Advokáti a architektúra
Vily slovenských advokátov v časoch 1.ČSR
Bývanie patrí k základným ľudským potrebám. Človek túto potrebu uspokojuje v závislosti od svojej hmotnej situácie a potrieb rodiny, ale aj so zohľadnením svojich preferencií daných kultúrnou rozhľadenosťou, príslušnosťou k určitej spoločenskej vrstve, no v neposlednom rade aj subjektívnym vnímaním krásna.
Vila Pavla Mudroňa Pavol Mudroň (1835-1914), politik, národnokultúrny pracovník, bol jedným z najvýznamnejších slovenských advokátov pred vznikom Československa. Právo študoval spoločne s bratom Michalom vo Viedni a Budapešti. Obhajoval Slovákov v politických procesoch, zastupoval slovenské obce, ale aj chudobných Slovákov, vdovy a siroty, stál i v popredí sporov o zhabaný majetek Matice Slovenskej. Jeho koncipientkami boli neskorší významní slovenskí advokáti, napríklad Jozef Kohút, Peter Jamnický, Matúš Dula, Gustáv Izák, či Augustín Ráth. Pavol Mudroň si advokátsku kanceláriu otvoril v Martine v roku 1862. O rok neskôr sa zosobášil s Annou Kašovicovou, s ktorou mali štyri deti. Dva roky po svadbe sa im narodila dcéra Anna, ktorá sa neskôr vydala za advokáta Andreja Halašu, potom syn Ján, ktorý sa stal advokátom a dcéry Božena a Ľudmila, ktorá si za manžela vzala advokáta Samuela Slabeyciusa. Po narodení štvrtého dieťaťa a svadbe dcéry Anny s Mudroňovým koncipientom Andrejom Halašom sa rozhodli nechať si postaviť dom.
Vila advokáta Pavla Mudroňa, známa ako mudroňovsko-halašovský dom, bola postavená v roku 1882 na dnešnej Ulici M. R. Štefánika 66 v centre Martina v blízkosti prvej budovy Matice Slovenskej ako reprezentačné rodinné sídlo. Ide o dvojpodlažnú stavbu s výstavnými novoklasicistickými fasádami a trojtraktovou dspozícou. Západný trakt pozostáva zo štyroch priechodných miestností na oboch podlažiach, stredný trakt je chodbou s valenou klenbou, vo východnom trakte je medzi dvoma miestnosťami situované dvojramenné schodisko. Na uličnej fasáde v atikovom štíte sú umiestnené iniciálky PM (5). Vo vile žili nie len rodiny advokátov Pavla Mudroňa, jeho zaťa Andreja Halašu, ale aj švagor novinár Ambro Pietor. Bola sídlom spoločnej advokátskej kancelárie Pavla Mudroňa a Andreja Halašu. V nej pracovali ako koncipienti i Pavlov syn Ján Mudroň (1866-1926), ktorý tu potom pôsobil aj ako advokát, Pavlov vnuk Dušan Halaša (1883 – 1936), ale aj syn Michala Mudroňa Vladimír Mudroň (1864-1915). Vila sa stala centrom národného života a bola i sídlom redakcií Slovenských národných novín a časopisu Hlásnik (1883-1906). V období socializmu vilu nadobudla do majetku Matica Slovenská, po roku 1989 bola zreštituovaná, boli obnovené jej fasády a dnes slúži ako sídlo viacerých firiem.
Vila Emila Stodolu O dvadsať rokov neskôr po mudroňovskohalašovskom dome vznikla malebná vila advokáta Emila Stodolu (1862-1945) v jeho rodisku. Emil Stodola pochádzal z Liptovského Mikuláša, z rodiny spoluzakladateľa najväčšej garbiarskej továrne v meste. Emil Stodola študoval právo vo Viedni, Berlíne, Prahe a Budapešti. Koncipientskú prax vykonával u Jozefa Holéczyho a Jána Ružiaka v Liptovskom Mikuláši, kde si v roku 1891 otvoril advokátsku kanceláriu. Po krachu rodinnej fabriky v roku 1911 sa odsťahoval do Budapešti, kde pôsobil ďalej ako advokát do roku 1919, keď presídlil do Bratislavy. Emil Stodola bol vlastenecky orientovaný advokát, obhajoval v politických procesoch. V Budapešti v roku 1917 začal vydávať časopis Právny obzor a bol jeho redaktorom, v roku 1920 patril k zakladajúcim členom Právnickej jednoty, bol predsedom Zväzu advokátov na Slovensku. Bol i signatárom Martinskej deklarácie, je považovaný za zakladateľa slovenskej právnej vedy a organizátora právnického života na Slovensku. S manželkou Vincenciou, rod. Polonyovou mali tri deti, z ktorých dve zomreli v detskom veku. Ich syn Emil Stodola, ml. (1906-1982) vyštudoval právo, koncipoval v otcovej advokátskej kancelárii, ktorú neskôr ako advokát i prevzal. Po nástupe komunizmu emigroval. Projekt vily vytvoril pre Stodolovcov vtedy ešte v Budapešti pôsobiaci architekt Michal Milan Harminc (1869-1964), pôvodom z Kulpína v Srbsku, kde žili dolnozemskí Slováci, ktorý ako architekt pôsobil v Budapešti, v rokoch 1916-18 v Liptovskom Mikuláši a od roku 1922 v Bratislave. Aj jeden z jeho synov - Peter Ivan Harminc (1906-1990) - sa stal advokátom (6).
Jedinečnosť vily spočíva v pragmatickom eklekticizme, v architektúre vily sú čitateľné tak historizujúce neobarokové a secesné motívy ako aj folklorizmus s romantickými reminiscenciami a zábleskami národného cítenia, ktoré sú produktom dialógu architekta so staviteľom (8). Jadrom dispozície sa stala ústredná hala na prízemí, z ktorej sú prístupné spoločenské izby, kuchynská a jedálenská časť. Pronárodnú orientáciu stavebníkov vyjadrovala Slovenská izba na poschodí s dreveným obkladom a maľbami s námetmi zo života slovenského ľudu od Jaroslava Věšína, ktorej význam zdôrazňuje aj fasáda - rizalit s lodžiou prekrytou hrazdenou konštrukciou s valbovou strieškou s prvkami ľudovej architektúry (9). Romantický charakter rodinného sídla umocnili členitosť hmôt s dominantnou excentricky umiestnenou vežou a zaujímavé konštrukčné prvky – kovová markíza nad vstupom, iniciály majiteľa a rok 1902 na kovovej výplni vstupu (10). V roku 1911 Stodolovci vilu predali Jánovi Pálkovi, majiteľovi garbiarne, ktorý stavbu zmodernizoval. To súviselo zrejme s bankrotom rodinnej továrne. Po roku 1937 vilu vlastnili lekári Pavol Kustra a Pavel Čabrádi, po vojne slúžila na administratívne účely, dnes je v súkromných rukách. Počas bratislavského pôsobenia Emila Stodolu si rodina nechala postaviť v roku 1928 znova podľa projektu Milana Michala Harminca vilu na dnešnej Lermontovovej ulici č. 15 v Bratislave.
Bánovce si ako miesto svojho advokátskeho pôsobenia vybral v roku 1905 potom, čo ho oslovila Ľudová banka, ktorá hľadala právneho zástupcu pre svoju filiálku. Bánovce boli v tom čase malým okresným mestom, ktoré bolo silne maďarizované, Jesenský bol z pomerov deprimovaný. Spočiatku býval v nájme u staviteľa Bílika, potom u Hnátka, kde mal prenajaté dve miestnosti a kuchyňu, v jednej z nich mal i kanceláriu. V roku 1907 sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Annou Bottovou. Klientov mu pribúdalo a tak sa rozhodol pre stavbu vlastného domu. Zosobášili sa v roku 1909. V tom istom roku dostaval svoj bánovský dom a manželia sa doň nasťahovali spolu so svojim psom, ktorému dali meno Dáma. Janko Jesenský vo vile býval do roku 1914, keď musel narukovať. Jeho manželka sa z existenčných dôvodov odsťahovala do Revúcej k rodičom. Jesenský sa už do Bánoviec a ani k advokácii nevrátil. Po prvej svetovej vojne bol gemersko-malohontským županom, neskôr županom v Nitre a od roku 1928 pôsobil na Krajinskom úrade v Bratislave, od roku 1931 ako viceprezident. Funkcie sa vzdal v roku 1938 na protest proti fašizácii štátu (11). Vila Janka Jesenského je eklektická vila so secesnými prvkami na pôdoryse v tvare písmena C. Má jedno nadzemné podlažie a je sčasti podpivničená. V dome mal Janko Jesenský i advokátsku kanceláriu. Dom mal dva vchody. V čelnej východnej časti bola situovaná jediná veľká miestnosť osvetlená štyrmi oknami, v strednej časti bola ďalšia miestnosť, obe boli prístupné z chodby s terazzovou dlažbou so secesným dekorom. V západnej časti boli dve veľké a dve malé miestnosti prístupné krátkou zalomenou chodbou. Fasády mali monochrómnu okrovú farbu (12).
