkoholik, je schopný pracovať iba v stave alkoholickeho opojenia, pije denaturovaný lieh, metylalkohol, keď maľuje na ulici, stojí pri ňom fľaša“ a tieto svoje tvrdenia sa snažil i preukázať. Právny zástupca Mauricea Utrilla protestoval proti tvrdeniam a dôkazom tohoto druhu, keď zdôraznil, že „minulosť človeka nemôže byť stotožňovaná s jeho súčastnosťou“. Súd však viedol dokazovanie naznačeným smerom i naďalej, čo v dôsledku pozornosti tlače, ktorú venovala procesu, uškodilo povesti Mauricea Utrilla ešte viac, než samotná zmienka o ňom v katalógu Tate Gallery.
Spor sa nakoniec skončil zmierom účastníkov, keď sa maliar už vopred zriekol snahy získať finančné odškodnenie a žalovaný verejne uviedol, že „je nesmierne šťastný, že môže pred všetkými prítomnými v súdnej sieni ako aj pred tými, ktorí si toto jeho vyhlásenie budú chcieť prečítať v tlačenej podobe, vyhlásiť, že monsieur Maurice Utrillo nezomrel a naďalej pokračuje vo svojej práci!“.
Na záver ostáva iba podotknúť, že Maurice Utrillo, hoci skutočne neskôr /opäť/ začal holdovať alkoholu, prežil svoju smrť uvedenú v katalógu Tate Gallery o viac než dvadsať rokov a zomrel vo svojom dome naďaleko Paríža ako slávny maliar v roku 1955.
/Zdroj: PIJOAN, J.: Dejiny umenia. 9.zv., Tatran, Bratislava, 1986, SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.56 a nasl./

Článok, presnejšie povedané fejtón, ktorý o automobilovej výstave v Dieppe napísal parížsky korešpodent SUNDAY CHRONICLE, mal svojho hrdinu – Angličana, ktorý prichádza do Dieppe na spomínanú výstavu. Článok popisuje správanie sa tohoto hrdinu mimo iné aj nasledovne: „Sedí tu v Dieppe s istou dámou, ktorá nie je jeho manželkou. To bude určite jedna z tých, no veď viete koho tým myslím – šepká môj elegantný sused svojej manželke. – Je skutočne prekvapujúce, ako sa správajú naši krajania, keď prekročia hranice svojej vlasti. Kto z tých, ktorí ho pozorujú, by v ňom hľadal titulárneho farára z Packhamu? V drsnom londýnskom podnebí plní drsné a cnostné povinnosti cirkevného hodnostára, avšak v Dieppe, v sladkej francúzskej klíme na druhej strane kanála, sa stal dušou a hybnou silou veselej partie, ktorá navštevuje herne, prezrádza záujem o spoločnosť dám ľahkých ako motýľ!“. Tomuto svojmu hrdinovi vymyslel autor článku najbanálnejšie a azda aj najfrekventovanejšie priezvisko „Jones“, ku ktorému pripojil to najzvláštnejšie krstné meno – „Artemus“. V čase, keď išiel článok do tlače, nikto netušil, že v Anglicku žije skutočne človek s takýmto menom a tobôž, že ide o advokáta, ktorý sa použitiu svojho mena v takýchto súvislostiach bude brániť. Artemus Jones pôsobil v grófstve Severný Walles a do zoznamu advokátov bol zapísaný v roku 1901. Po uverejnení článku sa cítil dotknutý a stal terčom nemiestnych vtipov a narážok. Preto sa rozhodol podať proti vydavateľovi denníka SUNDAY CHRONICLE pánu E.Huttonovi žalobu, ktorou sa domáhal odškodnenia za poškodenie cti a dobrej povesti. Proces prebiehal pred zvláštnou porotou v Manchestri, súdu predsedal sudca Channel a žalobcu v konaní zastupoval jeden z najznámejších anglických advokátov Gordon Hewart. Žalobca nechal v konaní vypočuť množstvo svedkov, ktorí uviedli, že po prečítaní článku v SUNDAY CHRONICLE, ktorého hlavným hrdinom bol Artemus Jones, boli presvedčení, že ide o žalobcu. Žalovaný sa bránil tým, že advokát Artemus Jones v skutočnosti nie je ani len ženatý a v článku uvedený Artemus Jones mal pôsobiť ako farár v Peckhame. Porota priznala žalobcovi mimoriadne vysokú náhradu ujmy – 1.750 libier šterlingov a zaviazala žalovaného i na náhradu trov konania. Žalovaný však podal proti rozhodnutiu odvolanie a svojim zastupovaním poveril vtedy azda najznámejšieho advokáta – Rufusa Isaacsa, ktorý sa neskôr stal miestokráľom v Indii. Pred odvolacím súdom dokazoval, že ani vydavateľ a ani autor článku nemohli vedieť o tom, že osoba s menom Artemus Jones skutočne v Anglicku žije. Svojho hrdinu považovali za neexistujúcu osobu a ako takú ju ani nemohli uraziť svojim článkom. Ani odvolací súd v Londýne a neskôr ani Snemovňa Lordov v roku 1909 napadnutý rozsudok nezmenili. Tak sa z tohoto prípadu stal precedens na najbližších 50 rokov. Počas tohoto obdobia potom preto mnoho právnikov pátralo v uverejnených novinách a románoch po menách a priezviskách skutočne žijúcich osôb v snahe nájsť také osoby, o ktorých by bolo možné tvrdiť, že boli autormi a vydavateľmi poškodení uvedením ich mena v komickom, či urážlivom kontexte. 

/ SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.53/

Keďže tento hudobný skladateľ nezanechal závet, pripadlo dedičstvo jeho manželke Cosime Wagnerovej a synovi Siegfriedovi. Po ich smrti prešli práva dedičské i autorské na Siegfriedovu manželku Winifred. Pokiaľ však ide o listy, ktoré písala Cosima Wagnerovi a jeho denníky, Cosima Wagnerová ešte za svojho života v roku 1911 darovala tieto dcére z prvého manželstva Eve von Bullov /po vydaji Chamberlainovej/. Eva ich darovala za života mestu Bayreuth, avšak s tým, že tieto môžu byť uverejnené najskôr 30 rokov po jej smrti. Pani Eva von Bullov zomrela v roku 1942. Netrpezlivá dedička Winifred žalovala mesto Bayreuth o vydanie týchto listov, event. o ich zapožičanie, aby ich mohla uverejniť tlačou. Súdy však tejto žalobe nevyhoveli s odôvodnením, že ani záujem verejnosti na bližšom poznaní Wagnerovho života, nemôže nahradiť súhlas pisateľa listov. Listy preto nie je možné uverejniť až do uplynutia Evou Chamberlainovou stanovenej lehoty.

/ SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.75/

Ako je známe, Grigorij Jefimovič Rasputin /1872 – 1916/, ruský mních sedliackeho pôvodu, bol obľúbencom cára Mikuláša II a najmä jeho manželky Alexandry Fjodorovny, ktorých dôveru si získal /vďaka tvrdenej schopnosti vyliečiť následníka trónu/ do tej miery, že mohol ovplyvňovať základné rozhodnutia panovníka v štátnych záležitostiach. Bol zavraždený monarchistickou opozíciou v roku 1916.

Ani kňažná Jussupovová nenamietala nepravdivosť notoricky známych skutočností, sama potvrdzovala úlohu, ktorú Rasputin zohral na cárskom dvore. Súhlasila i s popisom jeho vraždy v paláci Jussupovej, kde bol prilákaný. Vo filme však vystupovala ako jedna z postáv i kňažná Nataša, v ktorej všetci diváci znalí týchto historických udalostí, spoznali práve Jussupovovú. Práve s vykreslením tejto postavy však kňažná Jussupovová nemohla súhlasiť. Táto postava vo filme bola totiž zobrazená ako Rasputinova milenka, ktorá sa neskôr vydala za jeho vraha. A žalobkyňa – kňažna Jussupovová sa skutočne vydala za Rasputinovho vraha.

Súdne konanie viedol sudca Avory, ktorý nechal v rámci dokazovania premietnúť na pojednávaní i sporný film. Žalovaný sa bránil tým, že postava kňažnej Nataše je úplne fiktívna. Spoločnosť Metro Goldwyn Mayer Pictures Limited zastupoval v konaní známy anglický právnik Jowitt, /ktorý sa neskôr stal lordom kancelárom/, avšak neúspešne, pretože súd žalobe vyhovel, označené scény filmu považoval pre žalobkyňu, ktorá nepochybne bola vo filme ako kňažná Nataša zobrazená, za urážlivé a nepravdivé, zaviazal žalovanú spoločnosť zaplatiť žalobkyni ako odškodnenie čiastku 25.000 GBP, nahradiť trovy konania ako aj zakázal premietať sporný film bez toho, aby z neho boli odstránené časti, ktoré sa týkali žalobkyne.

/ SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.196, ŠVESTKA, K. a kol.: Ochrana osobnosti. Linde, Praha, 1996, str.263, Youssoupoff v. Metro-Goldwyn-Mayer Pictures Ltd./1934/ 50, Times J.R.581/

Údajne tvorca podmienečných trestov odňatia slobody s dohľadom a prvý probačný úradník na svete /z lat. probatio – skúška/ bol bostonský obuvník John Augustus?
Traduje sa, že v roku 1841 sa zúčastnil John Augustus súdneho pojednávania pred Mestským policajným súdom v Bostone v trestnej veci akého obžalovaného pre výtržníctvo v opilosti. Obžalovaný nesmelo vypovedal o svojom živote. John Augustus zhodnotil tohoto obžalovaného tak, že ak pôjde do väzenia, bude pre spoločnosť stratený. Rozmýšľal ako obžalovaného pre spoločnosť zachrániť a dospel k záveru, že je potrebné takéhoto človeka viesť vo chvíľach slabosti a podať mu pomocnú ruku. Preto sa osmelil navrhnúť sudcovi, aby uznal obžalovaného vinným, avšak aby mu neuložil predbežne trest s tým, že prijme od obžalovaného sľub, že sa bude riadne správať a až v prípade, že tento sľub poruší, sudca mu určí trest a tento následne vykoná. Pokiaľ však skúške obžalovaný vyhovie, sudca sa k trestu už nevráti a trest obžalovanému už nikdy nevymerá. Veď takto postupoval už i iný bostonský sudca Peter Oxenbridge Thacker v prípade obžalovaného Jerusha Chase, ktorý bol v roku 1830 uznaný vinným, avšak nebol mu vymeraný trest, keďže prisľúbil, že sa bude riadne správať. Sudca však údajne nebol ochotný uveriť sľubu obžalovaného, pretože tento bol opilcom.  Vtedy navrhol obuvník John Augustus, že si vezme obžalovaného v takom prípade pod dohľad, bude za neho ručiť a je presvedčený, že s jeho pomocou obžalovaný v skúške obstojí.  Sudca návrhu vyhovel a obžalovaný skutočne počas určenej doby nepil alkohol, nedopustil sa žiadneho nedovoleného konania a začal tak s pomocou Johna Augusta nový život. Súd preto uložil obźalovanému symbolický trest pokuty 1 centu.

John Augustus   povzbudený úspechom, prichádzal k policajnému súdu častejšie a so súhlasom sudcu sa ujímal starostlivosti o zločincov. Túto činnosť vykonával Augustus 18 rokov, ujímal sa mužov, žien i detí. Za toto obdobie sa venoval 2000 odsúdeným. Údajne z týchto dvoch tisícok odsúdených sa k zločinu vrátilo iba 10 klientov Johna Augusta. V priebehu svojej činnosti vypracoval Augustus celý systém zásad, týkajúcich sa mimo iného i lehôt pre podmienečné tresty. Vždy však prv, než sa za niekoho zaručil, podrobne skúmal jeho život. Svoje úsilie sústreďoval najmä na prvotrestaných a tých ktorí si takýto prístup zaslúžili s ohľadom na svoj vek a individualitu. Nie raz ručil svojim zverencom, keď uzatvorili nájomnú zmluvu, za splácanie nájomného, niekedy zložil údu i kauciu za ich prepustenie. Vypracúval objektívne správy o správaní sa odsúdených, ktorých bral pod dohľad a vytvoril si kartotéku všetkých osôb, ktoré mu boli zverené pod dohľad.

/ SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.319 a nasl./

Súdnemu konaniu predchádzalo uzatvorenie viacerých zmlúv zo strany Universal Pictures s výrobcami hračiek, ktorými im Universal Pictures udelil súhlas na výrobu hracích kariet, postavičiek a iných hračiek zobrazujúcich, predstavujúcich, či obsahujúcich podobu filmového Draculu a teda aj jeho predstaviteľa – herca Belu Lugosiho. Filmová spoločnosť tak však urobila bez toho, aby na takéto konanie mala súhlas Lugosiho. Ten totiž v zmluve uzatvorenej s Universal Pictures takýto súhlas tejto spoločnosti neudelil, hoci už i v tom čase to bývalo bežnou súčasťou zmluvných dojednaní medzi producentskými spoločnosťami a hercami.
Súd v Los Angeles žalobe pani Lugosiovej vyhovel po tom, čo  konštatoval, že došlo k porušeniu jej osobnostného práva a zaviazal žalovanú spoločnosť na finančné odškodnenie.
/Film und Recht č.4/1974, str.271, cit.podľa: ŠVESTKA, K. a kol.: Ochrana osobnosti. Linde, Praha, 1996, str.251/

