Samo Daxner
/4.5.1856 – 27.4.1949/

Štyri generácie advokátov z rodu Daxnerovcov

Prví Daxnerovci prišli na územie Uhorska ako bojovníci proti Turkom v 14. storočí. Danielovi Daxnerovi /1579 – 1674/ a všetkým jeho synom, dcéram a ich potomkom obojeho pohlavia cisár Leopold 17. júna 1665 udelil právo používať šlachtický titul. S titulom však nebolo spojené nadobudnutie žiadneho majetku – Daxnerovci boli armalistami. Ich erb tvoril na modrom štíte ležiaci jazvec /Dachs – jazvec/ a prilba s dvoma byvolími rohmi. Potomkovia Daniela Daxnera žili najprv v Brezne a koncom 18. storočia Matej Daxner presídlil do Tisovca, mestečka ležiaceho na križovatke ciest z Brezna, Revúcej a Rimavskej Soboty. Z rodu Daxnerovcov pochádzajú štyri generácie advokátov.

Generácia tretia: advokát Samo Daxner /4.5.1856 – 27.4.1949/

V ďaľšej generácii sa stal advokátom iba Jurajov syn - Samo Daxner /4.5.1856, Banská Štiavnica – 27.4.1949, Tisovec/.

Podľa záznamu v matrike sa mal narodiť v Banskej Štiavnici 5.5.1856, sám však tvrdil, že sa narodil o deň skôr a tak aj oslavoval narodeniny. Samo mal iba jediného súrodenca Jána /1860-1893/, ten sa narodil už v Tisovci, ako 33 ročný spáchal samovraždu; Samo mu pripisuje vynález dvojstranného pluhu s troma rázsochami, ktorý sa následne rozšíril v regióne. Ľudovú školu navštevoval v Tisovci, potom študoval na revúckom gymnáziu. Jeho učiteľom filozofie bol Samuel Ormis, ktorého deti neskôr prichýlila k sebe Samova rodina a ktorého dcéra Oľga /1867-1927/ sa stala jeho životnou družkou. Iný jeho učiteľ – Július Botto – mu vravel: „Samo, uč sa! Budeš raz vicišpánom v Gemer-Malohonte a bude ti potom chýbať to, čo teraz zameškáš!“. Táto predpoveď sa mala nakoniec splniť. Samo sa po skončení gymnázia chcel venovať národohospodárstvu, jeho matka však rozhodla, že bude advokátom. Právo študoval najprv v Bratislave spolu s budúcimi advokátmi - Jozefom Dérerom a Jánom Vanovičom. Po štyroch rokoch odchádza dokončiť štúdiá do Pešti. Počas štúdii, keď sa vracal do Tisovca zúčastňoval sa podujatí organizovaných jeho strýkom Štefanom Markom Daxnerom, ktorému sa snažil v jeho činnosti pomáhať. V tom čase silnej maďarizácie, ako sme už spomenuli viedol miestnu cirkev biskup Czéchus a župu Bartolomej Szonthág, ktorí sa zaslúžili o zatvorenie revúckeho gymnázia. Ako spomína Samo Daxner „tí dvaja boli veru takým párikom, že nedali zdriemnúť Slovákom na lenivej koži“. Keď raz Samo zasiahol do hádky Szontágha so Štefanom Daxnerom, prekvapený Szontágh mu povedal, že sa ešte zídu. Zišli sa pri advokátskej skúške, keď ako spomína Samo Daxner, sa „Szontágh pousiloval zakročiť u skúšobnej komisie, aby ma nepripustila, ale v skutočnosti docielil len to, že komisia zdôraznila pri prečítaní textu advokátskej prísahy zvlášť tú vetu – verný budem Uhorskej vlasti a ústave“. So Szontághom sa už nezišli, ale po tom, čo sa Samovi podarilo už ako advokátovi v spore oslobodiť cirkev v obci Píla od platenia trov vojenskej exekúcie a trovy musel zaplatiť sám Szontágh „všetko to sa tak dohromady srútilo na pyšného Szontágha, že ho ranila mŕtvica a zomrel.“ Po zložení advokátskej skúšky hospodáril Samo Daxner na svojom majetku v Tisovci a vykonával advokátsku prax. V životopise si spomína: „viedol som ochotne a bezplatne obranu všetkých ukrivdených, ktorí trpeli dajaký útisk od maďarských úradov a toho bolo nemálo. O mojej pričinlivosti svedčí ten prípad, že v istom húževnatom spore s politickými úradmi raz vo výroku sa mi vyrieklo, že vraj už v tej veci odo mňa podania nepríjmu“. Samo Daxner sa zúčastnil bojov za právo pilianskej církvi pri voľbe Daniela Laučeka, zastupoval rejdovského farára Končeka, ktoré skončilo nezdarom „ako to už chodí v boji s presilou a bezohľadnosťou protivníka“. Samo obhajoval i úradmi stíhaných 17 obecných zastupiteľov mesta Tisovec pre hájenie práv slovenčiny /1894/, zastupoval remeselníkov, ktorým úrady ukladali hromadné pokuty za otvorenie mestskej učňovskej školy. Keď biskup Czékus nechcel pripustiť za tisoveckého učiteľa Ľudovíta Clementisa, žiadajúc od neho reverz maďarského vlastenectva, na pokyn tisoveckého zboru podal na biskupa trestnú obžalobu a Clementis nakoniec tisoveckým učiteľom ostal. Ako spomínal Samo Daxner v prednáške „Aké sme to mali súdy v bývalom Uhorsku“ odvysielanej v roku 1938 z košického štúdia „Radiojournalu, československého spravodajstva rádiotelefonického“, márne zastupoval i presbytera Pavla Sudora v trestnej veci proti slúžnemu Gejzovi Kubínyimu pre zločin pokusu vraždy. Podaniu žaloby predchádzala voľba evanjelického kňaza v Hnúšti v miestnom kostole, pri ktorej bol prítomný aj Kubínyi. Po tom, čo žandári na jeho pokyn vyhnali z kostola ženy a strhol sa krik, vystúpil presbyter Pavel Sudor a protestoval proti tomu. Vtedy slúžny Kubínyi sa obrátil k žandárom a vykríkol: „Prepichnite ho bajonetom!“. Najbližší žandár rozkaz slúžneho poslúchol a pichol bajonetom Sudora do pŕs. Nebyť toho, že úder bajonetu bol oslabený kožuchom, ktorý mal Sudor na sebe, ostal by mŕtvy. Tak mu bajonet vnikol iba pol palca hlboko do tela. Sudor požiadal Daxnera, aby v jeho mene podal žalobu na Kubínyiho. Daxner ho odrádzal tým, že Kubínyi má priateľov medzi sudcami a podanie žaloby je márné. Sudor sa vyjadril, že „ak si toto necháme, potom nás budú rezať ako baranov na jatkách“. A tak bola v roku 1890 podaná žaloba na Kubínyiho pre zneužitie úradnej právomoci a pokus zločinu vraždy. Daxner popísal priebeh konania takto: „Nuž a čo sme docielili? Veru nič! Štátny zástupca odoprel žalobu prevziať a rimavskosobotská súdna stolica výrokom trestné oznámenie odmietla s odôvodnením, že Gejza Kubínyi v tejto veci nepostupoval ako slúžny, ale ako člen cirkevnej dištriktuálnej komisie a že žandár nemusel jeho rozkaz poslúchnuť a keď zbraň použil, cítil sa na to asi oprávneným v zmysle svojich žandárskych úprav. Proti výroku súdu podali sme apeláciu. V nej sme vyložili ako sa súd zmýlil, keď bez vyšetrovania odmietol trestné oznámenie, lebo ináč bola by sa zistila dokonalá príčinná súvislosť medzi rozkazom Kubínyiho a vražedným útokom žandára. Všetko márne! Aj peštbudínska súdna tabula krátko skončila vec výrokom, že stvrdzuje výrok prvého súdu dľa jeho odôvodnenia.“ V roku 1879 založil Samo Daxner v Tisovci hasičský zbor, vypracoval príručku pre dobrovoľné hasičské zbory /Hasičský cvičebník /Execir-reglament/ pre sbory dobrovoľných hasičov slovenských, Martin, 1881/. Aj jeho pričinením v roku 1881 nadobudol zbor novú striekačku ako dar od poisťovne českej banky Slávia za to, že členovia zboru dojednali 100 poistných zmlúv na domový majetok v Tisovci. Moderná striekačka stála 500 zlatých, hadice k nej si zadovážili hasiči zo vstupného z divadelného predstavenia. Vtedy požiadal spolok o registráciu u uhorskej vlády. Keď odpoveď nedošla v zákonnej lehote, začal podľa zákona spolok vykonávať provizórne svoju činnosť. Ale o pár dní došiel do Tisovca slúžny Kubínyi a zakázal spolku ďalšie cvičenia pod pokutou osobne Samovi Daxnerovi 100 zlatých. A tak spolok existoval v utajení. Keď však vznikol požiar v miestnej erárnej železiarni, členovia neexistujúceho spolku vytiahli svoju novú striekačku a požiar uhasili. Pre istotu porušenie zákazu činnosti oznámili slúžnemu Kubínyimu. Nakoniec boli do Tisovca doručené schválené stanovy Hasičkého spolku. V roku 1877 založil v Tisovci Samo Daxner spevokol, ktorý dodnes v Tisovci existuje /pod menom „Mužský spevokol dr. Samuela Daxnera“/. Spevokol nacvičoval spravidla vo voľnej prírode, v zimných mesiacoch priamo v kúrii u Daxnera. Registrovať jeho stanovy žiadal v zastúpení tohto spolku Samo Daxner úrady spolu 17 krát. Dôvodom bolo, že podľa vtedy platného uhorského práva, mohol spolok začať vykonávať činnosť momentom, keď požiadal úrady o registráciu stanov. Takže vždy, keď ich registráciu zamietli, podal novú žiadosť a takto mohol stále nový a vždy ten istý spolok fungovať. Dôvody odmietnutia registrácie stanov boli pritom často z dnešného pohľadu až komické. Raz stanovy neboli registrované s poukazom na vyjadrenie stoličného lekára, ktorý uviedol, že „v Tisovci sú studené vetry a hmly a keby občania spievali, ľahko by zachrípli“, inokedy /1912/ na základe stanoviska stoličného zverolekára, ktorý uviedol, že „cestou úradnou sme sa dozvedeli, že dr. Samuel Daxner má plemenného býka zo Švajčiarska, zviera divoké. Keby sa spevácky spolok povolil, tak iste by mnoho spevákov dochádzalo k majiteľovi býka a zviera bujné mohlo by mnoho štátnych občanov pošliapať. Preto sa býk a ani spevácka spoločnosť nepovoľuje.“ Samuel Daxner zistil po vzniku 1. ČSR, že v knihe, ktorú viedli o gemerských panslávoch na župnom úrade v Rimavskej Sobote, bol evidovaný ako „prefíkaný, rozvážny človek, ktorý iným rady dáva a prefíkane sa vždy prispôsobuje zákonom“. Samo Daxner bol rusofilom, svojho syna Vladimíra poslal študovať na dva roky na ruské gymnázium do Kijeva. Ako spomína Vladimír Clementis: „Vlado Daxner doniesol do Tisovca ruskú čapicu, ktorá tvorila súčiastku študentskej uniformy na cárskych gymnáziách a ktorá sa stala v Tisovci módou. Nosili ju i slečinky, i my mladší“. Clementis spomína i na to, že Samo Daxner „na svoje meniny hostil celý národný Tisovec. Objednal osobitný vlak, ktorý doobeda vyviezol celú spoločnosť na Zbojská, kde mal pekný domček a pozde večer prišiel domov. Za tmy šla potom rozjarená spoločnosť po Tisovci a žandárom na zlosť zaspievala „Nad tatrou sa blýska“ tvrdiac potom pri vyšetrovaní, že sa spievalo „Kopala studničku“, ktorá má ten istý nápev.“ Ján Ormis charakterizoval Sama Daxnera slovami: „Bol bystrý právnik, ktorý hneď po začatí praxe vyhlásil, že bude zdarma zastupovať každého, kto sa naňho obráti a aj to dodržiaval. Bol včelárom, ktorý dopestoval toľko medu, že ho mohol predávať. Mal hádam prvú motorku v Tisovci, ale keď to bolo potrebné, vedel pešo absolvovať aj dlhé túry. Ak mu bolo niečo na hony vzdialené, bola to spoločenská etiketa, na ktorú si nijako nepotrpel. /Veď bol synom hlavného slúžneho Juraja Daxnera/. Bol prostoreký a spoločenský človek.“ Inak, spomínaná motorka, ktorú vlastnil Samo Daxner bola vlastne sajdkou, dochovala sa fotografia, Sama Daxnera riadiaceho motorku vezúcu v sajdke elegantnú ženu. Samuel Daxner ovládal šesť cudzích jazykov /maďarčinu, nemčinu, rumunčinu, francúzštinu, taliančinu a ruštinu/, poslovenčil text Smetanovej predanej nevesty, ktorej prvé dejstvo hrali tisovskí ochotníci v roku 1903, v roku 1904 zorganizoval v Tisovci prvý šachový turnaj na Slovensku, ktorého sa zúčastnilo 21 hráčov. V časoch blížiaceho sa konca prvej svetovej vojny často navštevoval kolegu advokáta dr. Záthureckého v Rimavskej Sobote, ktorý mal za manželku Moravanku, prostredníctvom ktorej sa dozvedali o dianí v Čechách. Po tom, čo sa dovedel, že maďarská vláda Martinskú deklaráciu, ktorej bol sám signatárom, neakceptuje, bolo zrejmé, že sa schyľuje k vzniku nového štátu a k riešeniu pre Tisovec významnej otázky ustálenia hraníc s Maďarskom. V Tisovci v tom čase naďalej fungovali maďarské správne orgány, pošta bola zablokovaná. Maďarský prednosta stanice nariadil odsun špeciálnych ozubnicových rušňov, čím vyradil trať z Tisovca do Brezna. Maďarská žandárska stanica sídliaca v Tisovci sa stala nefunkčnou, hrozili nepokoje. Keď sa 2. novembra 1918 v Tisovci vzbúrila vojenská posádka, rozklad bol dovŕšený. Dôstojníci odovzdali kľúče od zbrojnice Daxnerovi, aby predišli rebélii vojakov. V tejto situácii Samo Daxner 3.11.1918 na námestí zo schodov vyhlásil vytvorenie národnej rady, ktorej sa stal predsedom. Z hasičov sformoval ozbrojenú „vojenskú“ jednotku a rozdal im zbrane. Národná rada prevzala vládu nad mestom a okolím. Samo Daxner zreorganizoval policajnú službu a v meste obnovil poriadok. Maďarská vojenská posádka bola odsunutá. V decembri sa vracia zo Žiliny dr. Záthurecký s ponukou pre Sama Daxnera prijať úrad gemersko-malohonstkého župana. Československé vojsko je pri Zvolene. Vzápätí Daxner odchádza do Žiliny, kde sídli Ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko, a dr. Vavro Šrobár ho vymenuje za prvého župana gemersko-malohontského. Funkciu prijal podľa predpovede svojho učiteľa z revúckeho gymnázia Júliusa Bottu, ako sám spomína „snažiac sa pokojnou cestou ustrojiť župu v jej novom právnom postavení s podporou všetkých ľudí dobrej vôle“. Ako župan zabezpečuje príchod československého vojska a personálne obsadzuje novovytvorené úrady. Keď do Tisovca prišli talianski legionári /10.1.1919/, požiadali ho odzbrojiť tisoveckých hasičov, čomu nakoniec s ťažkým srdcom vyhovel. Vzápätí cestuje do dovtedajšieho sídla župy – do Rimavskej Soboty - spolu s vojskom, ktoré Rimavskú Sobotu obsadilo a venuje sa obnove úradu. Toto obdobie popísal sám Samo Daxner takto: „nedokázal som sa vysporiadať s byrokraciou, svojvoľným rozhodovaním, s reštriktívnou hospodárskou politikou namierenou proti roľníckemu ľudu. To, čo sa stalo nebolo nábehom k slobode a blahobytu ľudu, aký som mu ja pri štátnom prevrate sľuboval a preto som ponúkol vláde svoje poďakovanie z úradu“. Tak sa Samo Daxner vzdal 11.5.1919 svojho županského úradu a odovzdal ho dr. Jankovi Jesenskému, ktorý preniesol sídlo župy z Tisovca späť do Rimavskej Soboty. Keď maďarskí boľševici o týždeň vtrhli do Rimavskej Soboty, Jesenský sa uchýlil k Daxnerovi do Tisovca. Keď došli až tam, Tisovec bol evakuovaný, Daxner sadol na bicykel a cez vrchy smeruje do Brezna na vlak do Martina. Daxnerov dom, faru, nižných Daxnerovcov i školu vylúpili, niekoľkých obyvateľov bezdôvodne zastrelili. 15. júna 1919 české vojsko prešlo vrchy a napriek poruche očakávaného obrneného vlaku dopoludnia začalo útok na Tisovec. Poobede bol Tisovec po ťažkých pouličných bojoch oslobodený a maďarskí boľševici ušli na juh. V rokoch 1922-25 bol Samo Daxner senátorom Národného zhromaždenia, bol členom ústavnoprávneho výboru a stálym referentom zákonov vzťahujúcich sa na Slovensko. O dva roky neskôr /1927/ zomrela Samova manželka Oľga. Mali spolu tri deti – syna Vladimíra /1888-1971/ a dcéry dvojičky Milenu a Boženu, nar. 1892. Milena po roku zomrela „slabá od narodenia“. Vladimír Daxner /10.8.1888, Tisovec – 27.3.1971, Žilina/ sa stal právnikom, po štúdiách na právnickej fakulte v Budapešti /1907-1913/ pracoval na Zemskom vojenskom veliteľstve v Bratislave, potom bol vládnym komisárom /1926/, dosiahol hodnosť podplukovníka a následne notárom v Rimavskej Sobote /1946 – 1956/. V rámci Akcie B dostal výmer na vysťahovanie sa z domu v Rimavskej Sobote. Žil so 600 korunovou penziou a dlhé roky sa márne snažil o priznanie vojenskej penzie, ktorá mu patrila, čo sa podarilo až v roku 1968, keď mu bola udelená i medaila za účasť v SNP. Jeho prvou manželkou bola klaviristka Ľudmila, rod. Žerbaková /1888-1953/, ktorú si priviedol z Ruska a jeho druhou manželkou Anna, rod. Fajnorová /29.12.1902, Zvolen – 26.7.1984, Žilina/, dcéra advokáta a sudcu Vladimíra Fajnora a sestra advokáta Ľudovíta Fajnora /1907-1983/. Samuel Daxner svoje 80. narodeniny oslávil v deň smrti Milana Rastislava Štefánika, pri príležitosti týchto jeho narodenín neznámy autor v časopise Gemer Malohont napísal. „nemal dňa, v ktorom by niečo dobrého nevykonal svojim domácim, pokrevným, spoluobčanom, chudobným, bohatším, nešťastným, prenasledovaným, už či v národnom, kultúrnom, cirkevnom alebo hmotnom ohľade“. Z advokátskej činnosti Sama Daxnera sa dochovalo množstvo pedantne v doskách zviazaných klientských spisov, ich predmetom bolo zastupovanie viacerých obcí v regióne, množstvo sporov, v ktorých vymáhal nevrátené pôžičky. Medzi nimi je i niekoľko spisov v jeho vlastných veciach, v ktorých sa buď „zastupoval“ sám, alebo ho zastupovali, zvlášť v jeho pokročilejšom veku, kolegovia advokáti, pričom z obsahu správ jeho zástupcov možno vytušiť úctu, ktorú voči nemu prechovávali. Jednou z takýchto vecí je i súkromná žaloba, ktorú podal Samo Daxner v zastúpení advokátom Dr. Jánom Pavlíkom z Hnúšte pre krádež dreva v Daxnerových lesoch, ku ktorej došlo na jar 1942. Dr. Ján Pavlík Daxnerovi podáva správu o pojednávaní: „Pojednávanie som dnes vo Vašom zastúpení zaopatril. Svedok, Váš nájomca lesa, potvrdil, že ešte na jaseň 1941 sám upozornil obžalovaného, že na Vašom majetku nesmie rúbať, ale obžalovaný na jar 1942 znova rúbal. Koľko zrúbal, svedok nevedel. Obžalovaný bol odsúdený za prečin krádeže na 5 dní väzenia bezpodmienečne. My s našim nárokom na náhradu škody bohužiaľ odkázaní sme boli na právo civilné.“ Nasleduje ďalší list Daxnerovi /13.7.1943/ po tom, čo obžalovaný podal odpor „a o tomto sa dnes jednalo pred tunajším okresným súdom. Obžalovaný na svoju obhajobu uvádzal si ako svedkov Piateka, a Hanesa, roľníkov z Tisovca. Títo svedkovia majú dokázať, že obžalovaný dreva nekradol z Vášho lesa, ale že len s Vašim dovolením klčoval. Termín k pokračovaniu pojednávania určený nebol, verím, že skoro bude…“. Ako vec nakoniec dopadla nevedno. Po roku 1948 bol Samovi Daxnerovi odňatý štátom všetok jeho hospodársky majetok – polia, lúky, pasienky i lesy. Svoj život na jeho sklonku opisuje Samo Daxner takto: „žijem si v zátiší so stami svojich ovocných stromov, ktoré som kedysi mladé nasadil, ale od tedy desaťnásobne ma prerástli a s dobrým polmiliónom včiel, ktoré ma bezohľadne zožihajú /pichajú/, keď im urobím dačo proti srsti. Ale môž byť, že práve tomu žihaniu mám sa poďakovať, že po osemdesiatročnom hľadení ešte vždy čítam bez okuliarov a neviem z vlastnej skúsenosti, ako vyzerá obligátna starecká lámka“. Tisovskí obyvatelia spomínali na to, ako ešte vyše 80. ročný jazdil po Tisovci na bicykli. Samo Daxner zomrel v Tisovci ako 93 ročný 27.4.1949.


JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice