Bratia Mudroňovci - advokáti dvojčatá Pavol Mudroň /9.12.1835 – 9.3.1914/ a Michal Mudroň /9.12.1835 – 11.9.1887/.

Narodenie dvojčiat je vždy výnimočnou udalosťou - pripadá v populácii približne na 85 pôrodov. Aj bez toho, aby štatistika skúmala, v koľkých prípadoch sa obe dvojčatá stali advokátmi, je možné tvrdiť, že takéto prípady sú ešte výnimočnejšie. Výnimočný je aj  príbeh dvojčiat, ktoré sa narodili na sklonku roku 1835 v Čabraďskom Vrbovku v rodine učiteľa Michala Mudroňa. Dostali mená Michal a Pavol, obaja spoločne študovali, spoločne zložili skúšku dospelosti a štátnu skúšku na Právnickej fakulte vo Viedni, aby sa potom obaja venovali povolaniu advokáta po celý zbytok svojich životov. U svojich nasledovníkov si vyslúžili hrdý titul „vodcov predválečnej advokácie slovenskej“.
Životný príbeh bratov Mudroňovcov je výnimočný nie len tým, že obaja bratia putovali životom až do času kým si založili vlastné advokátske kancelárie spoločne a nerozdelili sa nikdy na viac, než niekoľko dní, ale pre nás - dnešných advokátov - aj tým, že svoj život žili na pozadí zásadných zmien právneho poriadku na našom území, keď obdobie platnosti pôvodného uhorského obyčajového práva vystriedalo ponemčenie a zavedenie práva rakúskeho a neskôr návrat opäť k právu uhorskému. Následky zrušenia poddanstva, reforiem právnej i hospodáskej štruktúry bývalého Uhorska, zmien berných systémov, pozemkového katastra, pozemkových kníh, likvidácie urbárskych pomerov, maďarský útlak 60. rokov 19.storočia, to všetko vplývalo na život slovenských advokátov tohto obdobia. A tak slovenský advokát tejto doby musel byť nielen svedomitým právnikom brániacim a uplatňujúcim verejné i súkromné práva svojich klientov, ale vďaka príslušnosti k intelektuálnej elite národa bol povinný brať na seba aj úlohu v národnom živote, zapájať sa do verejného, spolkového života vo svojej obci a pokiaľ to pripúšťali jeho osobné schopnosti, byť aj spisovateľom, žurnalistom, či vydavateľom časopisov a kníh. A práve takýmito advokátmi boli aj bratia Mudroňovci.

Detstvo a prvé školské roky

Michal a Pavol Mudroňovci sa narodili a vyrastali v rodine národne uvedomelého slovenského učiteľa Michala Mudroňa /12.3.1795 - 1879/ pochádzajúceho zo Záskalia na Orave, ktorý študoval na prešovskom kolégiu, stal sa učiteľom a pôsobil v Istebnom, kde si vzal za manželku Evu Karolínu, rod. Urbanovičovú /1799-1876/, dcéru  istebianskeho evanjelického farára Ondreja Urbanovicha. K ich zoznámeniu došlo pri návšteve mladého učiteľa na miestnej fare. Napriek všetkému sa však medzi školou a farou nevytvorili priateľské vzťahy a matka Karolíny, pani farárka istebianska - Klára Urbanovichová, rod. Šramko, ktorá vraj nosila klobúk na fare istebianskej, nechcela za svojho zaťa učiteľa Michala Mudroňa a trvala dokonca na tom, aby z Istebného odišiel. Keď sa uprázdnilo miesto učiteľa v ďalekom Čabraďskom Vrbovku, učiteľ Michal z Istebného odišiel, avšak nie sám ale už s Karolínou ako svojou manželkou. Ondrej Urbanovich, veľmi dobrý a vzdelaný človek, bol z takéhoto sledu udalostí neštastný. A práve v Čabraďskom Vrbovku sa narodili Michalovi a Karolíne synovia Michal a Pavol. Neskôr mali aj tretie dieťa - dcéru Karolínu, ktorá neskôr žila v Pitvaroši v stolici Čanádskej.
Deň narodenia dvojčiat Pavla a Michala – 9.december 1835 - je údajne v matrikách uvádzaný nesprávne. Podľa spomienok ich matky sa totiž narodili už 7.decembra 1835. K chybe v zápise došlo tak, že pôrodná babica mylne udala deň ich narodenia pri zápise do matriky pokrstených. Ich krst sa totiž pre nepriaznivé zimné počasie odložil a konal sa až 12.decembra 1835 a tak pôrodná babica uviedla ako dátum narodenia deň 9.decembra 1835. Nesporným však je, že dvojčatá prišli na svet okolo 23.hod. večer. Hoci sa dvojčatá Pavol a Michal narodili v obci Čabraďský Vrbovok, ktorá leží neďaleko Zvolena, resp. Krupiny, pod zrúcaninami hradu Čabraď pri rovnomennej dnes už zaniknutej obci, v ktorej stojí už iba ruina kostola, považovali sa za Oravcov, pretože, ako im to často vraveli rodičia, boli počatí ešte  na Orave, v Istebnom. Každopádne miesto narodenia – Čabraďský Vrbovok v stolici Hontianskej – bol v matrike uvedený správne.
Dvojčatá si boli hneď po narodení také podobné, že nastal dokonca spor medzi ich matkou, ktorý je ktorý, pretože ich matka tvrdila, že prvorodeným a hneď požehnaným menom Michal bolo jedno z detí a pôrodná babica to isté tvrdila o druhom. Pred pôrodom sa totiž nevedelo, že na svet prídu dve deti. Pravdu mala nakoniec matka detí, ktorá si spomenula, že prvorodenému synovi zaviazali na pupček prihotovenú hodvábnu šnúročku a pre druhorodeného žiadnu hodvábnu šnúrku pripravenú nemali a tak použili obyčajnú. A tak ten zo synov, ktorý mal hodvábnu šnúrku ostal už navždy Michalom.
Podľa spomienok oboch bratov, dostali prísnu ale láskavú výchovu materinskú, keď ich otec sa o „nich veľa nestaral“ v dôsledku svojich učiteľských povinností. Matka ich hrešila slovami „už ťa nechcem“, čo veľmi na deti pôsobilo. Otec zasa, keď videl, že niečo vyviedli, nepovedal deťom nič, ale išiel za matkou a tej povedal: „pozri, čo ti tie deti zas robia!“ a potom už matka spravila poriadok. Deti neradi na návštevách hovorili s inými deťmi maďarsky, pretože tomuto jazyku poriadne nerozumeli, keďže doma hovorili vždy slovensky. Boli vychovávaní ako evanjelici a tými ostali aj napriek tomu, že skúšku dospelosti skladali nakoniec na rímskokatolíckom gymnáziu.
Ako sa roky detstva míňali, matka sa rozhodla, že deťom je na čase ukázať svet a začať chodiť do školy. Dovtedy učila deti sama, naučila ich sama čítať i počítať. A tak deti zaviezla do Nemeckej Ľupče, kde žila v tom čase ich stará mama Klára Urbanovichová. Cesta vozom cez niekoľko stolíc v roku 1842 sa deťom vryla do pamäti na celý život. Viedla totiž popri Zvolenskom zámku a cez Banskú Bystricu. Banská Bystrica mala vtedy ešte všetky brány a vyberalo sa v nich mýto. Deti po prvý raz videli skalami dláždené ulice a viacposchodové domy a často potom spomínali na čerstvé rožky, ktoré im mama na námestí v Bystrici kúpila. Ich cesta pokračovala cez Šturec do Ružomberka a po moste cez Váh do Nemeckej Ľupče. Na druhý deň po príchode nastúpili deti do školy. Ráno sa veľmi ľútostivo lúčili s matkou a tá, aby sa vyhla slzám, na druhý deň, keď odišli do školy, vydala sa na cestu domov do Čabraďského Vrbovka, bez toho, aby sa s deťmi osobitne rozlúčila. Keď sa deti vrátili do domu starej matky a zistili, že ich mama odišla, zažili povedané slovami Pavla Mudroňa „prvý ťažký bôľ v tomto živote a učili sa tú pravdu prakticky poznávať, že čo sa premeniť nedá, to treba trpezlive znášať“. V škole sa učili maďarsky, nemecky a latinsky. Do tejto školy chodili tri roky a potom sa v roku 1844 vrátili k rodičom, pretože v čase, keď v tých miestach ešte nebola železnica, opakované cesty domov a späť do Nemeckej Ľupče by boli veľmi dlhé a nákladné.
Ich rodičia už medzitým žili v Pitvaroši, v Čanádskej stolici na Dolnej zemi, kde bol ich otec preložený a kde bol farárom Ján Kutlík., ktorý do začiatku najbližšieho školského roku deti aj sám vyučoval. Práve farár Ján Kutlík u oboch bratov vzbudil slovenské povedomie a učil ich o veľkej slovanskej rodine. Okolie Pitvarošu bolo rovinaté, neďaleko sa začínala maďarská pusta, bol to kraj úplne odlišný od ich rodiska a aj od Nemeckej Ľupče. V Pitvaroši žila navyše slovenská kolónia prisťahovalcov z Gemera a Oravy obkolesená maďarským obyvateľstvom.
Na gymnáziu v Sarvaši, kam bratia nastúpili ako desaťroční v roku 1845 sa vyučovalo iba v maďarčine. Bratia sa tomuto jazyku dlho učili, ale nakoniec, keďže ich spolužiakmi boli najmä Maďari a Rumuni, maďarsky sa dôkladne naučili, a to dokonca tak, že i keď hovorili slovensky, mali maďarský akcent, na čo ich cez prázdniny pri návrate domov upozornili rodičia. S matkou si počas školského roka iba písali. Od druhého ročníka poberali za dobré štúdijné výsledky štipendium. Ako na to spomína Pavol Mudroň, počas tretieho roka štúdia v Sarvaši si bratia kúpili napriek zákazu profesorov „po cigare“ a tieto si zapálili na brehu rieky. Keď sa to vďaka pričinlivým Sarvančanom dozvedeli ich profesori, bolo z toho prvé školské pokarhanie v ich živote.
V roku 1848 v dôsledku revolučných udalostí skončil školský rok skôr ako mal a tak sa vybrali bratia domov. Pitvaroš bol od Sarvaša vzdialený 12 hodín cesty vozom, deti ju prešli pešo, aby domov priniesli zvyšok štipendia. V nasledujúci rok ich matka dostala choleru, bratia boli zúfalí a tak vediac, že ide o chorobu nákazlivú, úmyselne si ľahli k matke, keď spala s tým, že ak umrie ona, chcú umrieť s ňou. Matka nakoniec vyzdravela a deti neochoreli. V tom istom roku cestovali do Nemeckej Ľupče k starej matke a veľmi sa potešili, že opäť vidia slovenské hory.
Keďže gymnázium v Sarvaši ostalo po revolúcii zatvorené, v štúdiu pokračovali bratia na gymnáziu v Banskej Štiavnici. Bývali v podnájme u akéhosi chudobného baníka spolu s ďalšími budúcimi advokátmi – Vendelínom Kutlikom a Jánom Izákom. Počas zimy, keď mali 16 rokov, bratia sa rozhodli vydať sa pešo na návštevu k svojej tete do Abelovej. Cestou ich ale zastihla zima a snehová fujavica, v dôsledku čoho museli prespať v lese, takmer zamrzli a omrzliny im ošetrili na druhý deň na najbližšej fare. V ďalšom štúdiu pokračovali už na banskoštiavnickom katolíckom gymnáziu. Tam za výborný prospech obaja dostali od školy česko-nemecký slovník. Vtedy sa rodičia rozhodli, že ich synovia pôjdu ďalej spolu študovať teológiu, hoci oni sami chceli pokračovať na banskoštiavnickej lesníckej akadémii.

Ako je zrejmé, všetko sa nakoniec obrátilo inak a to vďaka banskému úradníkovi a národovcovi Andrejovi Červeňákovi, ktorý ich nahovoril, aby do posledného gymnaziálneho ročníka nastúpili do Prešporku a potom pokračovali v štúdiu práva, pretože „u Slovákov je teraz tá bieda, že právnikov slovenských je veľmi málo“. Bratia sprvu nesúhlasili, pretože štúdium v Prešporku bolo nad ich pomery nákladné a navyše predpokladalo skončenie katolíckeho gymnázia, pretože za juristu neprijímali bez skúšky dospelosti a evanjelické gymnázium prešporské nemalo právo vydávať svedectvo o skúškach dospelosti. Ale Andrej Červeňák ich nesúhlas prekonal prísľubom zabezpečenia sto zlatých v striebre. A tak mu bratia odpovedali, že ak tie peniaze zabezpečí, pôjdu do Prešporka a juristami budú. Počas vakácií so svojim plánom oboznámili rodičov a tí im dali súhlas na štúdium práva.
A tak sa vybrali do Prešporka. Cestou sa zastavili v Banskej Štiavnici u Červeňáka po sto zlatých, ale ten im povedal, že peniaze nemá prichystané, lebo nevedel kedy prídu a že on im ich pošle do Prešporka k rukám prof. Hattalu, aby sa u neho potom prihlásili. Bratia pokračovali v ceste do Prešporka bez sľúbených peňazí. Časť cesty absolvovali na plti, časť pešo a zo Serede, kde sa začínala koňská železnica sa touto doviezli do Prešporka s jedným strieborným vo vrecku, ktorý im matka potajme strčila do kufra. Ubytovali sa najprv v hostinci U zeleného stromu a neskôr sa im podarilo nájsť Vendka Kutlika, s ktorým sa dohodli, že budú bývať spoločne. Bratia spávali spolu v jednej posteli a za bývanie platili dva zlaté v striebre na mesiac. Preto sa hneď na druhý deň vybrali k profesorovi Hattalovi. Ten o ich príchode vedel, dohodol im nástup do gymnázia, kde ich prijali bez preskúšania na základe svedectiev z Banskej Štiavnice, avšak o žiadnych sto zlatých od Červeňáka sa im nezmienil. A tak vyšlo najavo, že Červeňák žiadne peniaze neposlal. Napriek tomu sa ani nie osemnásťroční bratia, ktorým sa v Prešporku a na gymnáziu páčilo, rozhodli, že sa nejako pretlčú aj bez tejto finančnej pomoci, na ktorú spoliehali. Nakoniec im slávny bohemicoslovenista profesor Hattala, ktorý bratov naučil rovnako dobre slovensky ako česky,  zohnal prácu – prepisovanie u advokáta dr.Kiripolszkého, a tak zarobili aspoň na bývanie a niekoľko žemlí denne. O ich finančnej situácii sa dozvedeli iní Slováci, ktorí sa rozhodli  pomôcť a tak pre nich najmä zásluhou Pavla Dobšinského bola usporiadaná zbierka a bratia si prvý raz v Prešporku mohli dožičiť k žemliam i škvarky. Inokedy im zasa iní Slováci zaplatili školné a len im odovzdali kvitanciu o jeho zaplatení. Jeden slovenský krajčír im zdarma ušil letné obleky, pretože celý školský rok chodili v šatách, v ktorých do Prešporka prišli. Hoci spôsob štúdia bol v Prešporku odlišný ako v Štiavnici, nakoniec obaja bratia skúšku dospelosti zložili. Počas nasledujúcich prázdnin sa rozhodli zostať v Prešporku a nájsť si prácu. Michal vyučoval deti advokáta dr. Majercsáka a Pavol robil korektúry v tlačiarni. Zarobili si na nové šaty, bieda bola preč. A ten jeden zlatý, ktorý im darovala mama si zachovali a neminuli ho. Pavol ho nosil ako talizman potom po celý zbytok života vo vrecku.

 Na jeseň roku 1854 nastúpili bratia Mudroňovci na prešporskú Právnickú akadémiu, na ktorej študovali dva roky. Táto akadémia nemala ale priznané právo vykonávať rigorózne skúšky a udeľovať doktorské diplomy, ktoré boli k advokátstvu potrebné. Pokračovať v štúdiu mohli vo Viedni alebo v Pešti. Keďže v tom čase platilo na území Slovenska rakúske právo, úradným jazykom bola nemčina a viedenská fakulta mala aj lepšiu povesť, rozhodli sa pre Viedeň.
Počas štúdia a  najmä počas prázdnin pred nástupom na Viedenskú univerzitu, cestovali bratia spoločne a niekedy i s Vendkom Kutlikom po Slovensku, zastavovali sa na evanjelických farách, u známych a spolužiakov, zúčastňovali sa národných podujatí, odhalení pomníkov slovenských dejateľov, spoznali sa s Ľudovítom Štúrom, Jánom Kalinčiakom, navštevovali Jozefa Miloslava Hurbana na fare v Hlbokom a vždy sa zastavili aspoň na jeden deň aj u svojich rodičov. Počas prázdnin pred nástupom do Viedne sa bratia zaujímali i o to, prečo sa ich priezvisko v úradných dokladoch píše „Mudronyi“. Zistili, že všetci ich predkovia sa aj v latinsky písaných matrikách uvádzali vždy ako „Mudroň“ a nikdy nie ako „Mudronyi“, čo sa stalo až pri zápise týkajúceho sa narodenia ich otca, zrejme v dôsledku stupňujúcej sa maďarizácie. A od toho času oni sami začali svoje meno písať v podobe „Mudroň“. 
Do Viedne sa vydali bratia z rodičovského domu „per pedes apostolorum“, cestou postretali juristov - spolužiakov z Prešporka, Ambroza Pivku a Gustáva Valáška, s ktorými sa nakoniec vo Viedni aj spoločne ubytovali u domáceho, ktorý mal dve mladé dcéry, s ktorými trávili študenti veľa času spoločne. Pavol rád spomínal na to, ako sa s týmito dievčatami, ktoré bývali v susednej izbe, v noci doberali a na to, aby sa počuli museli rozmontovať komínový rozvod a tak vytvoriť otvor v stene, ku ktorému sa potom všetci štyria študenti tlačili. Na univerzite boli prednášky od ôsmej do dvanástej s hodinovou prestávkou a potom bratia chodievali študovať do univerzitnej knižnice a od druhej do štvrtej pokračovali v prednáškach. Zámožnejší slovenskí študenti založili spolok na podporu tých chudobnejších a dávali im obedy zdarma, čo bola pre bratov značná pomoc. Finančne im pomáhal aj Karol Kuzmány, ktorý v tom čase pôsobil vo Viedni. Bratia mali v osobitnej obľube troch z vyučujúcich profesorov, ktorí prednášali filozofiu práva, kanonické právo a históriu. Práve k prof.Pachmannovi, ktorí prednášal kanonické právo sa viaže historka, podľa ktorej, keď zisťoval účasť na prednáške, vyvolal meno Mudroň a Michal sa zahlásil - „Hier!“ a následne na opätovné zopakovanie mena Mudroň sa zahlásil Pavol - „Hier!“. Profesorovi to bolo divné, že počuje rovnaký hlas a z rovnakého miesta a povedal, že „tu jeden volá za dvoch“ a tak nechal postaviť postupne oboch bratov – Michal vstal a sadol si. Pavol vstal a sadol si. Profesor povedal, že „tu vstáva jeden za dvoch“ a že z neho si nik žarty robiť nebude. O to prekvapenejší ostal, keď vyzval Mudroňovcov, aby vstali obaja súčasne a to sa aj stalo. Najprv profesor mlčal a potom povedal: „Nehanebná podobnosť!“. Táto mimoriadna telesná podobnosť sprevádzala bratov Mudroňovcov po celý život, odlíšiť ich dokázali iba najlepší priatelia aj to spravidla iba podľa temnejšieho pohľadu Michalovho a malej bradavice na jeho pravom líci. Bratia sa zúčastňovali aj prednášok o slovanských rečiach a filozofie. Po dvoch rokoch štúdia zložili koncom roka 1857 s výborným prospechom obaja štátnu skúšku.
A rozhodli sa obaja nastúpiť dráhu advokátsku. Možno aj preto, že povedané slovami iného slovenského advokáta tohto obdobia „maďarský režim netrpel uvedomelého Slováka – najmä právnika – v žiadnom odvetví verejnej správy a tak slovenská mládež, pokiaľ sa venovala štúdiu právnickému a chcela za svoj národ otvorene a bez skrývania pracovať, bola nútená voliť dráhu advokátsku“.

Po skončení štúdia chceli obaja bratia ostať u niektorého viedenského advokáta v praxi. Nakoniec sa však Michal zamestnal v Prešporku u advokáta dr.Merka, ktorý tam mal jednu z najlepších advokátskych kancelárii v meste. Pavlovi sa prácu u advokáta zohnať nepodarilo a tak sa ich cesty po prvý raz v živote, keďže dovtedy neboli odlúčený na viac než jeden dva dni, rozdelili a Pavol odišiel do Necpál pri Turčianskom Sv.Martine robiť vychovávateľa synovi zemana Jozefa Justha, kde mu toto miesto zohnal miestny evanjelický farár Samuel Láni. Jozef Justh bol k vychovávateľovi svojho syna veľmi milý, na rozdiel od jeho manželky Pavlíny Justh, rodenej barónke Révay, ktorej sa vychovávateľ znepáčil, pretože jej pri zoznámení ruku nebozkal. A tak ako Pavol Mudroň v Turčianskom Sv. Martine napokon našiel svoje doživotné pôsobisko ako advokát, našiel si tam manželku a spoločne tam priviedli na svet i svoje deti, Michal Mudroň našiel to isté v Prešporku.
Michal v Prešporku zložil rigorózne skúšky a dosiahol v roku 1860 doktorstvo juridické, pracoval naďalej už ako osnovník v advokátskej kancelárii  u Dr.Merka a Pavol býval v Necpaloch a v Turčianskom Sv. Martine vstúpil do národného života, pretože sa rýchlo o ňom rozšírilo, že je „prebudený Slovák“. Keďže jeho dvadsaťroční študenti - Justhovci - nemali žiadnu chuť učiť sa a radšej chodili na poľovačky, pobyt Pavla v Necpaloch prestal plniť svoj účel a chýlil sa ku koncu. Justhovci ho však zoznámili so svojim advokátom dr. Šimonom Búľovským, ktorý mal kanceláriu v Martine. Najprv nechal Pavlovi Mudroňovi spracovať ľahšie pravotné spisy a keď sa mu jeho práca páčila, ponúkol mu možnosť nastúpiť za advokátskeho osnovníka. Búľovský bol šikovný advokát, otvorená hlava, hoci nebol slovenského zmýšľania. Pavol Mudroň ponuku práce prijal, od mája 1859 sa stal advokátskym osnovníkom u Búľovského a sťahoval sa do Martina. Rozlúčka s Justhovcami bola dojímavá, plakala pri nej dokonca aj Pavlína Justhová, rodená barónka Révay.
V tom čase ale ešte nemal Pavol zložený doktorát, hoci od konca jeho štúdia uplynuli už takmer tri roky, ba dokonca nemal vykonanú ani jednu rigoróznu skúšku. To všetko preto, že dr.Búľovský mu prenechal takmer všetku prácu a to až natoľko, že mnohí Martinčania si mysleli, že advokátom v kancelárii je Pavol Mudroň. Napriek tomu sa Pavol Mudroň rozhodol odísť pracovať do Prešporka, pretože veril, že tam sa popri práci ľahšie pripraví na rigoróza. A tak nastúpil ako osnovník k  advokátovi dr. Majercsákovi, u ktorému bratia počas štúdia prepisovali listiny a ktorý bol starým advokátom, avšak nerozumel už skoro ničomu, pre časté zmeny predpisov, keď medzitým prestalo platiť v Uhorsku množstvo rakúskych právnych predpisov. Pavol mal ešte viac práce než u Búľovského. Navyše, ak spísal species facti Majercsák a písať spisy súdu mal Mudroň, musel si stránku vždy znova pozvať, lebo species facti nemalo hlavu ani pätu. Vzťahy s Majercsákom skomplikovalo i to, že Michal Mudroň nadviazal známosť s jeho dcérou, avšak dr.Majercsák ju prinútil vydať sa za iného. A tak Pavol Mudroň prestal vykonávať prax u neho.
Preto sa Pavol Mudroň rozhodol vrátiť sa späť do Martina. Späť do kancelárie ho prijal aj dr.Búľovský. V roku 1860 došlo po októbrovom diplome k zrušeniu podmienky doktorátu k advokátstvu a tak začali obaja bratia pomýšlať na advokátsku skúšku, keďže pre jej vykonanie spĺňali všetky podmienky. V Martine sa Pavol potom venoval nie len advokácii a príprave na advokátsku skúšku ale najmä národnému životu, v tom čase sa spisovali „slovenské žiadosti“ a pripravovalo sa zhromaždenie, ktoré sa neskôr zapísalo do dejín ako memorandové. Pavol Mudroň a Ambróz Pivko boli na ňom zapisovateľmi. Doktorstvo juridické dosiahol Pavol nakoniec až v roku 1861.
Popri tom všetkom sa Pavol Mudroň venoval aj ochotníckemu divadlu. Práve táto záľuba ho zblížila s jeho budúcou manželkou Annou Kašovicovou, ktorá sa snahám o ochotnícke divadlo rada prizerala a neskôr sa aj sama ako ochotníčka do týchto snáh zapojila. Pavol Mudroň potom začal vyhľadávať možnosti na stretnutia s ňou a obľúbenou zámienkou sa mu stalo ísť si ku Kašovičovcom „pripáliť na prechádzke Martinom vyhasnutú fajku“.
Vznikajúca láska motivovala Pavla Mudroňa i k štúdiu a prípravám na advokátsku skúšku. Na skúšku sa pripravoval spolu s ďalšími budúcimi advokátmi Jankom Jesenským Gašparé, Ambrózom Pivkom a všetci sa dohodli i na tom, že do Pešti na skúšku pôjdu spoločne. Na poplatok za vykonanie skúšky a na cestovné náklady si Pavol Mudroň musel požičať od priateľa Pavla Máca. Do Pešti kamaráti vyrazili tak náhle, že Pavol sa nestihol riadne rozlúčiť ani s Aničkou Kašovicovou, čo napravil odoslaním ľúbostného listu cestou. Večer pred skúškou v Pešti si opakoval látku a zaumienil si, že sa bude učiť do štvrtej ráno. A tak si objednal naraz štyri čierne kávy, avšak  napriek tomu už o jedenástej zaspal pomysliac si, že „nejako už bude“. Skúšku v ten deň vykonávalo osem kandidátov. Pavol chcel skladať naraz skúšku zo všeobecného práva uhorského a zo zmenkového práva, avšak napriek tomu, že prvú úspešne zložil, na druhú sa mohol prihlásiť až o dva mesiace. Keďže vracať sa do Martina bolo ďaleko  a v Pešti zostať bolo nákladné, rozhodol sa na dva mesiace ísť sa učiť k rodičom. Skúšku zo zmenkového práva potom úspešne zložil vo februári 1862 a hneď sa ponáhľal k Aničke Kašovicovej. Na najbližšom stoličnom výbore si nechal uverejniť advokátske diplomy a tým splnil všetky podmienky pre otvorenie advokátskej kancelárie.

 Advokátsku kanceláriu si Pavol Mudroň otvoril spoločne s Ambrózom Pivkom v dome svojho priateľa Janka Kunaya. Ako na to neskôr spomínal Pavol Mudroň, Janko Kunay im „do prázdnej miestnosti podaroval jeden veľký stôl, ten lineárom rozdelili napoly a tak z jednej strany stola bola advokátska kancelária Pivková a z druhej Mudroňova“. A tak čakali prvé stránky - začalo sa advokátstvo Pavla Mudroňa. V tom čase vykonával advokáciu v Turčianskom Sv.Martine i dr.Karol Záthurecký, ktorý mal pomocníka, istého Kruega. Ten sa však musel po spoločenských zmenách v roku 1861  vrátiť Viedne a tak pri svojom odchode predal Pavlovi Mudroňovi „kasňu na písma“, písací stolík a jeden stolík so zásuvkami. Keďže už Pavol mal zariadenie kancelárie, dohodol sa s Jankom Kunayom, že mu vyčlení ďalšiu izbu v dome. A tak sa advokát Pavol Mudroň osamostatnil.
Po tom všetkom si pripustil aj myšlienku na ženbu. Anička súhlasila so svadbou a súhlasila i s tým, že nebudú mať ani slúžku ani gazdinú, lebo advokácia zatiaľ nevynášala. Termín svadby bol určený na 5.mája 1863. Snúbencov sobášil dr.Karol Kuzmány, pred obradom pršalo a po obrade sa vyčasilo. Svadobná zábava bola v jednom z martinských hostincov a bola veľmi veselá. Anna Mudroňová, rod. Kašovicová /12.7.1844-10.4.1926/ bola dcérou Andreja Kašovica, hodinára a Zuzany, rod. Šimkovej. Historici ju označujú za národnokultúrnu pracovníčku, divadelnú ochotníčku v Martine, organizátorku martinských augustových slávnosti, výstav výšiviek, spoluzakladateľku, pokladníčku a dlhoročnú funkcionárku Živeny. Manželstvo Pavla Mudroňa a Anny Kašovicovej bolo harmonické. Ako sa možno dočítať v jednej zo spomienok na Pavla Mudroňa uverejnených v Národných novinách, Anna Kašovicová mu bola „verným pomocníkom a strážnym anjelom, ktorý s vysoko ženskou dušou a ženskou praktičnosťou chránil v životných dielach nepraktického muža od mnohej pohromy a nikdy nehatil vzlet jeho ducha“.
Jedným z prvých podaní, ktoré Pavol Mudroň spísal ako samostatný advokát boli v zastúpení mesta Turčianskeho Sv. Martina podané rekurzy proti uloženiu povinnosti obciam a mestám zakúpiť od vrchnosti za vysokú sumu „Hélynévtár“ /kniha obsahujúca miestny zoznam mien obcí a údajov o nich/. O tomto podaní sa dozvedel administrátor – gróf Desswffy a za takúto radu, ktorou sa protivil maďarskej vrchnosti, udelil Pavlovi Mudroňovi pokutu 50 zlatých s tým, že ak chce proti pokute apelovať, musí ju najprv zaplatiť. Lenže Pavol Mudroň pokutu zaplatiť nechcel a ani nemal z čoho. A tak prišla exekúcia. Pavlovi zabavili jeho písací stolík a iné náradie a po Martine sa začalo hovoriť o tom, ako Kašovicová dobre dcéru vydala, že už majetok jej muža dražia. Ale Martinčania svojho advokáta podržali, na dražbu nikto z nich neprišiel a cudzích tam nepustili. A tak sa exekúcia skončila neúspešne, písací stolík používal Pavol Mudroň do konca svojej advokátskej dráhy a 50 zlatých Dessewffymu nikdy nezaplatil.
V roku 1863 čakali manželia Mudroňovci prvé dieťa a preto sa presťahovali do nového bytu. Pavol bol v tom čase už riadnym advokátom mesta Turčiansky Sv.Martin. Rok 1863 bol zároveň i rokom tisícročného výročia príchodu Cyrila a Metoda. Na Velehrade na Morave sa organizovala slávnosť, na ktorú sa vypravili i mnohí Martinčania, vrátane Pavla Mudroňa. Keďže do Martina ešte stále neviedla železnica, cestovalo sa vozom. Dieťa – dcéra Anička - sa manželom Mudroňovcom narodilo 19.2.1864. A tak mal Pavol Mudroň už dve Aničky. K tejto dcére pribudol 12.1.1886 syn Ján, ktorý sa neskôr takisto ako jeho otec a strýko stal advokátom a v roku 1876 dcéra Ľudmila.
V roku 1864 sa k Pavlovi nasťahovali po viacročnom presviedčaní obaja jeho rodičia, poskytol im osobitnú izbu vo svojom dome, v ktorej ich každý večer navštívil. Po piatich rokoch však jeho otca pripútala choroba na lôžko – najprv sa sťažoval na to, že nemôže sedieť a musí preto stále chodiť a po niekoľkých krokoch v izbe zrazu matka zbadala, že zanecháva krvavé stopy. Otec si vyzul topánku a tu bolo vidno, že mu žila v nohe praskla a krvácanie nebolo možné zastaviť. Vždy keď sa potom chcel postaviť, stav sa zopakoval. Krvácanie ho zoslabilo a nakoniec už nikdy nevstal. Ostal bezvládnym na zostávajúcich osem rokov života. Najprv sa o neho starala Mudroňová matka a keď tá umrela na vodňatieľku v roku 1876, dochoval otca Pavol. Jeho otec sa neustále sťažoval, prečo radšej neumrel skorej on, ako jeho žena. Svoju manželku prežil nakoniec o tri roky. Pavol Mudroň však  nebol pri smrti ani jedného z nich, pretože vždy bol služobne odcestovaný z Martina, čo si vyčítal do konca života.
Okrem advokácie a divadla sa Pavol Mudroň podieľal i na založení  Slovenského spevokolu. Ten vystupoval v sokolskej uniforme, aby tak dal najavo jednotu a rovnosť zmýšľania s Čechmi a Moravanmi. V tom čase sa Pavol Mudroň aktívne zúčastnil aj národného zhromaždenia v Martine, ktoré smerovalo k oživotvoreniu Matice slovenskej. Rovnako aktívne sa Pavol Mudroň zúčastnil i na zbierke na vybudovanie budovy Matice Slovenskej a na každoročných valných zhromaždeniach Matice. Pavol Mudroň cestoval vtedy prvý raz i na slávnosti Jungmannove do Prahy, s delegáciou Matice žiadajúcou jej oficiálne konštituovanie putoval do Viedne k panovníkovi, avšak bezúspešne, keďže Mudroňom spísanú prosbu vrátili mu s dovetkom, že Jeho Veličenstvo „neuznalo ju za hodnú svojou signúrou opatriť“. Do Snemu kandidoval spolu sedem ráz. Pamätná bola najmä jeho štvrtá kandidatúra, pri ktorej mal síce o sedemsto hlasov viac než protikandidát, avšak maďarská vrchnosť – Vilmos Lehotszky - zastavila hlasovanie s odôvodnením, že nemá dostatok hlsovacích búdok, kde by mohli voľby dokončiť. Pri piatej voľbe poslali na jeho voličov vojsko s bajonetmi. V roku 1867 sa Pavol Mudroň zúčastnil na slavianskom zjazde v Petrohrade a Moskve, kde jeho rečnícke umenie budilo oduševnenie. Okrem množstva vysvetľujúcich právnických textov pre laikov sa pokúsil napísať aj divadelnú hru „Pád Rastica“. Bol predsedom Slovenskej národnej strany /od roku 1877 až do svojej smrti/, zakladajúcim členom Matice Slovenskej, bol vydavateľom a častým prispievateľom Národných novín. V rokoch 1883-1906 bola dokonca redakcia tohto časopisu v jeho byte. Bol takisto nakladateľom obnovených Slovenských pohľadov /od roku 1889/, spoluzaložil Tatrabanku, prispel k výstavbe národného domu v Martine. Ako vzdelaný advokát a dobrý rečník stál v popredí sporov o zhabaný majetok Matice slovenskej. Spoločne s Vajanským, Škultétym a Matúšom Dulom formuloval ciele slovenskej politiky na štúrovských ideáloch, obhajoval ideu slovanskej vzájomnosti a spoluprácu s českým národom. Pracoval pre československú vzájomnosť, do Prahy viedol niekoľko deputácií Slovákov na České slávnosti.

Ďaľší život Michala Mudroňa

            Michal Mudroň zložil advokátsku skúšku v roku 1860 a stal sa advokátom v Prešporku, kde prevzal kanceláriu advokáta Dr.Merka, u ktorého prv pracoval ako osnovník. Zatiaľ čo Pavol Mudroň vo svojej práci advokáta sa vyznamenával nevyrovnateľným spôsobom najmä v odrážaní útokov pokojnou, logickou, presnou a skladnou argumentáciou rázu viac obranného, Michal ako advokát bolo útočnejším a bol energickejšej povahy. Michal bol poháňaný vášňou nielen brániť to, čo je ohrozené ale aj dobíjať to, čo bolo dosiahnuteľné. Na rozdiel od svojho brata, Pavol v argumentácii nepoužíval iróniu a sarkazmus. Aj Michal svoje rečnícke nadanie využíval nie len v práci advokáta ale aj pri písaní politických článkov a brožúr. V dôsledku jeho života v Prešporku stal sa Michal, na rozdiel od Pavla, typickým mestským advokátom. V politických procesoch volil spravidla taktiku čo možno najhlasnejšieho obvinenia maďarských úradov z bezprávia, čo bolo síce v záujme národa, ale možno niekedy aj na úkor vyhliadok jeho klienta. Volil radšej manifestačný rozsudok v prospech národa ako tiché víťazstvo svojho klienta za pomoci právnických kľučiek.
Už po otvorení svojej advokátskej kancelárie upozornil na seba Michal Mudroň širšie právnické kruhy svojou právnickou vedou a rečníckym umením. Rýchlo sa zžil s prešporským kultúrnym život a vrástol do tohto prostredia aj svojou ženbou. Tešil sa ako človek i advokát neobmedzenej dôvere blízkeho i ďalekého okolia. Bol európsky vzdelaným juristom.
V tlačovom procese, v ktorom zastupoval Jozefa Miloslava Hurbana v roku 1869 poukázal otvorene na to, ako hlboko je vrastená justícia do prežitých uhorských ideologických pomerov, ktoré prisluhovanie právu v tlačových procesoch považovali za milosť, ktorú môžu ale nemusia udeliť obvinenému a ktoré sebavedomé hlásanie neviny považujú za urážku.
V tomto duchu hájil aj 8 myjavských roľníkov, ktorým pre boje o cirkevný patent na potupu ostrihali vlasy a väznili ich v Nitre. Hájil slovenských roľníkov z Lopašova, kde slúžny Szále dal do búriaceho sa ľudu strieľať. Odhaľoval a korigoval podvody pri úpravách pozemkového katastra, obhajoval v tlačovom procese mimo iných aj Viliama Paulínyho - Tótha. Chudobných ľudí pritom zastupoval bezplatne alebo iba za náhradu hotových výdavkov, ich spory sa pokúšal riešiť zmierlivo, aby zabránil vzniku súdnych trov. Jeho advokátska kancelária sa stala miestom stretnutí slovenských národovcov. V 60.rokoch sa spolu s kolegom Vendelínom Kutlíkom stali čelnými postavami národného života v Prešporku. Hoci zemepisne vzdialený od Martina, formuloval po založení Matice slovenskej v Martine jej proklamácie a bránil jej záujmy v Prešporku. Bol spoluatorom programových téz  Slovenskej národnej strany, jedným zo zakladajúcich členov Matice slovenskej a jej právnikom, propagoval a rozširoval slovenskú tlač, organizoval slovenský kultúrny a politický život v Prešporku. V roku 1871 zorganizoval a spísal text Petície 12 obcí trnavského okresu adresovanej uhorskej vláde, ktorá sledovala národné ciele a likvidáciu pozostatkov feudalizmu. Ako advokát bránil stovky slovenských roľníkov a želiarov vo vyväzovacích procesoch, bojoval za zriadenie slovenskej Právnickej akadémie, pokúsil sa o rozpracovanie slovenskej právnickej terminológie v diele pod názvom „Názvoslovie práva a štátovedy“ /1869/. Ako píše Almanach, „bol právnikom tak vynikajúcim, že budil obdiv aj u nepriateľov, medzi vrstovníkmi bol najlepším rečníkom, darov týchto využíval pred porotami“. Kandidoval ako 30 ročný v roku 1865 do Snemu, avšak neúspešne, podobne ako jeho brat. Napísal svoju slávnu odpoveď na Grunwaldovú haniacu brožúru „A Felvidék“, odpoveď na pamflet zvolenského evanjelického kňaza-maďarizátora Thébusza, ktorý hlásal vyhubenie slovenčiny z celej evanjelickej cirkvi.
Počas svojho advokátskeho pôsobenia v Prešporku bol štedrým patrónom študujúcej slovenskej mládeže a vychovával zdatných osnovníkov. Osnovníkmi u Michala Mudroňa boli hoci v rôznom čase aj neskorší vynikajúci slovenskí právnici Štefan Fajnor a Miloš Štefanovič. Miloš Štefanovič prevzal po Michalovi Mudroňovi aj jeho prešporskú advokátsku kanceláriu. Michal Mudroň zohral významnú úlohu aj v živote svojho osnovníka Štefana Fajnora, keď práve on ho nahovoril, aby zanechal teológiu a prestúpil na právo. Michal Mudroň k nemu prechovával až do svojej predčasnej smrti vrelý otcovský a neskôr bratský pomer.

Advokátska prax Pavla Mudroňa

V advokátskej kancelárii zamestnával Pavol Mudroň postupne viacerých osnovníkov – Jozefa Kohúta, Dionysa Feja, Petra Jamnického, Matúša Dulu, Jozefa Bencúra, Gustáva Izáka, Jozefa Országha, Andreja Halašu, ktorí sa neskôr stali známymi slovenskými advokátmi a spájalo ich aj to, že boli poväčšinou presvedčenými, neústupčivými a činorodými národovcami, vernými priateľmi navzájom ako aj nezištnými právnikmi, podľa vzoru svojho principála, hádam okrem Dionysa Feja, ktorý sa stal neskôr advokátom v Malackých a podľa spomienok Pavla Mudroňa „utonul v bahne materializmu, takže u neho viacej zmyslu pre slovenskú vec nebolo“. Na Jozefa Kohúta spomína Pavol Mudroň ako na zakladateľa martinského Dobrovoľného hasičského zboru a člena Spevokolu. Peter Jamnický sa neskôr stal advokátom v Pezinku a spolupracoval i s Michalom Mudroňom. Matúšovi Dulovi bol Pavol Mudroň u Paulínyho-Tótha vypýtať za manželku jeho dcéru. Jozefovi Országhovi nebolo dopriate dlhého života a Pavol Mudroň bol tým, kto predniesol v roku 1901 rozlúčkovú reč nad jeho hrobom. Andrej Halaša sa stal zaťom Pavla Mudroňa a založil tak spojenú Mudroňovsko-Halašovskú rodinu.
Pavol Mudroň si vo svojich spomienkach pripomínal množstvo sporov, v ktorých zastupoval. Z nich mu zrejme najviac utkveli v pamäti spory, v ktorých hájil nemajetných proti bohatým, resp. spory v ktorých vyvstával do popredia prvok národný.
Takými boli najmä pravoty kommassacionálne. V týchto sporoch, v ktorých išlo o dobro celých slovenských obcí zastupoval Pavol Mudroň nie len v stolici Turčianskej ale aj Trenčianskej. Osobitne si Pavol Mudroň spomínal na spory proti Leopoldovi Popperovi, ktorý odkúpil bytčianske panstvo od grófa Esterhászyho, v roku 1848 bol „drobným židáčikom“ a už v roku 1880 barónom podhradským. Hoci kúpil bytčianske panstvo za bagateľ chcel zbohatnúť i na slovenských obciach do panstva patriacich a ich obyvateľoch. Takto sa na Pavla Mudroňa obrátili najprv Rovňanci, ktorým ponúkol Popper prostredníctvom svojho fiškála, ktorý bol na výsledku komassácie zainteresovaný percentami, vyrovnanie, ktoré mali postupne všetci u rovnianskeho richtára podpísať. Hoci postupne do obce sa vracajúci drotári podpisovali, keď sa pred Vianocami vrátili amerikánci, tí podpísať odmietli a nahovorili aj ostatných svoje podpisy „pretrieť“. Richtár to oznámil Popperovmu fiškálovi, ten sa nahneval a vyhlásil, že proti Rovňancom podá žalobu. A títo sa obrátili na Pavla Mudroňa. Ten prišiel do obce a spytovali sa ho na výhodnosť navrhovaného pokonania alebo či radšej vstúpiť do súdneho sporu, pretože žalobu už mali doručenú. Pavol Mudroň im povedal, že potrebuje vidieť tereziánsky urbár, ktorý je uložený na súde v Trenčíne, pretože bez znalosti týchto písem, by im hovoril „ako slepý o farbách“. A tak šli spoločne do Trenčína a tam zistil Mudroň, že podľa práva patrí Popperovi iba polovica toho, čo navrhoval do pokonania a iba desatina toho, čo žiadal žalobou. Keď to oznámil rovnianskym urbariátnikom, títo mu hneď udelili plnomocenstvo. Lenže Kráľovská súdna stolica dala za pravdu žalobe. Rovnianci vytýkali tým, ktorí ich presvedčili na zastupovanie Mudroňom, že veru zle spravili. Mudroň však podal apel a kráľovská tabuľa ako odvolací súd prvostupňové rozhodnutie zrušila  s tým, že uložila Popperovi, aby doplnil svoju žalobu o ďalšie komassacionálne podklady tak ako to navrhoval Mudroň. Ich zabezpečenie by pre Poppera znamenalo roky práce a množstvo výdavkov. A tak prišiel jeho panský fiškál za Rovniancami a zasa im ponúkol priateľské urovnanie na pôvodnú dvojnásobnú sumu toho, na čo mal nárok podľa práva s tým, že navyše sa na nich „aj hnevať prestane za to, že vyrovnanie na prvý raz nepodpísali a Slováka Mudroňa na zastupovanie splnomocnili“. Mudroň ich od toho odrádzal a nakoniec došlo k pokonaniu ešte výhodnejšiemu pre Rovňancov, než by podľa práva nárok mali. Po tomto úspechu sa na Mudroňa obrátil i sám barón Popper a pozval ho do Viedne, aby ho v ďalších kommassacionálnych veciach proti slovenským obciam zastupoval, avšak Mudroň to odmietol. Potom v zastúpení ešte mnohých slovenských obcí skončil priateľským urovnaním kommassacionálne spory. A nikdy nežiadal ani zaplatenie takej vysokej odmeny, akú by žiadali na jeho mieste iní advokáti.
Pavol Mudroň viacráz zastupoval aj nemajetné siroty, hovoriac, že síce máme „okresné sirotské stolice a Boh zná aké ďalšie úrady, ktoré sa majú o opustené siroty starať, ale keď tieto skutočne biedne siroty pomoc potrebujú, niet človeka, ktorý by sa o ne obzrel“.
Raz Mudroňovi napísal rímskokatolícky farár zo Skalitého, či by tam u nich Mudroň „nezastal“ biednu vdovu so sirotami, ktorej muža, istého Gocála, zabilo pri prekopávaní hradskej, keď sa staval most a vinný bohatý staviteľ, istý Grun, odmietal vyplatiť odškodnenie. Mudroň zastupovanie prijal s tým, že ak neuspeje, nežiada od svojich klientov ničoho a ak uspeje, iba  z vyhratého slušné výdavky bude žiadať. A tak mu farár listami rozpovedal celý prípad a Mudroň vycestoval do Čadce, kde pán slúžny viedol vyšetrovanie prípadu. V predsieni slúžnovského úradu stretol Mudroň staviteľa. Ten ho požiadal o rozhovor a ponúkol mu, že mu za cestu slušne zaplatí, ak vec neprevezme, čo Mudroň odmietol. Mudroň mu oznámil, že bude žiadať tisíc zlatých náhrady škody. Staviteľ zhíkol, že veru on taký zisk ani z celej stavby mosta nebude mať. Mudroň mu povedal, že tu nejde o to, aby mal zárobok, ale o to, že chlapa zem zavalila a zabila a ostala po ňom chudobná vdova a tri deti. Staviteľ sa odmietol ďalej s Mudroňom zhovárať. Mudroň navrhol vypočuť svedkov – ostatných robotníkov - a tí potvrdili, že staviteľa upozorňovali, aby svah zabezpečil, lebo niekoho môže zavaliť, ale staviteľ to odmietol a povedal robotníkom, aby čušali, lebo on vie, čoho treba a čoho nie. A o pár minút sa svah zrútil, všetci uskočili, len Gocal nestihol a o pol hodinu umrel. A Mudroň na základe toho navrhol začatie trestného vyšetrovania pred kr.súdnou stolicou pre „zabitie človeka z neprozreteľnosti“. Vyšetrovanie sa dlho vlieklo, staviteľ tvrdil, že všetkých robotníkov školil ako majú kopať, ale oni ho nepočúvli. A kráľovská stolica vyšetrovanie zastavila s tým, že išlo o náhodu. Mudroň podal rekurs a Kráľovská tabuľa v Trenčíne prvostupňové rozhodnutie zrušila a vyslovila, že v konaní treba pokračovať, lebo sa jej vec javila tak, že staviteľ je vinný. Jej rozhodnutie po podaní mimoriadneho opravného prostriedku staviteľom potvrdil i najvyšší súd - Kráľovská kúria v Budapešti. Kr.súdna stolica v Trenčíne nariadila pojednávanie, vypočula všetkých Mudroňom navrhovaných svedkov, avšak staviteľa spod obžaloby oslobodila. Na Mudroňov apell odvolací súd rozhodnutie zmenil, uznal staviteľa vinným a zaviazal ho zaplatiť vdove a sirotám požadovaných tisíc zlatých. Na ďalší mimoriadny opravný prostriedok staviteľa však Kráľovská kúria nakoniec znížila náhradu škody na 600 zlatých. Staviteľ vyhlásil, že nemá majetku a že nezaplatí. Nakoniec však exekútor 600 zlatých vymohol, peniaze boli uložené v Sirotskej pokladnici, ktorá Mudroňovi za ustávanie raz do Čadce a tri razy do Trenčína priznala požadovanú slušnú odmenu 100 zlatých. Siroty svojich 500 zlatých nakoniec dostali a po tomto úspechu sa na Mudroňa začali obracať vdovy ešte vo väčšej miere. A Mudroň zastupovania preberal.
Takto pomohol získať odškodnenie aj istej vdove Gocálovej so sirotami za smrť jej muža. V tomto prípade prevzal zastupovanie proti Košicko-bohumínskej železnici a zasa s tým, že odmenu bude požadovať iba v prípade úspechu a v prípade neúspechu bude zastupovať zadarmo. Košicko-bohumínska železnica stavala most, na stavbu ktorého potrebovala kresané kvádre, ktoré hotové ležali na železničnej stanici v Čadci. Svojim stálym robotníkom teda vedenie železnice prikázalo, aby na drezine prišli do stanice pre tieto kvádre. V to ráno bola hustá hmla, robotníci vlastnými rukami poháňali drezinu otočení chrbtom v smere jazdy, keď sa tu z hmly vynorili svetlá prichádzajúceho vlaku. Všetci okrem jedného stihli z drezíny vyskočiť. Mudroň postavil spor na tom, že toto všetko sa stalo iba preto, že Čadčianska stanica drezinu prepustila na trať, hoci po nej prichádzal vlak. Za chybu zamestnanca Košicko-bohumínskej železnice zodpovedá preto železnica. Mudroň vyzval s takýmto odôvodnením písomne direkciu Košicko-bohumínskej železnice na zaplatenie náhrady škody, po predchádzajúcich skúsenostiach, už iba vo výške 600 zlatých. A tá v záujme predídenia sporu skutočne aj 600 zlatých vdove do sirotskej pokladnice zaplatila. Mudroň sa zo svojho úspechu a aj priznanej odmeny 100 zlatých nepochybne tešil, avšak nikdy, keď tento príbeh rozprával nezabudol dodať, že „túto prácu mal urobiť z úradnej povinnosti sirotský fiškál, ktorého povinnosťou je siroty chrániť“.
Práve o takýchto sporoch sa vo svojich pamätiach Pavol Mudroň vyslovil, že tieto „procesy mi najväčšiu radosť robili. A keď si na ne pomyslím, vtedy mi príde na pamäť nebohý Ondrej Červeňák: predsa len dobre že som sa právnikom stal  a za dobrodenie Dobšinského a ostatných aspoň takto sa i tu môžem biednemu ľudu odvďačiť“,            

Smrť Michala a Pavla Mudroňovcov

Bratská spolunáležitosť dvojčiat sa prejavila i vtedy, keď Michal Mudroň podpísal akcept zmeniek za ľahkomyseľných príbuzných svojej ženy. Keď už stál pred konkurzom, Pavol mu poskytol peniaze na zaplatenie dlhu. Sám Pavol si musel peniaze požičať a potom ich dlhé roky splácať. Potom brata Michala, ktorý smrteľne ochorel trudnomyseľnosťou, doopatroval, rovnako ako doopatroval ich rodičov. Michal spolu s celou svojou rodinou a deťmi sa presťahoval k Pavlovi do Turčianskeho Sv.Matina. Po Michalovej smrti čiastočne vychoval a čiastočne aj pochoval i jeho deti. Michal Mudroň zomrel v Martine vo veku 52 rokov 11.septembra 1887. Pohreb mu vystrojil brat Pavol na Martinskom cintoríne, kde je dodnes pochovaný.
V nekrológu v Národných novinách sa s ním Svetozár Hurban Vajanský lúčil slovami: „Michal Mudroň bol zjavom fenomenálnym, nadaním prevýšil ďaleko a vysoko svojich súputníkov, prinútil najväčších nepriateľov k úcte a obdivu. Jeho juridické znalosti i čo do širky i čo do hĺbky nevyrovnané v našej zemi, staly sa v ruke jeho obrannou zbraňou nášho národa. Dľa svedectva Michala Dobroviča, niekdajšieho predsedu prešporskej súdnej stolice, muža Catovej prísnosti, Mudroň patril medzi prvé juridické kapacity Uhorska“. V inom nekrológu uverejnenom v Slovenských pohľadoch sa zasa dočítame: „Zhaslo oslepujúce svetlo. Zhaslo, keď už prv bolo stemnelo. Dr.Michal Mudroň, zjav fenomenálny, talentom svojim okolo seba všetko oslepujúci, zrazu skľúčený neduhom stal sa už za živa mŕtvym. Pominul sa, keď ešte chodil medzi nami. Teraz prišla a dokonala svoje smrť.“
V Bratislave je po Michalovi Mudroňovi nazvaná ulica, jeho pomník stojí na Národnom cintoríne v Martine a bol postavený z národnej zbierky.
Pavla Mudroňa ešte pred bratovou smrťou niečo po päťdesiatke koncom roku 1880 postihol výron krvi do mozgu, z ktorého sa síce úplne zotavil a žil potom ešte 25 rokov, avšak pôvodný rečnícky temperament už nikdy nenadobudol. Postupne pochoval ďalších a ďaĺších advokátov – svojich súputníkov, ktorým predniesol pohrebnú reč nad hrobom – v roku 1904 pri pohrebe dr.Miloša Štefanoviča a v roku 1909 aj dr.Štefana Fajnora.
Ťažké choroby však neboli jediným, čo postihlo Pavla Mudroňa na sklonku jeho života. Pavol Mudroň bol vo svojich 70.rokoch v roku 1900 spolu s ďalšími 22 predstaviteľmi slovenského národného života v tzv. banskobystrickom procese odsúdený pre laudatio criminis a strávil štyri mesiace v Banskej Bystrici v riadnom väzení za to, že vítal na martinskej železničnej stanici svojho švagra, redaktora Národných novín Ambra Pietra po jeho odsúdení v tlačovom procese. Cirkevný disciplinárny súd následne Pavla Mudroňa odsúdil pre remitenciu proti zmaďarónčenému dišriktuálnemu úradu na stratu úradu seniorálneho inšpektora evanjelickej církvi a vyriekol o ňom, že je do smrti nehodný zastávať akúkoľvek hodnosť v tejto cirkvi. S týmto trestom bol spojený aj trest peňažný a náhrada trov disciplinárneho konania. V roku 1907 mu bola uložená ďalšia vysoká pokuta za prípravu ľudových zhromaždení požadujúcich uzákonenie všeobecného volebného práva.
Jeho zdravotný stav sa postupne zhoršoval. Sedemdesiate narodeniny Pavla Mudroňa oslávil okázale celý slovenský národ. Tak ako nemal pre seba žiadne požiadavky počas života, i v čase, keď už bol jeho stav ťažký a ležal v nemocnici, jeho lekár dr.Petrikovich sa ho niekoľko dní pred smrťou opýtal, ako spal a on odpovedal, že „Dobre.“ a na otázku „Čo ťa bolí?“, povedal, že „Nič.“. Pavol Mudroň zomrel 7.marca 1914. Nedožil sa tak túžobne očakávanej chvíle, keď sa slovenský národ vymaní z Rakúsko-Uhorska. Jeho pohreb sa stal veľkou manifestáciou slovenského národa. Nad hrobom mu prehovoril Pavol Ország Hviezdoslav a venoval obom bratom verš: „Chtiví práce vždy na národa roli dedičnej, v nej neúnavní, strážci, obhajcovia imania rodu, krbu jeho, cti…“. Jeho maželka Anna ho prežila o dvanásť rokov. V nekrológu za Pavlom Mudroňom Svetozár Hurban Vajanský napísal: „zhliadal a odrážal sa v ňom celý slovenský národ s celým svojím bytím, charakterom, túžbami, snahami i bôľmi, nádejami a radosťami“. Jeho pomník stojí na Národnom cintoríne v Martine, sú po ňom pomenované ulice v Martine a Košiciach.
V jednej zo spomienok uverejnených na oboch bratov v tlači, si jej autor na záver kladie v súvislosti so životom dvojčiat bratov Mudroňovcov otázku: „A či tento príbeh nie je ako v povestiach? Na posledné dva roky právnických štúdii odišli do Viedne takmer celkom bez prostriedkov, skúsiť šťastie … a vrátili sa po dvoch rokoch s vysvedčeniami o zloženej štátnej skúške“ a potom prežili život, na ktorý nemožno nespomínať ani po viac než stosedemdesiatich rokoch od ich narodenia.

Pavlove deti a vnuci – pokračovanie tradície

Hoci osud nedoprial Michalovi Mudroňovi, aby jeho advokátsky talár prevzali jeho potomkovia, advokátska tradícia sa v rodine zásluhou Pavla Mudroňa rozvíjala naďalej. K jej posilneniu prispelo i spojenie rodiny Mudroňovskej s inou martinskou advokátskou rodinou – rodinou Halašovskou.
Ako sme už povedali, Pavol Mudroň a jeho manželka Anna Kašovicová, mali spolu tri deti. Najstaršou bola dcéra Anna, narodená v roku 1864, ktorá sa stala manželkou advokáta Andreja Halašu, po nej nasledoval v roku 1866 syn Ján  Mudroň, ktorý sa sám stal advokátom a ich najmladším dieťaťom bola dcéra Ľudmila, /1876 – 1939/, ktorá sa vydala za Samuela Slabeyciusa.
Syn Pavla a Anny Mudroňových Ján Mudroň /12.1.1866 – 29.3.1926/ študoval na čes. gymnáziu v Přerove, na evan. lýceu v Bratislave a maturoval na gymnáziu v Debrecíne. Právo študoval v Budapešti a Kluži, doktorát práva získal v roku 1895, v roku 1897 zložil advokátsku skúšku v Budapešti. Ako advokát začal pôsobiť ešte za života svojho otca v roku 1897 v Trnave a neskôr v Martine. Bol za svoj národný postoj a zmýšľanie prenasledovaný uhorskými úradmi, v roku 1903 bol dokonca väznený vo Váci. Bol členom Slovenskej národnej strany a od roku 1925 senátorom v NZ. Ján Mudroň zomrel 19.3.1926 vo veku 60 rokov. Jeho pomník stojí na Národnom cintoríne v Martine.
Zať Pavla Mudroňa, manžel jeho dcéry Anny - Andrej Halaša /1852 – 1913/ bol advokátom v Turčianskom Sv.Martine, kde žil od roku 1874. Organizoval tamojší kultúrny život, zaslúžil sa o postavenie Národného domu, prekladal divadelné hry z viacerých jazykov, vydával časopisy a zozbieral množstvo ľudových piesní. Bol hybnou silou martinských kultúrnych spolkov, udržiaval čulý listový kontakt s množstvom Slovákov a traduje sa o ňom, že rozposielal knihy, adresy a informácie všetkým, ktorí sa naňho s dôverou obrátili so žiadosťou o pomoc. Jeho súputníci na neho spomínajú ako na národného nádenníka, ktorý nikdy nikomu nič nerozkazoval, ale vždy sa podujal sám vykonať všetko, čo bolo porebné a svojím príkladom strhával aj ostatných. Traduje sa, že potom, čo prevzal advokásku kanceláriu po svojom svokrovi, musel venovať veľa úsilia na vymoženie trov, ktoré priznali súdy ešte Pavlovi Mudroňovi, ktorý namiesto toho aby sa zaoberal vymáhaním svojho zaslúženého honoráru,  radšej poskytoval svoj um stále v nových a nových pravotách.
Manželka Andreja Halašu a dcéra Pavla Mudroňa Anna Halašová, rod. Mudroňová /18.2.1864-22.10.1954/ bola národnokultúrnou pracovníčkou, študovala na dievčenskej škole v Bratislave, bola aktívnou členkou Slovenského spevokolu v Martine, presvedčivou ochotníckou herečkou, divadelnej aktivity sa vzdala až v roku 1905, neskôr bola predsedníčkou Živeny, zakladala ľudové knižnice.
Aj syn Anny Mudroňovej a Andreja Halašu - Dušan Halaša /9.3.1883-21.9.1936/ sa stal advokátom. Ľudovú školu navštevoval v Martine, gymnázium v Soprone, právo študoval na univerzite v Kluži a Budapešti, po vykonaní praxe advokátskeho osnovníka a získaní doktorátu sa stal v roku 1912 advokátom a neskôr prevzal kanceláriu po svojom otcovi a dedovi v Turčianskom Sv.Martine. Bol dlhoročným právnym zástupcom Tatrabanky, popredným predstaviteľom Slovenskej národnej strany, signatárom Martinskej Deklarácie slovenského národa. Jeho brat Ján Halaša /1893-1981/ sa stal umeleckým fotografom, Pavol Halaša /1885-1969/ sa stal zasa lekárom, prekladateľom a publicistom, ich sestra Viera sa vydala za O. Škovíru.