Od roku 1966 sú v budove učebne miestneho gymnázia. V súčasnosti je budova v nevyhovujúcom stave a bol spracovaný projekt jej obnovy. Na uličnej fasáde je pamätná tabuľa Janka Jesenského. Budova je zapísaná v zozname národných kultúrnych pamiatok ako pamätný dom Janka Jesenského.
Vila Pavla Fábryho Architekt Milan Michal Harminc je i autorom projektu a neskorších úprav a prestavby vily (1925, 1947) na dnešnej Godrovej 4 (predtým Haffnerova) v Bratislave postavenej pôvodne okolo roku 1900 (možno 1915), ktorá sa stala známou ako Vila Pavla Fábryho. Advokát Pavol Fábry (1891-1959) sa narodil v Turčianskom Sv. Martine, právo študoval na Univerzite v Lipsku, pracoval najprv v otcovom pivovare a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, po roku 1918 bol splnomocnencom SNR v Budapešti, vládnym komisárom pre východné Slovensko, šarišským a abovsko-turnianskym županom (1919-20) a od roku 1921 advokátom v Bratislave. Krátko mal spoločnú kanceláriu s neskorším predsedom bratislavskej komory Dr. Pavlom Šimkovicom (1890 – 1972). Býva označovaný za jedného z najbohatších Slovákov tých čias, za takého ho považuje Janko Jesenský v básni Právna istota (13), Ivan Horváth v novele Laco a Bratislava necháva hlavného hrdinu pýtať sa „policajta pri divadle na adresu pána dr. Fábryho, najbohatšieho advokáta v Bratislave“. Iný advokát – Ján Poničan pri charakteristike vtedajšej advokácie v spomienkach píše: „Najväčšiu konjuktúru mali advokáti vládnych strán – agrárnici a sociálni demokrati. Najmä agrárni advokáti zarábali ohromné peniaze – pri parcelácii veľkostatkov ako zástupcovia zvyškárov. Najznámejší taký advokátsky zbohatlík bol dr. Fábry, slávne známy gestom, že si dal na Riviéru lietadlom poslať z Bratislavy „echt“ slovenské strapačky, aby sa prezentoval ako „Slovák ako repa“. Každopádne Pavol Fábry bol vplyvnou osobnosťou pred rokom 1918 i počas 1. ČSR. Bol poradcom Milana Hodžu ale aj generálnym dozorcom evanjelickej cirkvi a.v. (14). Po smrti otca v roku 1928 zdedil martinský pivovar a účastiny viacerých spoločností. Počas Slovenského štátu bol odporcom režimu a bol krátko väznený, podporoval odboj. V roku 1949 emigroval do Švajčiarska, ušiel za dramatických okolností cez zadné okno ortopedickej kliniky na Hlbokej ceste len v pyžame naskočil do auta; jeho syn o pár rokov neskôr zahynul pri leteckom nešťastí spolu s generálnym tajomníkom OSN Dagom Hamarskjöldom ako jeho asistent (15). Pavol Fábry zomrel v Nemecku (16).
Pavol Fábry s manželkou Oľgou kúpili nehnuteľnosť na dnešnej Godrovej 4 v septembri 1921 od dedičov po jej pôvodných vlastníkoch, ktorými boli od roku 1898 Dr. Jozef Neumann a Mária Lehocká. Pavol Fábry si vzal zrejme na prestavbu vily v apríli 1925 úver štyristotisíc korún od bratislavskej Slovenskej úvernej banky, úč. spol. Objekt vily bol Fábrym potom prestavaný zo staršieho objektu, vila je komponovaná v neoklasicistickom štýle (17). Projekt prestavby vily v roku 1925 objednal u Harminca Fábry. Aj poslednú prestavbu v roku 1947 si ešte pred emigráciou u Harminca objednal Pavol Fábry.
Pôvodne bola vila projektovaná ako dvojpodlažný objekt s manzardou s reprezentačnými priestormi na prízemí, obytnými miestnosťami na poschodí a v podkrví s veľkoryso riešenou záhradou, tvaroslovie na fasádach vypovedá o váženom postavení stavebníka. Jadrom dispozície je schodisková hala navrhnutá cez dve podlažia s celodreveným obkladom stien, kozubom, kazetovým stropom a vysokým oknom. Na fasadach nechýbali klasicizujúce prvky – plytké pilastre s iónskymi hlavicami, motív tympanónov nad rizalitmi vstupov a empírové členenie okien (18). Klasicistické motívy na fasáde, pompézny centrálny balkón nad empírovo riešeným arkierom a tympanonom ukončená manzarda, ju radia k oficiálnemu, zdržanlivo monumentálnemu prúdu vtedajšej architektúry pre významné osobnosti (19). Vila mala však aj moderné vymoženosti, napríklad aj signalizačné zariadenie napojené na alarm pri prekročení jej oplotenia (20). Manželia Pavol a Oľga Fábryovci vo vile často usporiadavali apartné večere pre prominetných hostí s dokonalým pohostinstvom, príjemnou dobrou náladou, štýlom a úrovňou (21). Pavol Fábry bol postihnutý podľa vládneho nariadenia z 24.4.1939 č. 73/1939 Sl. zák. o politických zbohatlíkoch (22), avšak o vlastníctvo vily nakoniec neprišiel počas celej existencie Slovenského štátu. Až v decembri 1945 mu bolo nakrátko zakázané s vilou nakladať, avšak rozhodnutie bolo po dvoch týždňoch zrušené. O vlastníctvo vily prišiel Fábry po tom, čo v roku 1949 z Československa emigroval. Rozhodnutím Krajského národného výboru v Bratislave z januára 1952 vila prepadla štátu. V roku 1955 bola prevedená do vlastníctva Zväzu Sovietskych socialistických republík. Odvtedy bola v budove sovietska ambasáda. Dnes vo vile sídli Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Slovenskej republike.
II. Vily modernistické Vila Pavla Nováka Advokát Pavol Novák (1889-1967) pochádzal z rodiny Pavla Samuela Nováka (1858-1925), evanjelického farára a seniora v Dolnom Kubíne, ktorého sestra Elena Nováková (1856-1932) bola manželkou Pavla Országha Hviezdoslava. Országhovci boli Pavlovi Novákovi krstnými rodičmi. Pavol Novák študoval právo v Budapešti, krátko pracoval na súde v Banskej Bystrici, počas 1.sv.vojny musel narukovať do rakúsko-uhorskej armády (23). V roku 1918 zložil advokátsku skúšku a v decembri 1919 sa stal advokátom v Košiciach. V roku 1921 bol vymenovaný za člena výboru Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine. O rok neskôr zamestnal svojho prvého koncipienta – Emila Elsása. Manželkou Pavla Nováka sa stala Mária, rod. Fábryová (1900-1973), pôvodom z Martina, dcéra podnikateľa Jozefa Fábryho a sestra advokáta Pavla Fábryho (1891-1960). S Pavlom Novákom sa zoznámili počas jej štúdia na Štátnom dievčenskom ústave v Prešove, kde študovala do roku 1921. V tom čase bol jej brat Pavol Fábry šarišským a abovsko-turnianskym županom. Mária Fábryová po skončení štúdia pôsobila ako učiteľka v kláštornej škole, no vystupovala aj ako ochotnícka herečka v Martine, Prešove a Košiciach. V roku 1921 stvárnila v prvom slovenskom celovečernom nemom filme bratov Siakeľovcov Jánošík postavu Aničky a stala sa tak prvou slovenskou filmovou herečkou. Po skončení filmovania sa vrátila k učiteľskému povolaniu (24). Pavol Novák s Máriou Fábryovou uzatvorili manželstvo v roku 1923, v roku 1924 sa im narodil prvý syn Ivana (1924-1995), ktorý sa stal právnikom a v roku 1931 syn Pavol (25). Pavol Novák sa v roku 1923 sa stal starostom Košíc a bol ním do roku 1927. Potom sa vrátil znova do advokácie a ako advokát v Košiciach pôsobil do roku 1938. V roku 1927 sa rodina v tom čase s jedným dieťaťom rozhodla pre výstavbu rodinnej vily. Vybrali si pozemok vedľa mestského parku s výhľadom na vtedajší Mlynský potok (dnešná Rumanova ulica č. 2). Ich predstava o vile bola (zrejme) inšpirovaná vilou švagra Pavla Fábryho (1891-1960) v Bratislave, ktorá bola postavená v roku 1915 podľa projektu Milana Michala Harminca (1869-1964) a v roku 1925 bola pod Harmincovým vedením prestavaná (26). O dva roky neskôr vznikol projekt Novákovej vily. Projekt Novákovej vily spracoval pražský architekt Rudolf Brebta (1885-1953), ktorý v Košiciach pôsobil od vzniku ČSR (27). Hoci tvaroslovie bratislavskej vily je ešte neoklasicistické, s neskôr postavenou vilou Pavla Nováka má veľa spoločných znakov, obe vily sú si navzájom veľmi podobné (28). Brebta zvládol svoju úlohu vytvoriť projekt modernej, reprezentačnej a pohodlnej vily excelentne, svojou úžitkovou hodnotou a umeleckou kvalitou sa vyrovnala švagrovej vile v Bratislave (29). Obdivuhodným spôsobom pretvoril štýl bratislavskej neoklasicistickej vily na elegantnú modernistickú košickú vilu mimoriadnych kvalít (30). Pavol Novák o vydanie stavebného povolenia požiadal v júni 1928, vila bola postavená stavebnou firmou Alojza Nováka (31) (1886-1961) za šesť mesiacov (32). Vznikla tak dvojpodlažná vila prostého kubického objemu s vysokou valbovou strechou, ktorá sa svojim jednoduchým stvárnením viac blíži k tzv. racionálnej moderne (33), bola komfortnou a moderne vybavenou vilou s centrálnym vykurovaním, teplou vodou a pripojením na verejnú kanalizáciu (34). Ústredným priestorom vily bola reprezentatívna dvojúrovňová hala s dreveným schodiskom vedúcim na poschodie, kazetovým stropom a moderným krbom (35). Priestranná jedáleň na prízemí a priľahlý salón, predelené iba presklenou priečkou mali okná a dvojkrídlové dvere otočené do záhrady s výhľadom na mlynský potok, nárožné okno v salóne smerovalo do mestského parku (36). V čiastočne podpivničenom suteréne bola kotolňa, sklad paliva, práčovňa a jednoizbový byt pre obsluhu; na poschodí bola situovaná nočná časť – spálne a sociálne zariadenia (37). Na pozemku bola vytvorená záhrada so vstupom z terasy domu. V záhrade boli vysadené ruže a ovocné stromy, patril k nej aj bazén dlhý dvanásť metrov a široký štyri metre s tryskami, v rohu boli tri skaly, z ktorých striekala voda (38). V čase, keď rodina žila vo vile, Pavol vykonával naďalej advokáciu v Košiciach. Istý čas mal spoločnú advokátsku kanceláriu s Bartolomejom Rónom, zamestnával viacero koncipientov (39). Od roku 1934 bol i členom skúšobnej komisie pre advokátske a sudcovské skúšky v Košiciach. Po reorganizácii advokátskych komôr v roku 1936 sa stal podpredsedom Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine, bol ním však iba do roku 1937. Pôsobil aj ako hlavný právny zástupca mesta Košice. Po Viedenskej arbitráži pripadli Košice Maďarsku a rodina Pavla Nováka musela Košice opustiť. Stalo sa tak koncom roku 1938, nútený odchod do Dolného Kubína prebehol počas jedného dňa, rodina opustila vilu a vzala si len to najcennejšie (40). Pavol Novák sa stal nakrátko advokátom v Dolnom Kubíne (41), no ešte v roku 1938 bol vymenovaný verejným notárom v Dolnom Kubíne a požiadal o výmaz zo zoznamu advokátov (42). Keď prišiel v roku 1945 do Košíc, našiel dom zničený, zariadenie vykradnuté. Počas svojho dvojtýždňového pobytu sa so synom uchýlili v jedinej obývateľnej miestnosti – rodičovskej spálni (43). Rodina ostala žiť na Orave a do Košíc sa už nevrátila. V roku 1953 bola vila zoštátnená, bola v nej materská škôlka. Po smrti Pavla Nováka v roku 1967 jeho manželka žila dva roky v Kalifornii u syna Pavla, zomrela v roku 1973 v Dolnom Kubíne. Vila po roku 1989 chátrala. Nakoniec bola zničená a neobývateľná vila v roku 1997 vrátená rodine, ktorá ju predala (44). V roku 2006 prebehla jej dôsledná rekonštrukcia (45).
Bratislavská vila Emila Stodolu Po tom, čo Emil Stodola predal svoju vilu v Liptovskom Mikuláši a v roku 1919 sa nakoniec usídlil v Bratislave, nechal si tu postaviť nenápadne honosné sídlo. Jeho architektonické riešenie znova zveril Milanovi Michalovi Harmincovi. Podľa jeho projektu z roku bola v roku 1928 postavená vila na dnešnej Lermontovovej 15. Vznikla celkovo nenápadná a konzervatívne komponovaná vila situovaná v strmej ulici pod skupinou Jurkovičových víl, ktorá v ničom nevybočuje z ich tvaroslovnej línie. Pôsobí kompaktným a vyváženým dojmom, svedčí o uváženom a triezvom tvorivom prístupe architekta. Architekt však svoj projekt nedokončil údajne na protest proti zmenám a zásahom staviteľa Friča v etape riešenia obytného podkrovia, ktoré nakoniec opticky vile pridáva na robustnosti. Do ulice má vila orientovaný oblúkový arkier, o poschodie vyššie nahradený balkónom (46). Syn Emil Stodola ml. počas vojny žil vo Švédsku, po jej skončení sa vrátil do Bratislavy už ako švédsky občan a stal sa Švédskym konzulom v Československu. Jeho otec zomrel v roku 1945 a matka ho prežila iba o dva roky. Emil Stodola, ml. sa do Švédska po nástupe komunizmu definitívne vrátil. Vo vile po roku 1991 pôsobilo niekoľko rokov znova švédske obchodné zastúpenie (47).
Vila Emila Schlesingera Niektorí advokáti si nechali navrhnúť rodinné vily tak, aby ch súčasťou boli i priestory pre advokátsku kanceláriu. Takou bola napríklad žilinská vila advokáta Emila Schlessingera postavená v roku 1926 podľa projektu Friedricha Weinwurma (stála na dnešnej ulici Vojtecha Tvrdého 15 v Žiline). Emil Schlesinger (1869-1943) pochádzal z Bytče, patril k starším advokátom, advokátsku skúšku zložil ešte v Budapešti a od júla 1898 pôsobil ako advokát v Žiline až do roku 1939, keď mu bol výkon advokácie pre jeho židovský pôvod zakázaný. Jeho syn Vojtech Schlesinger sa stal tiež advokátom, od roku 1934 vykonávali advokáciu spoločne, avšak jemu bol výkon advokácie v roku 1939 zakázaný. Emil Schlesinger spoločne s manželkou v roku 1943 siahli na život, ich syn Vojtech zahynul v koncentračnom tábore (48). Weinwurmom navrhnutá vila je kompaktnou prízemnou stavbou s vysokou valbovou strechou tradičného rázu. Funkčná náplň jednotlivých častí domu sa premietla do celkového vzhľadu. Objem je rozdelený na obytnú časť krytú šikmou strechou a pracovnú časť s rovnou strechou tak ako to bolo vo viacerých Weinwurmových realizáciách z tohto obdobia. Pôdorysné členenie priestorov predstavuje kombináciu modernej racionalizácie a tradičných zvyklostí (49). Vila bola zbúraná začiatkom tohto storočia.
Vila Ivana Dérera Ivan Dérer (1884-1973), politik, štátnik a advokát pochádzal z rodiny advokáta v Malackách Jozefa Dérera. Právo študoval na Právnickej akadémii v Bratislave (1901-1903), na univerzite v Budapešti. Po skončení štúdia nastúpil ako advokátsky koncipient do otcovej kancelárie v Malackách. Advokátsku skúšku zložil v Budapešti 26.10.1909 (50)a stal sa advokátom v Bratislave, keď bol prijatý za člena Advokátskej komory v Bratislave (51). Za manželku si vzal dcéru advokáta Miloša Štefanoviča, mali spolu dve deti. Bol viacnásobným ministrom v československých vládach (52), po vojne krátko prezidentom Najvyššieho súdu ČSR. Advokáciu vykonával spolu s Ivanom Markovičom, Vladimírom Trslínom a Jaroslavom Dvořákom. Ako konštatoval Tido J. Gašpar, kancelária štyroch sociálnych demokratov Dérer, Markovič, Trslín a Dvořák bola veľkým a výnosným intervenčným podnikom, ktorého jeden účastinár bol vždy vo vláde a robil mu teda nie len dobrú reklamu, ale i garanta. Preto sa do tejto kancelárie valil stály prúd mastných výnosných káuz (53). Koncipientami v tejto spoločnej kancelárii boli i synovia dvoch významných slovenských architektov – Dušana Jurkoviča a Milana Michala Harmincza. Pracovali tam dva roky súčasne. Pavel Jurkovič tu pracoval v rokoch 1932-34 (54), bol najmladším z troch synov popredného slovenského architekta Dušana Sama Jurkoviča (1868-1947). Dušan Jurkovič pochádzal z Myjavy, v rokoch 1899-1914 pôsobil ako architekt v slobodnom povolaní v Brne, od roku 1922 ako samostatný architekt v Bratislave, kde spolupracoval okrem iných i s architektom Mergancom, bol i predsedom Umeleckej besedy slovenskej. Pavlov brat Juraj Jurkovič (1904-1963), fotograf, si za manželku vzal Jelu, rod. Markovičovú (1913-1964), dcéru advokáta Ivana Markoviča, ktorý tiež pochádzal z Myjavy ako Dušan Jurkovič (55). Pavol Jurkovič prestúpil v roku 1934 prestúpil ku Karolovi Listopadovi advokátovi v Bratislave, advokátom sa však nestal a z advokácie zakrátko odišiel za úradníka do Hypotečnej banky v Bratislave (56). Ivan Harminc - syn architekta Milana Michala Harminca – v kancelárii pracoval v rokoch 1932-37 (57), potom bol kandidátom u verejného notára v Bratislave Jozefa Kállaya ako kandidát do 1.12.1937 a od roku 1939 sa stal advokátom v Žiline. Dérerovci sa rozhodli postaviť si vilu v Bratislave, hoci v tom čase Ivan Dérer pôsobil ako minister v Prahe. Hodlali v nej bývať na penzii. V tom čase boli na predaj staré záhrady nad hradom vedľa výpadovej cesty na Prahu. V júli 1929 si všetci štyria spoločníci kancelárie spolu s manželkami za 200 000 Kč kúpili tri susediace pozemky do podielového spoluvlastníctva. Následne v roku 1933 si ich reálne rozdelili tak, že vznikli samostatné stavebné pozemky pre Dérera a Dvořáka, zvyšok si ponechali Markovičovci a Trslínovci. Z týchto pozemkov bol veľkolepý výhľad na mesto a z druhej strany na Dunaj (58). Napriek tomu, že advokátska kancelária zamestnávala v tom čase synov architektov Jurkoviča i Harmincza, Ivan Dérer si nechali vilu naprojektovať inými architektom – Jindřichom Mergancom. Projekt Dérerovej vily vytvoril Merganc v spolupráci s Klimešom v roku 1933 a jeho projekt bol i realizovaný na Mudroňovej 28. Podľa požiadaviek investora vznikla konzervatívna modernistická meštianska vila. Architekt Jindřich Merganc (1889 – 1974) pôvodom zo Žamberku v Čechách, významný predstaviteľ medzivojnovej moderny, študoval v Prahe na UMPRUM a na AVU, prišiel do Bratislavy po 1. sv. vojne, najprv pracoval na ministerstve verejných prác, ale v roku 1923 si s Otomarom Klimešom založil projekčnú kanceláriu. Na Mudroňovej a v okolí zrealizoval do roku 1938 viac než 20 rodinných domov a víl, z nich niekoľko i pre advokátov a sudcov (59). Vila Ivana Dérera bola postavená na pôdoryse 10,3 x 14m. V suteréne domu sa nachádzala garáž, kotolňa, práčovňa, sklad, jednoizbový byt domovníka s príslušenstvom, na prvom poschodí hala, obývacia izba spojená s jedálňou, pracovňa, kuchyňa, WC a na druhom poschodí spálňa rodičov, spálňa dcéry, spálňa syna, kúpeľňa hosťovská izba, balkón do ulice a terasa do záhrady (60). Dérer vo svojej vile však nakoniec nikdy trvalo nebýval a prišiel o ňu. Najprv mu ju zabavil Slovenský štát. Dérer aj s rodinou po mníchovskej dohode žil v Prahe, stratil slovenské občianstvo. Advokátska komora v Bratislave ho pre nepreukázanie domovskej príslušnosti na Slovensku vymazala zo zoznamu advokátov (61). Dérer požiadal o zápis do zoznamu advokátov Advokátsku komoru v Prahe, avšak táto jeho žiadosť nikdy nevybavila (62). Slovenský štát považoval Dérera pre jeho čechoslovakistické presvedčenie za nepriateľa. Hrozila mu väzba (63), prehlásili ho za politického zbohatlíka a nariadili prepadnutie jeho majetku (64). Dérerova vila na Mudroňovej ulici bola prehlásená za prepadnutú štátu uznesením Komisie pre veci politických zbohatlíkov v marci 1941. Dérerovi sa podarilo dosiahnuť zrušenie rozhodnutia Krajským súdom v Bratislave v auguste 1941, nakoniec však vila prepadla štátu ďalším rozhodnutím komisie v decembri 1941. Prepadnutie sa vzťahovalo nie len na Dérerovu vilu na Mudroňovej ulici, ale na celý jeho majetok i majetok jeho manželky (65). Po vojne bola vila Dérerovcom v máji 1948 vrátená, avšak nie nadlho. V roku 1955 bol Ivan Dérer odsúdený pre neoznámenie trestného činu, ktorého sa dopustil tým, že mal vedomosť o existencii protištátnej skupiny sociálnych demokratov, no neoznámil to štátnym orgánom. Najvyšším súdom v Prahe bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní tri a pol roka a zároveň bolo vyslovené prepadnutie celého majetku obvineného, strata čestných práv občianskych na päť rokov“ (66). Proti rozsudku odvolanie nebolo prípustné. Polovica domu na Mudroňovej ulici prepadla štátu, manželka Ivana Dérera zvyšnú polovicu predala (67).Z väzenia bol Ivan Dérer prepustený na základe amnestie prezidenta republiky Zápotockého. Rehabilitovaný bol až posmrtne v roku 1990 (68).
III. ADVOKÁTI A FUNKCIONALIZMUS S presadením myšlienky potreby väčšieho podriadenia formy stavby jej funkcii sa aj v slovenskej moderne rodí funkcionalizmus. Preferuje účelnosť, vnútornú logiku interiéru a presvetlenosť domu v kombinácii s modernými technológiám, oceľovo betónovým skeletom, celkovo jednoduchými tvarmi, bez akejkoľvek zdobnosti s plochými strechami, bielymi fasádami, terasami, stavby víl sú obklopené modernými záhradami. Ako celok majú vyjadrovať aj spoločenský status ich majiteľov. Vo vilovej architektúre sa stáva vzorom Vila Savoy Le Corbusiera, projekty realizované na Slovensku zohľadňujú české stavby – Loosovu Vilu Műller v Prahe, či Miesovu Vilu Tugendhat v Brne. Zrejme najznámejšou funkcionalistickou advokátskou vilou v Československu je dnes Winternitzova vila v Prahe. Pražský advokát Jozef Winternitz si s manželkou Jenny pre seba a svoje dve deti objednal projekt vily u architekta Adolfa Loosa, na ktorom sa spolupodieľal Karol Lhota. Vznikol projekt vily typický pre Loosa, je veľmi podobná krátko predtým dokončenej Műllerovej vile v Strešoviciach rovnakého architekta a to aj spôsobom členenia. Je poslednou Loosovou vilou pred jeho smťou v roku 1933. Stojí na pozemku na kopci nad Smíchovom s výhľadom na Nové Město a Hradčany. Vila bola postavená v priebehu jedného roku a dokončená v septembri 1932. Rodina v nej bývala do roku 1941, keď bola nútená pod tlakom rasového prenasledovania vilu predať. Rodina bola v roku 1943 odvlečená do Terezína a neskôr Osvienčimu, kde zahynul Jozef Winternitz i jeho syn. Manželka s dcérou útrapy koncentračního tábora prežili a vrátili sa do Prahy. Vila im bola vrátená, avšak s povinnosťou úhrady vysokých daní, preto ju rodina nakonec bola nútená darovať štátu. Vrátila sa im v reštitúcii, bola zrekonštruovaná a dnes je prístupná i verejnosti.
Aj na Slovensku vzniklo v 30. rokoch viacero funkcionalistických víl, ktorých stavebníkmi boli advokáti a ktoré sú dodnes z architektonického hľadiska oceňované. Ich projekty vytvorili renomovaní architekti – Juraj Tvarožek, Fridrich Weinwurm, Emil Belluš, či Jindřich Merganc. Aj ich osudy a osudy ich majiteľov boli však pohnuté. K najvýznamnejším patria vily Jaroslava Dvořáka, Hynka Hromadu, Arpáda Lengyela, či Jozefa Kállaya, no pozoruhodných víl postavených advokátmi je viac (napr. vila advokáta Bánhegyiho (69)). No chudobnejší advokáti stále bývali v bytoch, v ktorých mali i kancelárie. Pokiaľ im to pomery dovolili, aj oni volili novostavby – napríklad Ján Poničan žil a pracoval v susedstve bratislavského justičného paláca v prenajatom byte v bytovke na Maróthy-Šoltésovej 2, na treťom poschodí. Byt mal dve izby a halu, ktorá slúžila ako čakáreň a izba za ňou ako kancelária. Daniel Okáli býval počas svojho bratislavského pôsobenia v práve dostavanom Živnodome. Krátko po svadbe zložili kauciu, aby si mohli prenajať byt v práve rozostavanom Živnodome, ktorý sa začal stavať v roku 1929 na Kollárovom námestí podľa projektu architekta Klement Šilingera. V roku 1930 bol dokončený ako efektná funkcionalistická stavba, šesťpodlažný objekt so živnostenskými prevádzkárňami, kanceláriami, reštauráciou, kaviarňou, obchodmi, divadelnou sálou a 76 komfortnými bytmi. Okáliovci si prenajali veľký trojizbový byt so slúžkovskou izbou. Vzhľadom na vysoké nájomné prenajímali jednu izbu Clementisovi a pomohli si tak navzájom.
Vila Jaroslava Dvořáka Dérerov mladší spoločník v kancelárii a jeho bývalý koncipient Jaroslav Dvořák si nechal u rovnakých architektov na rozdiel od svojho staršieho kolegu spracovať pre stavbu na susednom pozemku na Mudroňovej ulici (dnes Mudroňova 26) projekt modernej funkcionalistickej stavby. Vila Jaroslava Dvořáka je jednou z najlepších svojho druhu v tridsiatych rokoch na Slovensku (70), je ojedinelým výrazným príkladom corbusierovskej „bielej“ vily na Slovensku, patrí medzi zrelé funkcionalistické diela, ktoré kultivovaným spôsobom stavajú na výdobytkoch moderného koncipovania priestoru a súčasne sa dokážu držať praktickej účelnosti (71). Jaroslav Dvořák (1894 – 1963) pochádzal z Brna. Právo začal študovať vo Viedni, ale po dvoch rokoch musel narukovať. Po smrti otca a vzniku Československa sa prihlásil do štátnej administratívy na Slovensko. (72). Bol pridelený do Myjavy ako zástupca okresného náčelníka, zároveň pokračoval v štúdiu práva na Karlovej univerzite v Prahe a po dvoch rokoch bol promovaný doktorom práv (73). Stal sa členom sociálnodemokratickej strany (74). Do advokácie vstúpil vzápätí v roku 1922 ako advokátsky koncipient v Myjave v advokátskej kancelárii Jána Krnu. Ten však po roku prijal miesto verejného notára v Bratislave a svoju advokátsku kanceláriu zatvoril. Tým Dvořák stratil koncipientske miesto. Zamestnanie mu ponúkol Ivan Dérer v Bratislave. Hoci Dvořák mal v úmysle byť v budúcnosti advokátom v Myjave, pretože Krno mu prenechal byt a aj kanceláriu (jednu miestnosť so samostatným vchodom) so zariadením a nevybavenými vecami, ktorú mal neskôr prevziať (75)– nakoniec ponuku Ivana Dérera prijal a bol u neho koncipientom až do roku 1924 (76), keď sa stal advokátom v Bratislave. Jeho dvaja šéfovia Dérer a Markovič mu potom ponúkli spoločníctvo v kancelárii. Pretože obaja jeho spoločníci boli zaneprázdnení politickými záležitosťami (77), bol pracovne vyťažený (78). Jaroslav Dvořák si v roku 1924 si za manželku vzal Ľudmilu, rod. Šimonovičovú (1900 – 1984) – spisovateľku Zuzku Zgurišku. Ešte pred svadbou sa prihlásil do družstva Slovenský domov a kúpil si trojizbový byt v novostavbe Penzijného ústavu na rohu Palisád a Čelakovského ulice, ktorý stavalo družstvo Slovenský domov (79). Byt bol nad mäsiarstvom a potravinami, z ktorých prenikali do bytu výpary. Predsieň nemala priame osvetlenie, iba z balkóna, bola však priestranná, byt tvorila jedáleň, v strede izba s troma oknami a krbom, ktorej steny boli podľa návrhu maliara Jareša ozdobené kyticami žltých klasov a spálňa, v ktorej mali manželia posteľ s baldachýnom, ktorú chodili obdivovať všetci susedia. Prvý syn Tomáš sa im narodil v roku 1925 a druhý Ivan v roku 1931. Byt začal byť rodine s príchodom detí primalý, deti potrebovali pohyb (80). Po rozdelení spoločných pozemkov, ktoré nadobudli spoločníci kancelárie, Dvořákovci v roku 1933 získali pozemok uprostred, v susedstve Dérerovho. Dvořákovcom na stavbu požičala peniaze v septembri 1933 Mestská sporiteľňa (81) (100 000 Kč). Architekt Jindřich Merganc spoločne s Otomarom Klimešom vytvorili pre nich projekt vily súčasne s projektom pre Dérera v roku 1933, obe vily sa súčasne i stavali od apríla 1933 a naraz – 27.12.1933 - bolo vydané i povolenie na ich užívanie. Intelektuálne – bohémska rodina Jaroslava Dvořáka a Zuzky Zgurišky bola náchylná búrať tradície. Zachované výkresy nesú stopy po zásahoch do koncepcie, pri ktorých sa od architekta žiadalo odvážnejšie riešenie. Architekt nakoniec naplnil ich predstavy a priestorová koncepcia vily majiteľom vyhovovala. Veľkorysé priestorové riešenie umožnila kombinácia železobetónového skeletu s murovanou konštrukciou. Na prvom poschodí tak mohla vzniknúť veľká členitá hala, ktorá zaberá väčšinu pôdorysu. Hlavným priestorom je predná hala cez dve poschodia. Okno, ktoré ju na prvom poschodí osvetľuje, vytvára na hlavnej fasáde vily charakteristický horizontálny pás. Aj ďalšie okná na priečeliach boli umiestnené podľa požiadaviek jednotlivých vnútorných priestorov a dávajú vzhľadu vily funkcionalistický ráz (82). Vila Jaroslava Dvořáka bola postavená na pôdoryse 15,2 x 10,3 m. V suteréne sa nachádzala garáž, sušiareň prádla, práčovňa, sklad, dvojizbový byt s kúpeľňou, na prízemí jedáleň, sieň, pracovňa, kuchyňa, slúžkovská izba, WC, špajza a krytá terasa, na prvom poschodí spálňa rodičov, izba detí, hosťovská izba, komora, kúpeľňa, terasa a balkón (83). Kruhové schodisko pokračuje až na strechu, kde je výstup na terasu s výhľadom na mesto i Dunaj. Konštrukčným jadrom vily sú štyri železobetónove stĺpy, ktoré oslobodzujú pôdorys od schémy tradičného dvoj traktu a umožňujú voľnú priestorovú a dispozičnú skladbu interiéru (84). Projekt mal umožniť nie len život rodine, ale mal vytvoriť aj miesto pre čulý spoločenský život majiteľov s vycibreným estetickým cítením a orientáciou v aktuálnych umeleckých prúdoch so zámerom uplatniť pokrokové trendy architektúry. Preto vznikla vnútorná hala s galériou prechádzajúca cez dve podlažia ako ústredný priestor objektu. Spája v sebe obývací priestor, jedáleň, pracovňu, kde sa odohrával aktívny život rodiny. Spálne na poschodí sú orientované do záhrady s výhľadom na mesto (85). V záhrade zostalo zachovaných dvanásť starých stromov, Dvořákovci si záhradu terasovite upravili a postavili v nej i bazén pre deti (86). Dom mal i hlbokú pivnicu vytesanú v skale, ktorá cez vojnu slúžila ako kryt (87). Nábytok bol prevažne vstavaný do stien (88). V tejto vile ich často navštevoval aj Vladimír Clementis, s ktorým sa priatelili a boli mu v roku 1933 i na svadbe. Spriatelili sa i s jeho manželkou Lídou, ktorá študovala v Bratislave spev. Keď vystúpila v Hoffmanových poviedkach ako hosť, mala čistý, zvonivý soprán, bábku hrala dokonale – na jej vystúpení boli i Dvořákovci (89). Istý čas – počas vojny oproti v dome cez ulicu býval Laco Novomeský (90). U Dvořákovcov vo vile sa stretávali i maliari – prichádzali sem Ján Želibský, Cyprián Majerník, Ján Mudroch, Petej Matejka, ale i Vincent Hložník (ktorého volali Vincent van Hloh) (91). Jaroslav Dvořák advokáciu vykonával v Bratislave aj počas vojny. Po odchode Dérera a Markoviča do Čiech ostali tak v kancelárii ako advokáti iba Dvořák s Trslínom a koncipient Branislav Šimonovič, brat Zuzky Zgurišky. Cez vojnu medzi oba domy spadla bomba, na Dvořákovej vile vyrazila okno v kuchyni (92). Jaroslav Dvořák bol advokátom do septembra 1945, keď požiadal o výmaz zo zoznamu, pretože nastúpil v Prahe na úrad predsedníctva vlády. Neskôr za ním do Prahy pricestovala natrvalo aj manželka, syn Tomáš ostal v Bratislave, kde študoval právo a ostal bývať vo vile (93). Jaroslav Dvořák pôsobil vo funkcii prezidiálneho šéfa predsedníctva vlády, od roku 1947 ako vedúci odboru ministerstva zahraničných vecí. V Prahe boli Dvořákovci v kontakte s Vladimírom Clementisom i Teom Florinom. Keď sa z vily odsťahovala sesternica Jaroslava Dvořáka, vo vile bývala sestrenica Zuzky Zgurišky. Pretože v tom čase bolo mnoho Bratislavčanov z domov vysťahovaných, dali Dvořákovci vilu k dispozícii Akadémii vied na ubytovanie jej úradníkov (94). Štát im dom nakonec nevzal.
Vila H.H. Aj ďalšiu funkcionalistickú vilu v Bratislave si nechal postaviť advokát českej národnosti - Hynek Hromada. Dr. Hynek Hromada sa narodil 19.4.1897 v Boršiciach, okr. Uherské Hradište, bol českej národnosti. Koncipientskú prax vykonal u dr. Jána Kučeru v Uherskom Hradištia (1923-26) a dr. Rudolfa Seidla v Kladne (1926-28). Advokátsku skúšku zložil 20.1.1925 v Prahe. V máji 1928 sa presťahoval do Bratislavy a od júna 1928 nastúpil ako osnovník u advokáta dr. Ľudovíta Medveckého v Bratislave, ktorý mal kanceláriu na Palisádach 50. Pretože mal vykonanú päťročnú osnovnícku prax v obvodoch Advokátskych komôr v Prahe a Brne, bol oprávnený zastupovať Ľudovíta Medveckého aj v tých veciach, v ktorých bolo povinné zastúpenia advokátom, čo služobne mladším osnovníkom povolené nebolo. Ako osnovník bol v kancelárii Ľudovíta Medveckého do polovice augusta 1928 (95). Do zoznamu advokátov bol zapísaný 1.9.1928 ako advokát v Bratislave (96). Sídlil na Záhradníckej 11a. Zamestnával postupne sedem koncipientov (97). Bol členom republikánskej strany, aktívny bol v poľovníckych spolkoch. Oženil sa s Jitkou, rod. Knoblochovou z Prahy, , narodili sa im tri deti Hynek (1935), Jitka (1936), Ivan (1938) a Sylvia (1942). Po tom, čo sa im narodilo druhé dieťa, rozhodli sa nechať si postaviť rodinnú vilu. Zvolili si v tom čas okrajovú časť Bratislavy, kde pozemky neboli až také drahé a zastavanie nebolo také husté – vtedajšia záhradná štvrť Donauleiten, dnes vilovú štvrť pod Machnáčom na južnom svahu západných hôr, kde si kúpili pozdĺžnu parcelu v dolnej časti s výhľadom na Dunaj (dnes Ulica pod vinicami č. 19) V lokalite boli jednými z prvých stavebníkov. Vilu pre Hynka Hromadu navrhol v roku 1936 architekt Juraj Tvarožek. Išlo o funkcionalistický jednoposchodový kubický dom s plochou strechou zodpovedajúci predstavám o modernom bývaní na predmestí (98). Juraj Tvarožek (1887-1966), jeden z najvýznamnejších slovenských architektov medzivojnového obdobia, pochádzal z Brezovej pod Bradlom z 12 súrodencov, pracoval v ateliéri Milana Michala Harmincza. Juraj Tvarožek je architektom obytného domu s kinom a kaviarňou Metropol, Mestskej sporiteľne, ktorá je jedným z vrcholných diel slovenského funkcionalizmu. Jej generálnym riaditeľom v rokoch 1923-44 bol jeho brat Tomáš Tvarožek (1892-1945), ktorému Juraj naprojektoval známu vilu s prvkami národného slohu i ľudovej architektúry na dnešnej Tvarožkovej ulici. Tomáš Tvarožek študoval na obchodnej škole v Uherskom Hradišti (1908-10). Ich bratom bol aj Vlastimil Tvarožek (1903-1942), ktorý vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (promoval 1929), vykonal koncipientskú prax v Senci (1925-29), Bratislave u Lea Bianchiho (1929-34) a od 16.4.1934 sa stal advokátom v Bratislave. Advokáciu vykonával až do smrti 27.12.1942. pracovalo u neho viacero koncipientov (99). Pozemok nadobudol Hynek Hromada z exekučnej dražby v októbri 1935, na stavbu si vzal pôžičku od Ústrednej záložne Čsl. legionárov v Prahe. Dom bol podľa Tvarožkovho projektu postavený v rokoch 1936-37. Je situovaný v hornej časti zvažujúceho sa pozdĺžneho pozemku, aby dlhá slnečná záhrada tvorila ochrannú clonu pred dopravným ruchom. Dom je hlavnou fasádou otočený smerom nadol ku Karloveskej ceste (vtedy ešte nad pozemkom neviedla dnešná ulica Pod vinicami (100). V polozahĺbenom suteréne bol byt domovníka, garáž a obslužné vybavenie domu. Na prízemí bol hlavný obytný priestor – jedáleň spojená s obývacou izbou oddelená ľahkou konštrukciou s presklenými vitrínami. Jedáleň mala navyše i polkruhový presklený výklenok – jediný dynamickejší prvok exteriéru. Priestor ma veľké francúzske okná na priebežný balkón. Na prízemí bola i pracovňa, kuchyňa, miestnosť pre slúžku. Na poschodí dve spálne, hosťovská izba, kabinet a kúpeľňa so šatňou. V dome bolo teplovzdušné kúrenie použité v Bratislave po prvý krát (101). Dobový kritika ocenila predovšetkým funkcionálnu dispozíciu, decentný vzhľad a proporčnú vyváženosť (102). Stavba vily bola zrejme natoľko nákladná, že spôsobovala staviteľovi finančné ťažkosti. Hynek Hromada v roku 1937 nezaplatil členský príspevok advokátskej komore a príspevok na koncipenta, v roku 1937 bola voči nemu pre ich vymoženie dokonca navrhnutá advokátskou komorou exekúcia. Po vzniku Slovenského štátu mohol advokáciu vykonávať iba ten, kto mal domovskú príslušnosť na území Slovenského štátu. Komora vyzývala v roku 1939 všetkých advokátov na preukázanie tejto skutočnosti. Hromada odpovedal, že domovskú príslušnosť na Slovensku nemá, no zároveň požiadal u udelenie výnimky. Dôvodil tým, že sa narodil na Moravskom Slovensku v Boršiciach u Velehradu, tam má i domovskú príslušnosť a hoci na Slovensko do Bratislavy prišiel už 1. mája 1928 a odvtedy tam i žije, nadobudol nárok na udelenie domovskej príslušnosti v Bratislave, avšak o ňu nepožiadal, pretože „vzhľadom na celistvé územie býv. Československej republiky nemala táto skutočnosť praktického významu.“ V žiadosti o výnimku uviedol: „Chcem však, vzhľadom na dlhoročný pobyt v Bratislave a taktiež vzhľadom na to, že som tu rodinou a majetkove viazaný (mám tri deti, najstarší 4 roky, najmladší 1 rok a postavil som si tu rodinný dom) na Slovensku ostať, tým viac, že pochádzam z Moravského Slovenska a tým je také daný môj pomer k Slovensku, ktorý bol vždy veľmi dobrý.“ Jeho žiadosti o výnimku vyhovené nebolo, tým mu zaniklo právo vykonávať advokáciu a zo zoznamu advokátov bol vymazaný k 20.10.1939 (103). Vilu predal v decembri 1939. V októbri 1940 bol vyhostený z územia Slovenska, stratil všetok majetok na Slovensku. Zapojil sa do odboja, pomáhal pri prechodoch hraníc do cudziny do československého vojska. V apríli 1941 bol v Bratislave Gestapom zatvorený, odvlečený do Prahy a tam väznený na Pankráci. V roku 1945 požiadal o zápis do zoznamu advokátov Advokátskej komory v Bratislave, pričom uviedol, že v tom čase prechodne vykonáva advokáciu v Uherskom Hradišti. V matrike advokátov na Slovensku už zapísaný nebol (104). Vila dodnes stojí, bola však doplnená dvoma garážami a jej rekonštrukcia poprela pôvodnú architektúru (105).
Vila L Vila advokáta Arpáda Lengyela patrí k najatraktívnejším objektom bratislavskej vilovej štvrte, či už svojou históriou, kvalitou architektúry i zahraničnou publicitou (106). Architektúra vily nesie charakteristické znaky puristickej moderny: hladká minimalistická fasáda a priestranný účelne usporiadaný priestor. V kombinácii s exkluzívnym modernistickym interiérom vzniká rozpor a vila sa stáva vďaka tomuto rozporu charakteristickým príkladom protirećenia moderny a tradície (107). Vila vyjadruje pozoruhodným spôsobom spoločenské postavenie svojho staviteľa (108). Vilu svojho času porovnávali s brnianskou vilou Tugendhat (109). Arpád Lengyel (1882 – 1944) sa narodil v Satu Mare v dnešnom Rumunsku. Po tom, čo vo februári 1906 zložil v Budapešti advokátske skúšky, stal sa v marci 1906 advokátom v Bratislave (110). V kancelárii, ktorá sídlila na Michalskej 6 zamestnával viacero koncipientov (111). Jeho manželkou bola Júlia, rod. Kohnová (1888-1973), mali spolu dvoch synov. V roku 1908 sa im narodil syn Tibor Lengyel (1908-1981), ktorý vyštudoval právo v Bratislave, kde promoval v roku 1931. Popri vysokoškolskom štúdiu sa venoval hudbe - súkromne študoval hru na klavír. Bol koncipientom u otca (1930-32, 1933-36) a krátko u Adolfa Rosenfelda v Trnave (1932-33) (112), ktorého syna Mikuláša Rosenfelda zas v tom čase ako koncipienta zamestnal Arpád Lengyel. Tibor Lengyel zložil v Bratislave advokátsku skúšku v decembri 1934 a stal sa advokátom v Bratislave od 11.8.1936. Popri advokácii sa venoval skladaniu populárnych piesní. Jedným z jej najznámejších smerov v 20. storočí v bývalom Československu bolo slovenské tango. Jeho zlatá éra trvala v 30. až 50. rokoch minulého storočia a priniesla nezabudnuteľné skladby. Tibor Lengyel zložil okrem iného známu pesničku pre F. K. Veselého Prečo sa ma nikto neopýta? Jeho prvá skladba Prečo nemáš trochu lásky pre mňa vyšla v roku 1934 na gramofónovej platni. Záujem o jeho piesne prejavili aj vydavateľstvá vo francúzskej metropole Paríži a v Budapešti. Vo Viedni nahrala jeho skladby s textami v nemčine firma Parlophon. Z jeho tvorby sa stali mimoriadne populárne jeho tangá Nebolo to náhodou, Prečo sa ma nikto neopýta. Autorom projektu Vily L (dnes Podtatranského 3) je Friedrich Weinwurm a Ignác Vécsei. Lengyel sa pre nich rozhodol zrejme aj vzhľadom na referencie z prostredia židovskej komunity, pre ktorú Weinwurm pracoval už dlhšie (113). Projekt vznikol v roku 1928, stavba bola realizovaná o rok neskôr. Vila bola v bratislavskej vilovej štvrti Hausbergl postavená ako jedna z prvých moderných budov. Dobová kritika (114) ju priradila k najmodernejším vilám mesta. Architekti uplatnili všetky vtedajšie výdobytky stavebnej výroby – oceľobetónový skelet i oceľové okná (patentované zámočníctvom Kraus) (115). Pozemok kúpili Lengyelovci v júli 1927. Lengyel si objednal stavbu pozoruhodných rozmerov, ktorá mala zabezpečiť bývanie pre jeho štvorčlennú rodinu a početný obslužný personál a súčasne poskytnúť primerané priestory pre spoločenský život. Hlavný vstup do domu viedol cez veľkorysé dvojramenné exteriérové schodisko, vstupovalo sa priamo na zvýšené prízemie, kde sa nachádzal otvorený obytný priestor z troch vedľa seba radených miestností oddelených len sklenenými priečkami. Poschodie bolo vyhradené pre spálne. Hlavná a obslužná časť boli dôsledne oddelené, dom mal samostatné schodisko a vchody pre služobníctvo, aby sa jeho cesty nekrížili s cestami panstva. V suteréne bol byt domovníka. Vonkajší vzhľad vily bol puristicky striedmy s hladkými bledookrovými fasádami. Veľkosť a umiestnenie rozlične veľkých a rôzne tvarovaných okien dôsledne reagovali na požiadavky priestorov, ktoré osvetľovali (116). Práve puristický názor architektov však narazil na predstavy panej domu o luxuse a reprezentatívnosti, čo bol dôvod prečo sa s architektmi rozišli po realizovaní hrubej stavby (117). V každom prípade sa však Weinwurm a Vécsei interiérom programovo nevenovali. Lengyel si pozval dvoch viedenských architektov - Jozefa Hoffmana a Adolfa Loosa. Interiér nakoniec navrhol Jozef Hoffman (nepochybne prízemie). Do vily sa vstupovalo cez predsieň vymaľovanú v modro zelených tónoch a zariadenú lakovaným nábytkom. Trojica obytných miestností zahŕňala hodobný salón s koncertným krídlom a historickým nábytkom, halu s klubovým sedením a jedáleň. Na rodziel od salónu, ktorého steny zdbila mľaba, boli ostatné dve miestnosto kompletne obložené platňami z orechového dreva. Pozoruhodná bola i sedacia súprava v tlmených hnedých tónoch, masívny jedálenský stôl so sedením v modrom tóne, či súprava pohárov navrhnutá Hoffmannom vyrobených vo Viedni. Vila bola odplnená modernou záhradou (118). Hoffmann s firmou Wiener Werkstätte dodali kompletný vstavaný i mobilný interiér so zariadením i doplnkami, svietidlami, dverami, kľučkami, sanitou i obrazmi; interiérové riešenie je charakteristické exkluzívnym modernizmom (119). Tento interiér je označovaný za jeden z najvzácnejších realizovaný interiérov realizovaných na Slovensku v 20. storočí (120). Arpád Lengyel bol pre svoj židovský pôvod vylúčený z advokátskej komory 21.6.1939 a bolo mu zakázané vykonávať advokátsku prax. Dostal žltú legitimáciu 17.1.1942 a od Ústredného hospodárskeho úradu pracovné povolenie vykonávať likvidátora židovského domového majetku. Jeho syn Tibor bol rovnako v roku 1939 vylúčený z advokátskej komory a nesmel advokáciu vykonávať. Ústredňa štátnej bezpečnosti ho v júli 1941 uväznila a obžalovala za neodovzdanie rádia, no Krajský súd v Bratislave ho oslobodil. V januári 1942 dostal žltú legitimáciu a pracoval vo Všeobecnom spotrebnom družstve, neskôr na daňovej správe v Divíne (121). Jeho otec Arpád Lengyel v septembri 1942 ušiel do Maďarska, neskôr sa vrátil do Bratislavy, kde bol v septembri 1944 zaistený, cez Sereď 2.10.1944 deportovaný do koncentračného tábora do Auschwitzu, kde v roku 1944 zahynul (122). Jeho syn Tibor sa skrýval a perzekúcie prežil. Vilu Arpádovi Lengyelovi Slovenský štát nevzal, po jeho smrti jeho polovicu zdedili jeho synovia Tibor a Juraj. Tibor Lengyel si v roku 1945 zmenil meno a priezvisko na Ctibor Lenský. Po vojne bol krátko advokátom na Myjave (od 13.3.1946 do 1.7.1946) (123), potom zmluvným zástupcom Povereníctva pre sociálnu starostlivosť. Nastupujúci komunistický režim ho označil za ideologicky nespoľahlivého a poslal na dva roky do výroby. Od roku 1953 až po odchod do dôchodku pôsobil v Hlavnej redakcii hudobného vysielania Československého rozhlasu v Bratislave. Patril k zakladateľskej generácii skladateľov tanečnej hudby na Slovensku. Zomrel v Bratislave v roku 1981. Nový režim ponechal pôvodným majiteľom vo vile dve izby. Synovia Arpáda Lengyela vo vile žili do osemdesiatych rokov minulého storočia (124).
Vila Jozefa Kállaya Koncept doznievajúcej medzivojnovej moderny (125) s biomorfnými trendmi neskorého funkcionalizmu (126) reprezentuje vila Jozefa Kállaya na Bradlianskej 1 v Bratislave. Vila púta pozornosť svojim nezvyčajným kubusovým tvarom so zaoblenými nárožnými arkiermi (127). Jozef Kállay (1881-1939) pochádzal z Liptovského Mikuláša a bol synom advokáta Adolfa Kállay. Po štúdiách práva v Kluži a Budapešti sa stal v roku 1907 advokátom, po vzniku ČSR bol štyri roky liptovským županom, v rokoch 1922 – 1927 ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska a od roku 1927 až do smrti verejným notárom v Bratislave. Vila bola postavená podľa projektu Emila Belluša z roku 1937 o rok neskôr (1938). Tento projekt je najoriginálnejšou vilovou stavbou tohto architekta, zakladateľa samostatnej fakulty architektúry v Bratislave (128) považovaného za otca slovenskej modernistickej architektúry (129). Jozef Kállay býval vo vile iba jeden rok, zomrel v roku 1939. Potom sa do vily nasťahovala jeho dcéra Oľga Markovičová. Vila je preto známa aj ako Markovičova vila. Štvorpodlažná hmota leží na vyvýšenej terase svahovitého terénu. V suteréne sú sklady a práčovňa, kotolňa a protiletecký kryt. Na prízemí sú dva samostatne prístupné byty, byt na poschodí má dispozíciu vzájomne sa prelínajúcich priestorov a telies, časť jedálne je vysunutá v arkieri so strešnou terasou prístupnou z najvyššieho poschodia. Dekoratívnejší ráz má atypický zaoblený arkier skoseného nárožia spálne (130). Vila dýcha na modernú stavbu nebývalou tajomnosťou, čo je dané prekvapivo sformovaným nárožným arkierom. Nekonvenčne pôsobí aj výrazne vystúpená hmota prvého poschodia a napadnú zaoblená strešná rímsa nad závetrím vstupnej strany vily. Belluš navrhol aj orechový nábytok a drevené deliace a odsúvacie steny medzi obývacími priestormi. Vila bola pred časom citlivo zrekonštruovaná (131) .
IV. Záver
Ako však vidno, viacerí advokáti patrili k tým investorom, ktorí sami aktívne ovplyvnili architektonický koncept svojich obydlí a prispeli tak i k dnešnému vzhľadu našich miest, najmä Bratislavy. Osudy advokátskych víl z čias ČSR ale aj samotné bývanie advokátov boli však v ďalšom období poznačené nástupom nového režimu. Funkcionalizmus bol označený za prežitú a bezideovú cestu architektúry typickú pre starý buržoázny svet. V spoločnosti prestalo byť prestížnym a nebolo únosným vyčnievať z typizovaného konceptu nových predstáv o bývaní tobôž prijímaním nových architektonických trendov zo zahraničia. Architektúra bola nútená vstúpiť do služieb režimu a rešpektovať jeho hodnoty.
Citácie: 1 - Napr. meštiansky dom advokáta a predsedu Advokátskej komory v Košiciach Ladislava Aranyossyho (1846 –1907) na dnešnej Šrobárovej ul. č. 44 v Košiciach, ktorý vyženil po svadbe so Štefániou, rod. Laszgallnerovou (1848 - 1919) v roku 1869. Barokový dom dal postaviť v prvej polovici 18. storočia Abrahám Laszgallner, pôvodom zo Šopronu, zakladateľ tejto evanjelickej rodiny obchodníkov s vlnou a vínom, ktorá sa zaradila k najbohatším v meste. V ľavej zadnej časti domu mal advokátsku kanceláriu Ladislav Aranyossy a neskôr jeho synovia Aristid a Andreja. V roku 1894 dal Ladislav Aranyossy dom prestavať do novej podoby podľa projektu architekta Vojtecha Bencúra, pri tejto prestavbe bol nad oblúk vstupného portálu na arkier umiestnený erb rodiny Aranyossyovcov. Manželka Aristida Aranyossyho Hedviga po jeho smrti dom nakoniec predala štátu, ktorý tam zriadil v roku 1979 výstavné siene Východoslovenskej galérie. 11 - K advokátskemu pôsobeniu a životu Janka Jesenského viac napr.: KERECMAN, P.-ČAPLOVIČ, M.: Advokát Janko Jesenský, spisovateľ a legionár. SAK/Univerzitná knižnica v Bratislave, 2014. 13 - Janko Jesenský v básni Právna istota zo zbierky Čierne dni; vysmieva sa z Pavla Fábryho i v románe Demokrati. Jesenského báseň Právna istota z októbra 1940 bola uverejnené v zbierke Čierne dni , zaoberá sa Pavlom Fábrym. V básni spomenutým Bélom-báči je Vojtech Tuka. Báseň znie takto:
|