„Čakáreň slávneho petrohradského advokáta bola plná ľudí, keď ta Alexej Alexandrovič vstúpil. Tri panie – stará, mladá a kupcovka, traja páni – jeden Nemec, bankár s prsteňom na prste, druhý kupec s bradou a tretí srditý úradník, vo vicmundúre, s krížom na krku, už zrejme dlho čakali. Dvaja koncipienti písali pri stoloch, perá škrípali. Písacie potreby – Alexejov Alexandrovičov koníček – boli neobyčajne pekné. Alexej Alexandrovič to nemohol neoceniť. Jeden z koncipientov oslovil Alexeja Axandroviča len tak z miesta, s prižmúrenými očami: Čo si želáte? – Rád by som hovoril s advokátom. – Pán advokát nie je voľný, – stroho odpovedal koncipient, ukázal rúčkou pera na klientov a písal ďalej. – A nenašiel by si chvíľu času? – povedal Alexej Alexandrovič, – Nie, stále má čo robiť. Nech sa páči počkať. – Teda budete taký láskavý a odovzdáte mu moju navštívenku, – dôstojne povedal Alexej Alexandrovič, keď videl, že inkognito nezachová. Koncipient navštívenku vzal – jej obsah sa mu očividne nepozdával – a zmizol za dvermi. … – Hneď skončia, – povedal koncipient. A naozaj o dve minúty sa vo dverách zjavila dlhá postava starého právnika, ktorý konzultoval s advokátom, aj advokát sám. Advokát bol drobnej postavy, zavalitý, holohlavý, mal čiernu bradu s nádychom do ryšava, dlhé plavé mihalnice a vypuklé čelo. Vyfintený bol ako ženích, od nákrčníka a dvojitej retiazky po lakové topánky. Tvár mal inteligentnú, sedliacku, no úbor švihácky a nevkusný.- Nech sa páči – oslovil Alexeja Alexandroviča. Zamračene prepustil popri sebe Karenina a zatvoril dvere. –Posaďte sa prosím! – ukázal na kreslo pri písacom stole obloženom listinami, a sám si sadol na čelné miesto, pošúchal si malé ruky s krátkymi prstami, obrastenými belavými chĺpkami a sklonil hlavu nabok. No len čo v tejto póze znehybnel, preletela nad stolom moľa. Advokát, s rýchlosťou uňho nepredpokladateľnou, roztiahol ruky, moľu chytil a zas zaujal predošlú pózu. – Prv než začnem o svojej záležitosti, – povedal Alexej Alexandrovič, ktorý začudovanými očami sledoval advokátov výpad, – pokladám za nutné poznamenať, že vec, o ktorej budem hovoriť, musí ostať medzi nami. Ledva badateľný úsmev zvlnil  advokátove ryšavkasté previsnuté fúzy. – Nebol by som advokátom, keby som nevedel zachovať tajomstvo mne zverené. Ak si želáte potvrdenie … Alexej Alexandrovič mu pozrel do tváre a zistil, že sivé bystré  oči sa smejú akoby už dávni vedeli všetko vopred vedeli. – Mám to nešťastie – začal Alexej Alexandrovič, -že ma žena podvádza a želám si podľa zákona preuršiť s ňou styky, tj. dať sa rozviesť, ale tak, aby syn nezostal matke. Advokátove sivé oči krotili svoj smiech, ale až sa tak chveli od neudržateľnej radosti a Alexej Alexandrovič videl, že tu nejde len o radosť človeka, ktorý dostal výhodnú objednávku  – bol to triumf aj nadšenie, bol tu jas podobný zlovestnému jasu, ktorý vídal v ženiných očiach … Advokát sklopil oči na Kareninove nohy, vycítil, že spôsob, akým prejavuje svoju neudržateľnú radosť, mohol by klienta uraziť. – Hoci sú mi naše právne normy  v tej oblasti zhruba známe, – pokračoval Alexander Alexandrovič, – želal by som si tak všeobecne oboznámiť sa s formami, ako v praxi podobné veci prebiehajú. – Želáte si, – ešte vždy so sklopenými očami odpovedal advokát, nie bez pôžitku preberajúc klientov tón, – aby som vám vyložil spôsoby, akými je možné vaše želanie dosiahnúť. Po súhlasnom úklone klientovej hlavy pokračoval a len občas letmo pozrel na jeho tvár pokrytú červenými fľakmi. – Rozvod, podľa našich zákonov, – začal s ľahkým nádychom kritiky voči našim zákonom, – je uskutočniteľný ako vám je známe, v týchto prípadoch … Nevyrušovať! – obrátil sa ku koncipientovi, čo nakukol do dverí, no predsa len vstal, povedal mu niekoľko slov a zasa si sadol. – V týchto prípadoch: telesné nedostatky manželov, pätnásťročná nezvestnosť… To je pohľad teoretický, ale predpokladám, že ste mi preukázali ćesť za to, aby ste zistili ako je to v praxi. A preto, vychádzajúc z antecedensu, chcem vám povedať, že vo všekých prípadoch sa dospeje k tomuto . telesné nedostatky, ako predpokladám, neprichádzajú do úvahy? A nezvestnosť? Alexej Alexandrovič kývol na znamenie súhlasu hlavou. Dospeje sa k tomuto: cudzoložstvo jedného z manželov a usvedčenie previnivšej sa strany po vzájomnej dohode a ak by k takejto dohode nedošlo, usvedčenie z donútenia. Musím podotknúť, že s takýmo prípadom sa v praxi stretávam zriedka,- povedal advokát a letmo pozrel na Alexeja Alexandrovića a stíchol ako predavač pištolí, ktorý opíše prednosti jednej i druhej zbrane a čaká ako sa kupujúci rozhodne. … Alexej Alexandrovič pochopil. – Tu je možný iba jeden spôsob: usvedčenie z donútenia, podložené listinami, ktorá mám. Pri spomenutí listín, advokát stisol pery a vydal tženký súcitný i pohrdlivý zvuk. – Ráčite vedieť … listy, nepochybne, ćiastočne čosi dokazujjú ale dôkazy sa musia získať priamou cestou, čiže za pomoci svedkov. Slovom, ak ma poctíte svojou dôverou, zverte voľbu opatrení, ktoré treba vykonať, na mňa. – Ak je tak … začal Alexej Alexandrovič zrazu celý zblednutý, no advokát medzitým vstal a pobral sa ku dverám – jeho koncipient bol zasa tu. –Povedzte jej, že tu nevedieme lacný tovar! Povedal a vrátil sa k Alexejovi Alexandrovičovi. – Svoje rozhodnutie vám oznámim písomne, – povedal Alxej Alexandrovič vstávajúc a chytil sa stola. – Z vašich slov teda vyplýva, že rozvod je uskutočniteľný. Prosím, aby ste mi svoje pdomienky taktiež oznámili. – Kedy môžem rátať s vašou správou? -. spýtal sa advokát a ako sa poberalk dverám, oči aj lakové topánky sa mu zaliotali. – O týždeň. A buďte taký láskavý a oznáte mi, či tú vec beriete na seba a za akých podmienok. – V poriadku. Prosím. Advokát sa úctivo uklonil, otvoril klientovi dvere a keď osamel, oddal sa radostným pocitom. Zrazu sa tak rozveselil, že proti svojim zásadám ustúpil nátlaku jdnajúcej sa pani a pevne sa rozhodl, že, že na rok si musí dať nábytok potiahnú%ť aksamietom, ak ako má kolega Sigonin.“
Ako je známe, Alexej Alexandrovič Karenin sa napokon s Annou nerozviedol a nikdy ani len nepodal prísluśný návrh a to ani sám a ani prostrdníctvom slávneho petrohradského advokáta.        
/TOLSTOJ, L.N.: Anna Kareninová. 1.zv. Tatran, 1972, str.404-408/

Nakoniec bola vec vyriešená na základe zásady, podľa ktorej nejde o pornografiu, pokiaľ sa jedná o dielo spoločenskej inšpirácie. Sudca Horn vyslovil, že „hrubé a vulgárné výrazy nie je možné kvalifikovať ako obscénne, ak nie sú inšpirované erotickou alebo afrodisiackou rozkošou a aj máme rozhodnúť, či je nejaký text obscénny, je potrebné dať pozor a nezabudnúť, že Honny soit qui mal y pense“. Týmto klasickým výrokom chcel sudca zrejme naznačiť, že obscénnosť určitých slovných, či grafických prejavov nezálež na tom, kto takéto prejavy prednáša, ale aj na tom, kto ich vníma.
/HAJN, P.: Jak přistupovat k nepřístojnostem. BA č.6/2007/

Táto kniha /FURICH, J.: Advokátovy zápisky. F.Topič, Praha, 1929/ mimoriadne živo opisuje život a prípady českého advokáta na konci 19. storočia a začiatkom 20.storočia spolu v 20 poviedkach /napr. Sudič, Pán Paragraf, Advokát lekárom, Od súdu k oltáru, Slza atď./. Poviedky napísané s láskavým humorom a v dobovom jazyku popisujú i dnes aktuálné situácie a ľudské osudy, ktoré spoznal advokát tohto obdobia – stretávame sa tu s problémom pokútnictva, notorickej snahy súdiť sa, zaujatosti sudcov a pod. Dobový kolorit dotvárajú aj opisy reálnych drobností každodenného života vtedajšieho advokáta /napr. cesta kočom ťahanom koňmi na ohliadky a s tým spúojené podmienky, opis zariadenia a fungovania kancelárie a súdov atď./.

„Advokáti tvorili vždy pestré spoločenstvo: kovboji, darebáci, radikáli, vlasáči aj seriózni poáni v oblekoch, rebeli, bicyklisti, diakonovia, dobráci, podvodníci, naháňači sanitiek, tváre z bilbordov, zlatých stránok a ranných televíznych programov. Boli všetko možné len nie nudní. Hádali sa medzi sebou, ale vedeli, kedy prestať, spojiť sa a zaútočiť na nepriateľa. Prichádzali z veľkomiest, kde sa bili o prípady a klientov, ale aj z malých miest, kde predvádzali svoje schopnostti pred porotami zloženými z obyčajných ľudí, aby z nich vymámili nejaké peniaze. Niketorí vlastnili súkromé lietadlá a cestovali po celej Amerike, aby dali dohromady lukratívnu hromadnú žalobu. Iných hromadné žaloby odpudzovali a hrdo lipli na tradícii individuálných. Boli aj podnikavci, ktorí svoje prípady riešili zväčša mimosúdnou cestou a len zriedka museli stáť pred porotou. Ďalší sa naopak vyžívali v súdnej sieni. Niekoľkí pracovali vo firmách, kde sa delili o peniaze a talent, ale advokátske firmy boli známe tým, že dlho nevydržali. Väčšinou išlo o osamelých bežcov, príliš čudáckych, aby mohli s niekým spolupracovať. Niektorí zarábali milióny ročne, iní žili z ruky do úst, ale väčšina mala priemerný ročný príjem zhruba 250 000 dolárov. Našli sa aj takí, čo skrachovali. Mnohí boli raz hore, raz dole ako na hojdačke, ale nedali sa odradiť.

            Ak mali niečo spoločné, tak istú dávku nezávislosti a vzrušenie z toho, že zastupujú Dávida pred Goliášom. … Nikto sa nezastal obyčajných ľudí tak odhodlane ako oni“.

Autor predkladá čitateľom, ktorí „nie sú advokátmi ako on“ absurdný umelecky spracovaný príbeh ročného čakania na doručenie písomného vyhotovenia odsudzujúceho trestného rozsudku, ktorého ťažiskom je dialóg medzi obhajcom a obvineným. Útla kniha (47 strán), inšpirovaná Beckettom a jeho Čakaním na Godota  vznikla v Salzburgu v roku 1986, do češtiny bola preložená v roku 1994, vydaná bola nakladateľstvom Ivo Železného, nakladatelství a vydavatelství, s.r.o., Praha, 1994. Náladu knihy predznamenáva text na jej obálke:
            Ak mali niečo spoločné, tak istú dávku nezávislosti a vzrušenie z toho, že zastupujú Dávida pred Goliášom. … Nikto sa nezastal obyčajných ľudí tak odhodlane ako oni“.

Asi najznámejšou advokátkou v českom filme ako hlavnou hrdinkou je Advokátka Věra v rovnomennom filme režiséra Martina Friča z roku 1937? (viac)

            Hlavnou hrdinkou tejto komédie  je čerstvá absolventka práva Věra Donátová, ktorá si otvára advokátsku kanceláriu a prebera prvú obhajobu (v hlavnej úlohe Truda Grosslichtová). Film bol natočený podľa rovnomennj poviedky Vlasty Zemanovej. Film bol pred časom vydaný na DVD  nosiči Filmexport Home Video, s.r.o., Praha (www.filmexport.cz) v spolupráci s NFÚ ČR v edícii Zlatý fond českej kinematografie (špeciálna kolekcia 3 x Oldřich Nový).

            Téme účinkovania advokátov a advokátok ako postáv vo filme (v časoch 1. ČSR) – vrátane filmu Advokátka Věra – sa venuje podrobne HRUDKA, J.: Advokát na striebornom plátne. Obraz advokáta v českom hranom filme z rokov 1930 – 1978. In: Z minulosti advokacie. Zborník príspevkov z 1. konferencie o histórii advokácie. Linde, Praha, 2005, str. 127 – 140
            Zo slovenských filmov v hlavnej úlohe s advokátkou je známy film s M. Vášaryovou z roku 1977 pod názvom „Advokátka“.

Film Advokátka Věra na DVD nosiči vydala  spoločnost Filmexport Home Video – www.filmexport.cz.

ŽIVOT ADVOKÁTA
Na jeseň v roku 1941 vydalo pražské vydavateľstvo Novina český preklad knihy LA VITA DELL´AVVOCATO (Život advokáta), ktorej autormi sú talianskí advokáti  bratia  Pierluigi a Ettore Érizzo. Knihu z talianskeho originálu do češtiny preložil Václav Čep a poznámkami doplnil advokát JUDr. Pavel Forman. Autori sa v nej rozhodli hovoriť o  každodennom živote, každodennej práci, námahe, každodennej radosti a horkosti všetkých nás advokátov, či sme veľkí alebo malí, neznámi alebo slávni, bohatí alebo chudobní, pretože sme všetci rovnakí, keď si oblečieme talár. Hovoriť o živote advokáta autori chceli preto, aby sa tak upevnili zväzky solidarity, ktoré majú spájať všetkých, ktorí sa venujú tomuto vznešenému povolaniu. Pretože čistota a úprimnosť tejto knihy, poetika ale i hĺbka jej myšlienok  nepominuli ani s odstupom času, tu je niekoľko postrehov a vyznaní autorov:

O povolaní advokáta
Máme radi povolanie advokáta, pretože je krásne, pretože je vznešené, pretože nám dáva príležitosť potichu konať dobro častejšie, než by človek povedal, pretože umožňuje skutočne pomôcť tomu, kto to potrebuje, pretože vie pochopiť bolesti, ktoré ľudia skrývajú, tešiť sa, viesť a chrániť. Pritom niet rozdielu medzi úbohým, skromným advokátom, ktorý prijíma v svojej tesnej miestnosti uplakanú ženičku a medzi Majstrom, ktorý dospel k vrcholu svojej profesionálnej kariéry. Obaja sa chvejú rovnakým rozčúlením, keď klient zverí do ich rúk ochranu svojho pokladu, ktorý je rovnaký u boháča aj u chudáka. Postavenie oboch advokátov je teraz úplne rovnaké, obaja budú môcť rovnakými prostriedkami a rovnakými slovami vykonať to dielo porozumenia a rady, ktoré je najvyššou možnosťou a najčistejšou radosťou, ktorú nám prináša naše povolanie.

O dôvere klienta vo vlastného advokáta a v úspech veci
Klient, ktorý neprejavuje dôveru svojmu advokátovi, pripravuje advokáta o istotu, ktorá je nevyhnutne potrebná pre dobré vedenie sporu. Ak klient spôsobuje advokátovi mravné rozpaky prameniace z pocitu nedokonalej dôvery, potom bude mať po svojom boku odborníka, ktorý bude síce konať svoju povinnosť, ale ktorému bude chýbať nesmierny koeficient zápalu, záujmu a vášnivého zaujatia pre vec, všetky tie prednosti, ktoré vyrastajú u advokáta len z pocitu, že mu klient úplne verí a ktorý vo väčšine prípadov tvorí najdôležitejšiu zložku víťazstva. Nestačí však len dôvera vo vlastného advokáta. Klient musí mať aj dôveru v seba, vo svoj spor a my advokáti sa nemôžeme stretnúť s väčšou oporou, než je táto sugescia, ktorú nám odovzdáva klient istý si sám sebou.

O uznaní práce advokáta klientom
Ak advokát vyslovuje nejaký svoj názor, stojí ho to nie len minútu sústredenia, vyžiadalo si to predtým dlhé bádanie a neľahké štúdium. Ako odhadnúť cenu našej práce? Podľa výsledkov, ktoré sme dosiahli? My nemáme výsledok v rukách a chceme odmenu za svoju prácu a nie za výrok sudcov – my nepredávame súdne výroky!

Dávame však podobne ako lekári svojmu klientovi omnoho viac, než len svoju hmotnú pomoc: berieme účasť na jeho úzkostiach, na jeho bolestiach a tým vzniká medzi nami akási duševná solidarita, ktorá znamená o mnoho viac a siaha o mnoho ďalej než naše odborné prispenie. Skoro s každým prípadom, ktorý prejde našou kanceláriou, dávame klientovi kúsok našej duše a často o mnoho viac ako len kúsok. Klient, ktorý nám odoprie po úvahe svoje uznanie, dopúšťa sa niečoho o mnoho horšieho než človek, ktorý odoprie vyplatiť zaslúženú mzdu: nepoškodí tým len naše vrecko, uráža a poškodzuje tiež našu dušu a svedomie.

O neúprimnom klientovi
Neúprimnosť nášho klienta, ktorá býva často nevedomá, je najnebezpečnejším nepriateľom našej práce.

O klientovi – právnom samoukovi
 Klient, ktorý sám najprv študuje svoj prípad a potom prichádza k nám (-Viete, ja som sa totiž vždy zaberal právom-), predstavuje vážnu pohromu. Ten si našiel podľa abecedného registra v zákonníku jediný paragraf, vtĺkol si do hlavy každé jeho písmenko ako verš koránu a ten mu tam ostal zle pochopený a zle strávený, oddelený a odlúčený od celkových súvislostí ostatných noriem, ako kamienok pštrosovi v krku (…) Je zrejmé, že takýto ľudia škodia sami sebe. Prekážajú nám v práci, zbavujú nás slobody konania a teda aj objektívnosti.

O bezplatnej pomoci
Nie je pravým a poriadnym advokátom ten človek, ktorý by odoprel svoju pomoc, pretože by apriori vedel, že mu klient nebude môcť zaplatiť. (…) Advokát, ktorý by dobrovoľne neprispel svojou radou bez nároku na odmenu človeku, ktorý nie je schopný za ňu zaplatiť, nie je hodný obliecť si talár advokáta.

Obhajoba ex offo
Obhajoba ex offo je jeden z najušľachtilejších a najčistejších  prívlastkov nášho povolania. Nie je to bremeno; je to pocta.
My však strhávaní rýchlym rytmom svojej práce a úplne nás zamestnávajúcimi úlohami, ktoré nám zverujú naši klienti, venujeme bohužiaľ niekedy tejto našej úlohe pozornosť len veľmi krátku dobu: sme síce plní dobrej vôle, je to však ale iba na povrchu: naša pomoc je potom dokonalá forma s nepatrným obsahom.

Je pravdou, že väzeň nedá často svojmu advokátovi ani chvíľu pokoja, chcel by ho vidieť každý deň a pritom nemá pre advokáta skoro nikdy nič dôležité. Avšak naopak advokát by mal mať pre neho každý deň niečo. Aspoň nejaké to slovo útechy. Či nie je jednou z našich hlavných povinností pomáhať, dodávať odvahu?

O čestných a nečestných klientoch
Čestný klient ide so svojou čestnou vecou – vo svojom vlastnom záujme – k čestnému advokátovi. Klient schopný všetkého, ktorého záležitosť by neprijal žiadny advokát, ktorému záleží na jeho cti, sa obráti nevyhnutne na advokáta, ktorý má dosť pružné svedomie na to, aby sa s ním mohol zaoberať.   

O advokátskom tajomstve
Tajomstvo, ktorým sme viazaní, je jedným z prívlastkov nášho povolania, je to zároveň právo i záväzok, neobmedzujú ho žiadne pevné hranice, neplatia naň žiadne hrozby, je to právo, ktorého ocenenie a použitie patrí iba nášmu svedomiu.

Advokát má právo odmietnuť svedectvo, keď sa domnieva, že je viazaný tajomstvom svojho povolania a on sám je jediným sudcom a jediným strážcom tohto svojho práva na mlčanie (…) Iba naše svedomie smie rozhodovať o tom, či chceme mlčať alebo hovoriť – v tom spočíva hlavný ušľachtilý rys nášho povolania: zákon nás postavil nad zákon; rozkázal sudcovi úctivo sa skloniť pred prejavom nášho svedomia. (…) V tejto čestnej výsade tkvie hlavný základ slobody obhajoby.

O prehratých sporoch
Keď dostaneme od súdu nepriaznivý rozsudok, skoro vždy chladnokrvne prehlásime, že sudca ničomu neporozumel. Sudca však často porozumel veľmi dobre: pochopil aj to, o čom sme sa my klamlivo domnievali, že to nič neznamená,  pretože sme sa až príliš vcítili do sporu svojho klienta; všimol si aj to, o čom sme my dúfali, že to ostane nespozorované.

O povinnostiach advokáta
Advokát nie je a nikdy nesmie byť iba vykonávateľom rozkazov svojho klienta. Podobné chápanie by znížilo vznešenosť nášho povolania. Advokát musí svojou radou viesť klienta a usmerňovať jeho hľadiská.

Advokát musí často použiť proti klientom celú svoju autoritu, ak ich chce presvedčiť, aby nepôsobili zbytočné zlo.

Advokát, ktorý prijal obhajobu nejakého človeka, nemá právo byť jeho sudcom. Keď sa jeho svedomie búri, môže obranu odmietnuť: ja si myslím, že má priam povinnosť ju odmietnuť, pretože je to jednak v záujme jeho cti a jednak i v záujme klienta majúceho právo na to, aby ho neobhajoval advokát, ktorý jeho sporu neverí.

Advokáti bývajú často ľudia bojovní, ktorí sú pripravení nasadiť aj svoju vlastnú kožu: bojovný advokát je už svojou povahou vždy pripravený nájsť bystrý a neočakávaný dôkaz, ktorý protivník neočakáva.

Veľmi zriedkavo sa nedá v nejakom prípade „nič robiť“: aj ten najzúfalejší spor skrýva v sebe neraz pri pozornom skúmaní nečakané možnosti obrany.

JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice