Vendelín Bohboj Kutlík
/5.4.1834, Stará Pazova – 4.6.1904, Bratislava
Slovenská národná knižnica, Archív literatúry a umenia.

Vendelín Kutlík bol úspešným advokátom, talentovaným básnikom a publicistom, významným predstaviteľom generácie predprevratových slovenských právnikov. Priatelia ho volali jednoducho „Vendko“. Jeho život bol spojený so životom jeho spolužiaka z detstva v Pitvaroši, advokáta Michala Mudroňa, s ktorým najprv spolu študovali na lýceu, spolu nastúpili na Právnickú akadémiu v Prešporku, podnikali spoločné výlety do Modry k Štúrovi a Kalinčiakovi, aby sa stal Vendko Kutlík nakoniec Mudroňovým pokračovateľom a novým „otcom slovenských študentov“ v Prešporku, keď sa Michal Mudroň v roku 1885 nevyliečiteľne chorý utiahol k svojmu bratovi Pavlovi do Martina.

Narodenie, rodina a štúdiá

Rod Kutlikovský má korene na Orave, jeho príslušníci boli tradične evanjelického vyznania /pôvodne sa ich priezvisko písalo „Kutlyk“/. Starými rodičmi Vendka Kutlika boli mäsiar Ján Kutlik /1771-1828/  a Katarína, rod. Irešová, ktorá bola poľskou zemankou. Tradovalo sa, že Kataríny sa jej budúci manžel zmocnil únosom, keď k nemu prišla nakupovať s kuchárkou mäso. V každom prípade však boli šťastnými manželmi a to aj napriek tomu, že ona bola rímska katolíčka a on evanjelik. Mali spolu štyri deti – dcéru Johannu /zomrela ako 25 ročná na choleru/ a synov Karola, Alexandra a Jána, ktorého synom bol Vendko. Starého otca Kutlíka prichádzali po smrti jeho manželky /1818/ navštevovať jeho deti, a podľa spomienok bol veľmi hrdý na to, keď prišiel Vendkov otec, a ako kňaz si nenechal ujsť príležitosť kázať v miestnom kostole. 
Vendkovými rodičmi boli Ján Kutlík /1806-1890/ a Jozefína Jaroslava, rod. Potocká /1808-1888/.  Ján Kutlík bol učiteľom a ev. farárom, študoval v Kežmarku, neskôr teológiu v Prešove. Po skončení štúdii sa presťahoval z Oravy na Dolnú zem do Starej Pazovy pri tureckých hraniciach, kde dostal miesto učiteľa. Stará Pazova bola pohraničná dedina, v ktorej žili nie len  Srbi, ale aj Slováci. Slováci si tam vystavali vlastný kostol a vlastnú školu, v ktorej Ján Kutlík učil nakoniec 12 rokov. Potom bol krátko kňazom vo Vojvodine v roku 1844 bol povolaný na Pitvaroš, kde žila rodina nakoniec 21 rokov a kde prežil detstvo i Vendko. Otec Ján Kutlík bol v styku s Ľudovítom Štúrom, publikoval osvetové články, propagoval moderné poľnohospodárstvo. Svoj život dožil v Bánhedeši. Manželstvo Vendkovi rodičia uzatvorili ešte v Starej Pazove 16.8.1829. Jozefa, rod. Potocká pochádzala z Liptova. Rodina Kutlikova v Starej Pazove bývala v budove školy. Škola bola prízemná budova s vysokou sedlovou strechou, na priečelí mala sedem okien, z nich niektoré viedli do triedy, iné do bytu učiteľa.
Vendko mal piatich bratov a dve sestry. Traja jeho bratia sa stali kňazmi - Ján /1830-1893/, Bohdan  /1838-1925/ a Félix /1843 – 1890/. Brat  Peter /1836 – 1913/ bol garbiarom a po smrti svojho otca prevzal starostlivosť o hospodárstvo a jeho najmladší brat Samuel /1851-1875/ vyštudoval rovnako ako Vendko právo, ale po skončení štúdia sa jeho zdravotný stav zhoršil, jeho verenica povolala k nemu do Trnavy otca, ten ho previezol domov, kde však ešte ako 24 ročný zomrel na tuberkulózu. Aj Vendkove sestry - Karolína /1832-1857/ a Jozefa /1846 – 1875/ zomreli v mladom veku na suchoty - Karolína ako 25 ročná a  Jozefa, ktorej manžel bol notár Michal Chrenka, ako 29 ročná.
V čase, keď mal prísť na svet Vendko, žila rodine ešte v Starej Pazove, jeho rodičia mali ešte iba dve deti – štvorročného Jána a dvojročnú Karolínu. Vendelín Kutlik sa narodil ako tretie dieťa 5.4.1834. Navštevoval najprv ľudovú školu v Starej Pazove. Boli to údajne roky útrap a často aj hladu. Gymnázium študoval v Sarvaši a v Banskej Štiavnici. Štiavnické gymnázium, hoci katolícke, navštevoval preto, lebo sa na ňom vyučovalo slovensky. Po maturite sa rozhodol stať sa juristom a otec jeho rozhodnutie požehnal. A tak Vendko spolu s Michalom Mudroňom a jeho bratom Pavlom, spolužiakmi zo štiavnického gymnázia, odišiel do Prešporka.
Po roku štúdia na Právnickej akadémii v Prešporku sa však Vendko nechal /30.11.1854/ naverbovať k hulánom /uhorské vojenské oddiely ľahkej jazdy/. Slúžil v mestečku Veselí na Morave, kde dosiahol hodnosť c.k. hulánskeho rotmajstra u prvého jazdeckého pluku. V roku 1859 sa zúčastnil Rakúsko – Talianskej vojny. K tomu, že sa nechal naverbovať ho viedlo presvedčenie, že revolučný rok 1848/9 sa zopakuje a chcel byť vojensky skúseným. Spomínajúc na toto svoje vojenské obdobie, aj neskôr, keď posielal príspevky do Národných novín,  podpisoval ich pseudonymom „starý hulán“.                                                                                                      
Po skončení vojny sa vrátil do Prešporka doštudovať právnickú akadémiu. Býval u Michala Mudroňa a aj s jeho pomocou rýchlo doštudoval, dokonca z dvoch ročníkov zložil skúšky naraz a to s vyznamenaním. Právnickú akadémiu tak skončil už v roku 1862. V tom čase boli však už jeho spolužiaci z prvého ročníka dávno skončenými juristami a poniektorí už i advokátmi.

Osnovnícke časyPo skončení právnického štúdia pracoval Vendelín Kutlik štyri roky v kancelárii Michala Mudroňa v Prešporku /1862-1866/ ako osnovník. Po povinnej praxi zložil advokátsku skúšku v roku 1866 v Pešti. Už počas koncipientskej praxe sa venoval slovenským študentom, ktorí ho navštevovali v jeho byte na Sedlárskej ulici, prednášal im o dejinách Slovákov, organizoval literárne schôdzky, výlety na Devín. Študenti v ňom videli „druhého Štúra“ 60. rokov, pretože robil to isté, čo 20 rokov predtým Ľudovít Štúr medzi prešporskou študujúcou mládežou. Na týchto stretnutiach sa zúčastňovalo obvykle okolo 30 slovenských študentov, ktorí spievali národné piesne a vymieňali si slovenskú tlač. Stretali sa pravidelne v sobotu v byte u Kutlika, v kancelárii u Mudroňa alebo v prírode. Kutlík mal byt hneď vedľa Mudroňovej kancelárie. Stretnutí sa zúčastňoval i neskorší advokát v Senici Štefan Fajnor, Julo Štúr, pravotár v Pezinku a ďaľší žiaci z prešporských stredných a vyšších škôl. Raz sa vlúdil medzi nich však maďarón, ktorý obsah schôdzok vyzradil riaditeľovi gymnázia, prvé vyšetrovanie však neprinieslo žiaden trest iba pokarhanie, pretože väčšinou išlo o dobrých študentov a tak vyviazli iba s upozornením.                                                    V tom čase bol vymenovaný do funkcie liptovského župana Ján Francisci a hľadal si tajomníka. Vybral si Kutlika a tak Vendko odišiel z Prešporka na Liptov. Po skončení zamestnania u Francisciho, sa však Kutlik už späť do Prešporka nevrátil a usadil sa v Trnave. Dôvodom bola jeho svadba. Avšak prešporskí študenti na neho nezabudli a prichádzali za ním i do Trnavy.

Advokátom v Trnave

dvokátsku kanceláriu si otvoril Vedelín Kutlik v Trnave v roku 1867, ako advokát tam pôsobil do roku 1874, počas týchto siedmych rokov sa stal súčasťou nie len právnického ale i kultúrneho života trnavského. Manželstvo uzatvoril rok po otvorení advokátskej kancelárie, jeho vyvolenou sa stala Božena, rod. Hodžová /2.10.1847, Liptovský Mikuláš – 10.4.1936, Bratislava/, dcéra Michala Miloslava Hodžu, ktorú spoznal ešte počas svojej krátkej praxe u župana Liptovskej stolice Jána Francisciho. Božena sa stala Kutlíkovou celoživotnou oporou. Vendelín požiadal svoju budúcu manželku o ruku ešte v Liptovskom Mikuláši. Stalo sa to vraj takto: Po Mikuláši sa povrávalo, že Vendko sa chystá oženiť. A tak sa ho Boženka Hodžová spytovala, že koho si to ide brať. On z toho robil veľké tajomstvo a nakoniec jej povedal, že obraz tej, ktorú si vyvolil má v zásuvke stolíka a dovolil jej, aby sa tam pozrela. Do zásuvky stolíka nachystal zrkadlo a keď stolík otvorila, uvidela tam seba. Svadbu mali 4.8.1868 v Tešíne.

            Vendko a Božena  mali spolu 3 dcéry /Elenu, Vieru a Máriu/ a 2 synov /Vladimíra a Igora/. Najstarší syn Vladimír sa im narodil rok po svadbe, Elena dva roky po ňom. Elena po skončení štúdii pôsobila ako učiteľka, vydala sa za Dr. Milana Ivanku, slovenského advokáta /30.11.1904/, Vendko sa však toho sobáša už nemal dožiť. Dr. Milan Ivanka bol osnovníkom najprv u Matúša Dulu, potom u Pavla Mudroňa a dr. Vanoviča, advokátom sa stal v roku 1903 a od roku 1914 mal kanceláriu v Trnave. Bol zvolený vo voľbách v roku 1907 do uhorského snemu za Pezinok, avšak po politickom procese bol jeho mandát v roku 1909 zrušený, keď bol Ivanka  súčasne odsúdený za poburovanie, ktorého sa mal dopustiť na predvolebných zhromaždeniach. Na týchto totiž prirovnal maďarskú vládu k „macoche, ktorá delí nespravodlivo chlieb medzi svoje deti a pastorčatá – národnostné menšiny“. Elena a Milan mali jediné dieťa – dcéru Nadinku, ktorá nastúpila študovať takisto na právnickú fakultu.
Život Vendka a jeho rodiny v Trnave patril zrejme k najlepším rokom jeho života. Bol úspešným advokátom a obľúbeným členom trnavskej spoločnosti. Spolu s manželkou organizovali v Trnave divadelné predstavenia, uvádzali hry J. Palárika za účasti študentov z bratislavského poučno-zábavného spolku „Naprej“. Priatelia ich rodinu nazývali „Vendušovcami“ a radi ich navštevovali. V divadelných hrách účinkovala i Vendkova manželka. Trnava sa stala divadelným ohniskom pre celú oblasť, v roku 1870 tu bola založená Beseda slovenská, ktorá sa starala o divadelné predstavenia. Predstavenia sa konali v mestskom divadle alebo v sále Strelnice, kde bývali po každom predstavení národné zábavy. Vendko so svojou manželkou sa stali dušou ochotníkov. V roku 1872 Vendko kandidoval vo voľbách do uhorského snemu za Trnavu, avšak zvolený nebol. V Trnave sa Kutlikovcom narodilo i tretie – dcéra Viera /1876/. Časť svojho detstva prežila Viera i v rodine bratislavského advokáta dr. Filipa Hladkého, ktorý bol manželom Boženinej sestry Maríny, rod. Hodžovej. Títo manželia boli bezdetní a Vieru si obľúbili ako vlastné dieťa. Stala sa učiteľkou, avšak pre povesť Vendka Kutlika jej nebolo dovolené učiť na štátnej škole a tak vyučovala súkromne jazyky – nemčinu a francúzštinu, učiť na štátnej škole mohla až po vzniku ČSR.

Advokátom v Prešporku

oci mal Kutlik v Trnave znamenitú advokátsku prax, ťahalo ho to späť do Prešporka. A tak v Prešporku otvoril advokátsku kanceláriu /1.11.1874/ a po čase sa tam presťahoval i s rodinou. Zdalo sa, že aj tu nájdu šťastie. Jeho manželka sa stala členkou dobročinných spolkov, ich dom bol otvorený pre všetkých Slovákov. Na návštevy k nim chodieval i Milan Štefánik. Aj Božena Kutlíkova žila v Prešporku štastne, hoci sa nikdy nenaučila po maďarsky a svojich päť detí musela poslať do maďarských škôl. Po návrate do Prešporka obnovil svoje vzťahy s bývalými členmi svojho spolku, pribudli medzičasom noví. Stretávali sa u neho v dome, stretnutí sa zúčastnovala aj Kutlíkova manželka.

                Vendko publikoval básne v časopisoch Sokol a Orol, články v Národných novinách a Peštbudínskych vedomostiach. V Prešporku sa im narodilo i štvrté dieťa - syn Igor /1876-1940/, ktorý nakoniec maturitu zložil v Bratislave, vo vysokoškolských štúdiach pokračoval v Prahe, neskôr vyučoval a stal sa úradníkom školského referátu. Za manželku si vzal v Bratislave 25.10.1913 Ľudmilu Oľgu, rod. Štefanovičovu, dcéru advokáta Miloša Štefanoviča. Ani tejto svadby sa už Vendko ale nemal dožiť. Nad jeho budúcnosťou sa už totiž začali sťahovať mraky. Nešťastie síce neprišlo celkom neočakávane, ale svojimi následkami bolo katastrofálne pre celú rodinu.

V 80. rokoch 19. storočia sa stupňoval maďarizačný tlak na bratislavských školách a prenasledovanie slovenských študentov. Kutlík, hoci opatrný, stal sa predmetom záujmu policajných orgánov. Popoludní 2.10.1885 prišlo na návštevu ku Kutlíkovcom ako obvykle viacero slovenských študentov. Keď zistili, že v tento deň oslavuje Božena Kutliková narodeniny, navrhli osláviť jej narodeniny v miestnom hostinci. Vendelín, aby urobil radosť svojej manželke, nakoniec súhlasil. Oslava sa niesla v pokojnom duchu. Spoločne verejne zaspievali niekoľko slovenských piesní, prítomní boli hlavne slovenskí študenti teológie. Oslava sa však skončila potýčkami, keď do hostinca vtrhli maďarónski spolužiaci teológov. Kutlík vznikajúci konflikt upokojoval, avšak márne. Odchádzajúci maďarónski študenti povybíjali okná na dome Kutlíkovom a  postarali sa o to, aby sa i v novinách písalo, že Kutlík zvádza slovenských študentov do hostincov, kde spievajú vlastizradné piesne. Bolo proti nim zosnované vyšetrovanie, 7 poslucháčov teológie bolo vylúčených zo školy, Kutlík bol obvinený ako panslávsky agitátor a zvodca študentov, nasledovalo disciplinárné konanie pred advokátskou komorou.

            V tomto konaní pred disciplinárnym súdom advokátskej komory zastupoval Kutlika Štefan Fajnor. Disciplinárny súd advokátskej komory zasadol 29.9.1887. Predmetom disciplinárneho konania bolo správanie sa Kutlikovo, ktoré spočívalo v tom, že „zvádzal slovenských študentov k panslavizmu, viedol ich tak, aby táto ich protimaďarská činnosť nemohla byť kontrolovaná, dokonca zatiahol študentov i do svojho rodinného kruhu ba i do krčmy a to všetko preto, aby mohol na nich panslávsky vplývať“. Z toho kárny žalobca vyvodil, že kárne obvinený bol iniciátorom poburovania a ak by nebol exemplárne potrestaný, bolo by tu akútne nebezpečenstvo, že tieto veci sa budú opakovať. Svedok Juraj Fésus, profesor Právnickej akadémie tvrdil, že „obžalovaný Kutlik je jeden z najnebezpečnejších panslávskych štváčov“. Riaditeľ evanjelického lýcea Viliam Michaelis, ktorý viedol vyšetrovanie svojich študentov, vypovedal o tom, že aj Kutlíkov syn Vladimír „je zarputilý a osvojil si názory otca“. Prokurátor v záverečnej reči uviedol, že „vyšetrovanie dokázalo, že obžalovaný je z troch strán vinný. Jeho činnosť sa rozšírila na tri ústavy a na všetkých vykonával ničivú prácu. Boli vylúčení 3 teológovia, 5 lyceistov a jeden jurista – to sú obete Kutlíka, do ktorých zasial kúkoľ, ktorý v nich našiel úrodnú pôdu“, a dodal, že Kutlik sa „preto stretával so študentami vo svojom dome, aby na nich nedovidel bedlivý zrak kontrolných orgánov“ a poukázal i na to, že Kutlik „zabudol, že mu advokátsky diplom vystavila maďarská advokátska komora a preto je povinný byť maďarským vlastencom a takto ťažko poškvrnil česť a dôstojnosť advokátskeho stavu“. A tak sa nedalo ani len očakávať iné, než uznanie viny Kutlíka. Disciplinárné konanie sa skončilo trestom zákazu činnosti advokáta na jeden rok.
Najstarší syn Vendka Kutlíka Vladimír /28.10.1869, Trnava – 21.2.1928, Bratislava/ v súvislosti so stíhaním svojho otca pre panslavizmus, verejne vystúpil na otcovu obranu. Po tomto jeho vystúpení sa začalo i voči nemu vyšetrovanie na gymnáziu, na ktorom v tom čase študoval. Jeho výsledkom bolo vylúčenie Vladimíra Kutlíka zo všetkých škôl v Uhorsku, to všetko sa stalo práve v deň jeho 16. narodenín /28.10.1885/. A tak Vladimír musel odísť z domu a dokončiť gymnaziálné štúdia v Hradci Králove a hoci chcel študovať medicínu, finančná situácia rodiny mu to nedovolila. Nakoniec sa ako úradník zamestnal v Rijeke, neskôr vo Viedni v poisťovni Dunaj a márne čakal, kým sa postoj vrchnosti k nemu zmení. Preto s radosťou privítal vznik ČSR a 28.10.1918, v deň svojich 49. narodenín sa rozhodol vrátiť do novovzniknutého štátu. Problémy s vrchnosťou sa nedotkli však iba syna Vladimíra. Aj najmladšia Kutliková dcéra Mária /nar. 1878/, sa síce stala učitelkou, avšak rovnako ako jej sestra Viera, musela vyučovať iba súkromne, pretože pre povesť jej otca ju štát do svojich služieb neprijal.                                                                                                                           Trest pozastavenia výkonu advokácie však najťažšie znášal samotný Vendko Kutlík a skutočne mal na neho aj ťažký dopad. Počas roku pozastavenia výkonu advokácie stratil množstvo klientov, pociťoval s rodinou materiálnu biedu. V tom čase mal 53 rokov a bieda ho úplne zlomila. Nastali ťažké časy, kancelária bola prázdna a rodina, ktorú bolo treba živiť bola veľká. Ako žili Vendkovci v tom čase spomína jeden z jeho kolegov: „Jedno z detí vtedy ochorelo na zápal pľúc a keď v tú novembrovú noc nastala kríza, zarinčali este i okná na ich dome pod prívalmi kameňov, maďarskí študenti im povybíjali znova raz všetky okná. Nocou sa niesol vresk opitých juristov. Tak žili Kutlíkovci v tie časy v Prešporku.  V tie mesiace čierne vlasy Boženy Kutlíkovej začali predčasne dostávať strieborný tieň, poznala ťažký život ženy panslávskeho agitátora.“ Aj Vendko bol už v tom čase chorľavý. Svoje deti posielali Kutlikovci aspoň na leto do Martina k Pavlovi Mudroňovi, aby pookriali. Napriek všetkému pozývali však ďalej na návštevu k sebe slovenských študentov - sedelo sa skromne pri čaji, hralo sa na klavíri, spievalo po slovensky a diskutovalo.
V tomto čase sa blížila ku koncu aj životná púť Vendkových rodičov. Ján a Jozefa prežili spolu celý život, rodina ešte spoločne oslávila ich zlatú svadbu /17.9.1879/. V roku 1888 však zomiera Vendkova matka a v roku 1890 zomiera jeho  otec,  obaja v Slovenskom Bánhedeši, kde prežili posledné roky života.

Vendko ich prežil iba o niekoľko rokov - zomrel chorý a zlomený 4.6.1904 v Prešporku. Dnes je po ňom v Bratislave pomenovana ulica. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne pri bývalej Kozej bráne. Na mramorovom kríži nad hrobom je vytesaný začiatok piesne „Hojže Bože, jak to bolí…“. Božena Kutliková ho prežila o 32 rokov, zomrela v Bratislave 10.4.1936.

JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice