Jozef Kohút
/1838 – 1915/
Slovenská národná knižnica, Archív literatúry a umenia.

Tak ako Miloš Štefanovič nebol iba významným advokátom svojej doby, ale i politikom a Vendko Kutlík i „otcom“ slovenských študentov v Prešporku, ani Jozef Kohút nebol iba advokátom ale bol i ochotníkom, divadelným organizátorom, maliarom a dnes je považovaný i za zakladateľa dobrovoľného hasičstva na Slovensku.

Narodenie, detstvo a štúdiá

Jozef Kohút sa narodil 13.4.1838 v Martine v starej meštianskej rodine ako najmladší zo šiestich detí Jurajovi Kohútovi a Zuzane, rod. Bartošovej. V Martine okrem študentských rokov prežil celý svoj život. Jeho najstarším súrodencom bol Ján Kohút /1829, Martin-1903, Martin/, dobrovoľník v revolučnom roku 1848, ktorý skončil právo v roku 1849, od šesťdesiatych rokov do roku 1872 bol assesorom /prísediacim/ stoličného súdu v Turci, krátky čas richtárom Martina a potom advokátom, rovnako ako neskôr i jeho syn Dr. Milan Kohút.
O študenstkých rokoch Jozefa Kohúta nie je toho známe veľa. Študoval v Martine, Tešíne, Rimavskej Sobote, Prešove a neskôr v Bratislave. Čosi viac sa dozvedáme z jeho vlastných „Rozpomienok na mladé časy“, ktorých kusé časti sa dochovali na obaloch jeho advokátskych spisov. Podľa vlastných slov „učil sa dosť dobre“, hoci prevažná časť jeho spomienok sa viaže na udalosti mimoškolské. Spomína, ako sa počas štúdii v Prešove kúpaval so spolužiakmi v rieke Toryse ale i na to, s ktorými dievčatami tancoval na svadbách a za koho sa nakoniec tieto vydali. Keďže bol od mladi talentovaným kresliarom, takto si i privyrábal. V svojich rozpomiekach spomína, že po tom, čo mu istý bohatý mlynár navrhol, aby učil jeho deti kresleniu, povedal „Ja nedbám“, prepustili mu jednu izbu v mlyne zdarma, stravu mu dali a cez leto učil mlynárových chlapcov maľovať“. Kreslenie mu nebolo však iba prostriedkom zárobku – dievčatá, ktoré sa mu páčili, učil kresliť zdarma.  
Právo študoval v Budapešti, kde zložil i advokátske skúšky. Počas štúdii doučoval mladších juristov, hodiny mu sprostredkovali advokáti Lednický a Blahunka. Manželkou Jozefa Kohúta sa stala Elena, rod. Galandová /1858-1924/, dcéra Samuela Galandu. Dochovaná fotografia z tých čias ukazuje Jozefa Kohúta ako muža nižšej postavy  s briadkou a motýlikom s upretým sústredeným pohľadom sivých oči.

Advokátska činnosť

Ako advokát zastupoval od roku 1868 martinskú Sporiteľňu, bol jej fiškálom od jej založenia. Zastupoval však aj v bežných sporoch obyvateľov zo širokého okolia bývajúcich v Šútove, Turanoch, či inde. Ako o tom svedčia dochované torzá jeho advokátskych spisov /1860-1904/, v ktorých sa často aj s odstupom času vyskytujú mená rovnakých klientov, jeho spokojní klienti sa k nemu vracali. Najčastejším typom agendy podľa jeho spisov boli spory, v ktorých zastupoval pri vymáhaní dlhov vrátane sporov zmenkových, spory susedské, ale aj spisovanie listín týkajúcich sa nehnuteľnosti a zastupovanie v konaní o ich intabuláciu, či výmazy tiarch pred stoličným súdom ako pozemkovou vrchnosťou, ale i spory o ochranu cti. Kohútove spisy sú vedené v slovenčine, vrátane jeho poznámok, jeho zvykom bolo písať si otázky pre svedkov na rub spisového obalu. Dochovalo sa množstvo jeho rukou písaných podaní, najmä zo 60.  a 70. rokov 19. storočia. O tom, že tak ako dnešní advokáti aj Jozef Kohút bol nútený vymáhať svoje neuhradené trovy, svedčí i list istého jeho palmárneho dlžníka doručený Jozefovi Kohútovi, napísaný dobovým jazykom, ktorý znel: „Pán Veľkomožný Fiškál! Ja sa veľmi čudujem, že ste mňa zase zažaluvali, však keby ste mňa boli napomenuli, aj tak bi bol poslal dlžobu, ja som čelikom zabudol … prosím Pána Veľkomožného Fiškála mne útrati trocha uľaviť, však ja Im to nahradim … posielam 20 korún, nech si vezmú aspoň 3/4 útrat … Ostávam ponížený služobník!“.
Byt aj kanceláriu mal Jozef Kohút v Sporiteľničnom dome v Martine, naľavo pod bránou a tam mal aj svoj maliarsky ateliér. Jozef Kohút sa totiž maliarstvu venoval aj naďalej. Bol však i divadelníkom a nadšeným národovcom. Jeho súčasníci spomínajúc naňho však hovorili, že „ísť v noci v spoločnosti štyroch – piatich súcich ľudí chytať ryby pre neho malo viac príťažlivosti, ako dobrá advokátska kauza“. Napriek tomu sa dochovala ale i korešpodencia Jozefa Kohúta, v ktorej diskutuje o otázkach výkladu práva napr. s Michalom Mudroňom, ktorý Kohúta oslovoval „Brat môj drahý“ a svoje listy podpisoval zdrobnelinou svojho krstného mena „Míša“. Z roku 1895 /1.8./ pochádza list Pavla Mudroňa, ktorým pozýva Kohúta na už spomínaný Kongres nemaďarských národov do Budapešti a oznamuje mu, v ktorom hotely bude ubytovaný a zdôrazňuje, že jeho účasť „potrebná je preto, že to vyžaduje česť slovenského mena, aby nezaostali sme za svojimi spojencami“.
To, či Jozef Kohút obhajoval aj v trestných veciach, dnes už zrejme zistiť nie je možné. Dochovala sa však časť jeho advokátskeho spisu vrátane konceptu jeho podania slúžnovskému súdu ako trestnej vrchnosti, ktorého predmet je označený slovami „pre vraždu“. Skutok je popísaný v dvoch listoch otca obete skutku žijúceho v Kláštore pod Znievom založených v Kohútovom spise. V prvom z nich adresovanom turčianskemu županovi /z 27.9.1866/ otec píše: „Bolo to dňa 23. septembra, asi o 7 hod. večer., keď moja ešte neplnoletá drahá dcéra Franciška z poľa domov sa vracala. Z príčin mne dosiaľ nie celkom známych striehli ju tunajší obyvatelia a manželia V. pred svojim domom s motykami v ruke, vyhrážali sa pred svedkami, že kdekoľvek ju dostihnú, tam, že ju zabijú. … V malej chvíli po tomto strojení sa k zabitiu dcéry mojej, táto s priateľkou svojou Suzanou popred ich dom kráčala a oni sa s motykami v ruke vyrútili sťa zákerníci  na ňu a viacnásobnými údermi motykou po hlave tak ju omráčili, že úplne ohlušená na zem sa zrútila. Sťa rozvztekané šelmy hodili sa na ňu obidvaja, rozdriapali na nej šaty, trhali ju za vlasy, ba čo viac on po nej nohami skákal a podkovicami čižiem ju doraziť sa hotuval a i jej malého 9 ročného brata Juraja, ktorý svoju na zem povalenú sestru svojimi malými silami brániť chcel, motykou po ruke vzali a bránenie prekazili. Okoloidúci občania, vidiac toto zbojnícke napadnutie nevinného dievčaťa, snažili sa páchateľov od úbohej pod údermi na zemi sa svíjajúcej obete odtrhnúť, lež bez výsledku. Až húf ľudu zo všetkých strán sa zbehnutého odstránil ich … a dcéru moju úplne omráčenú a bez sebeprítomnosti odviezol k pánu doktorovi. Títo ľudia to dosvedčiť môžu. … Vyšetrovanie zaviesť nutno pre pokus zúmyselnej vraždy a to v čase čo možno najkratšom, lebo ako počuť, vinníci svoj odchod do zahraničia v najbližších dňoch mienia … a konať vyžaduje nie len ubolené srdce moje rodičovské … ale i všeobecná bezpečnosť života slobodných občanov našej obce“. V Kohútovom spise nasleduje druhý, oveľa stručnejší, list otcov /z 30.9.1866/, ktorý je adresovaný istému jeho martinskému priateľovi, začínajúci slovami: „Ctený pane! Následkom  ťažkých rán zomrela naša dcéra Franciška o 11. hod. večer.“ a pokračujúci prosbou o sprostredkovanie prevzatia zastupovania advokátom Mudroňom, Kohútom alebo Pivkom „silne úfajúc od ľudskosti Vašej vyplnenia tejto prosby našej“. Ako táto vec nakoniec skončila, nevedno, Kohút sa však zrejme ujal zastupovania, čo takisto dokresľuje jeho povahu ako človeka i advokáta.

Maliar a divadelník

Okrem toho, že Kohút vykonával povolanie advokáta, pôsobil istý čas i ako vypomocný profesor kreslenia na slovenskom gymnáziu v Martine /od 1.9.1867/. Mnoho jeho kresieb uverejnili noviny, ilustroval knihy /napr. v almanachu Lipa 1860 na titulnej strane veselohry Drotár, je jeho menom podpísaný rovnomenný obraz/, vytvoril aj mnoho kópii  obrazov iných maliarov /najmä Věšinových/, talent využil pri maľbách z ľudového života, výrobe kulís v divadle, maľoval i obrazy do kostolov. Všetky kulisy, ktoré namaľoval pre divadlo počas svojho života, zhotovil bez akejkoľvek odmeny. Maliarske nadanie zanedbával, ale keby sa z neho stal len výtvarník, nebol by advokátom, či divadelníkom.
Ako herec - ochotník vytvoril viac než 200 postáv, bol spoluzakladateľom Slovenského spevokolu v Martine /1859-1914/, projektoval javiskové zariadenia, publikoval v Slovenských pohľadoch, napísal dejiny martinského divadla, bol režisérom a najmä dekoratérom, písal o predstaveniach martinského divadla do Národných novín. Svoje divadelné úlohy sa učieval v prírode, na brehu rieky Turiec. Vyučoval negramotných písaniu a čítaniu spolu s kolegom advokátom Pavlom Mudroňom a pomáhal tak miestnym vzdelávacím spolkom. S Pavlom Mudroňom sa Kohút zoznámil hneď po jeho príchode do Necpál za vychovávateľa k Justhovcom, ich prvé stretnutie popísal Pavol Mudroň takto: „Jozef Kohút počul, že som prebudeným Slovákom, prišiel teda schválne do Necpál, aby sme sa poznali. Zišli sme sa, spoznali a priateľmi zostali od tých čias. Bolo to roku 1858 a od tých čias nezhasínalo naše priateľstvo“. Spoločne organizovali i slovenské divadlo, spoločne sa rozhodli dávať Palárikove „Obžinky“: Mudroň spomína: „Jožko Kohút mal otca farbiara, nuž mu tuším nejakú plachtu uchvátil a namaľoval opony .. Tak sme spolu prvé divadlo zbúchali…“. Na priateľstvo s Pavlom Mudroňom s úctou spomínal Jozef Kohút celý život, v listoch i spomienkach ho volal „mojim Palkom Mudroňom“. Jeho herecké účinkovanie pripomína i A. Buday, ktorý sa zúčastnil ako divák v Turčianskom Sv. Martine predstavenia veselohry „Ženiť, či neženiť sa“ /4.8.1885/: „Predstavenie bolo znamenite prevedené. Jozef Kohút hral sluhu Mrkvičku – svojimi posunkami a humorom držal obecenstvo v dobrej nálade až do konca predstavenia“.

Zakladateľ hasičstva

Ešte známejším ako advokát, či maliar alebo ochotník sa stal Jozef Kohút ako zakladateľ hasičstva v regióne. Z jeho inciatívy bol v roku 1873 založený v Martine dobrovoľný hasičský zbor, jeho členmi boli najmä národne uvedomelí martinskí obyvatelia. Kohútovým pričinením sa organizovalo hasičstvo i v Mošovciach, Kláštore pod Znievom, Tisovci, Jasenovej a iných miestach. Martinský zbor najprv zápasil s nepochopením maďarských úradov, pretože jeho veliaca reč bola slovenská, ale aj s finančnými problémami. Zbor mal postavenú najprv drevenú strážnicu a v nej dve staromódne striekačky, neskôr k nim pribudli modernejšie. Hasiči sa pravidelne stretávali na cvičeniach v nedeľu popoludní pod velením Jozefa Kohúta /bol ich náčelníkom v rokoch 1874-1906/. Hasičstvo bolo jeho najväčšou láskou, hoci sa mu mnohí posmievali, že takáto záľuba nie je dôstojná vzdelaného fiškáľa. Táto jeho činnosť mala však veľký praktický význam, pretože v tom čase hasičský zbor organizovaný štátom neexistoval. V Kohútovom hasičskom zbore nebola protekcia a tak dôstojníkmi sa nestávali členovia v závislosti od ich spoločenského postavenia, ale od ich aktivít, preto členmi zboru boli prevažne prostí ľudia, čo využíval Kohút na to, aby s organizovaním zboru prenikal i slovenský duch. Pre svojich hasičov napísal „Cvičebník“, ktorý sa stal významným počinom i v širšom kontexte, pretože zaviedol slovenskú hasičskú terminológiu /napr. „cicadlo“ pre označenie sacej hlavy hadice/.
Kohút nosil s hrdosťou svoju veliteľskú hasičskú uniformu, pamätníci na neho spomínali takto: „na golieriku samé zlato, len sa tak trblietalo, červené lampasy na nohaviciach a ako sa vedel zvŕtať a komandovať, hoci iní v radoch boli od neho aj dve hlavy vyšší“. A dochovala sa aj príhoda: „… raz, keď mal so svojimi hasičmi odísť na cvičenie, stojac pred nimi narovnaný, s pyšne nesenou hlavou a energicky vystrčenou bradou, pričom drobné, šedivé mierne očká pod chlpatým obočím metali veliteľské blesky, no ozajstný hasičský generál, v roztržitosti vydal opačné komando: čata odpochodovala bez neho do mesta a on zasa v presvedčení, že čata kráča za ním, hrdo si vyšľapoval prostred hradskej na Priehradu – až ho primäl veľký rehot divákov, aby sa obzrel …“.                                                    V jednom z prejavov hasičom /22.11.1902/ ďakoval „hasičom, svojim kamarátom, v mene dobrej veci za ochotnú a neúnavnú prácu“ a v inom – náučnom /16.3.1900/ vysvetľoval, po tom, čo sa podrobne venoval spôsobu vybavenia hasičského zboru „requisitami“ a ich správnemu uskladneniu, aká je najvhodnejša taktika zásahu proti požiaru: „Rýchly a úplný poplach je hlavnou podmienkou víťazstva nad ohňom. Keď sa poplach previedol a mužstva došlo toľko k requisitám, že postačí k výprave, nesmie sa ani okamih meškať. K požiaru náramne bežať je ale neradno, lebo v behu sa človek zadychčí a stane sa na dlhší čas ku práci neschopným, ba môže si i chorobu pritiahnúť. Kdežto človek volnejším behom príde síce dačo neskoršie k požiaru, ale príde čerstvý a môže okamžite nastúpiť prácu a tak ten prvší ztratil omnoho viacej času než tento. Keď sbor dôjde k požiaru, zastane a veliteľ rozhodne ako postupovať“.

Na sklonku života

 

Celý život pripomínal Kohút Martinčanom, históriu ich mesta, ktorého bol veľkým milovníkom. Pripomínal im mená martinských dobrovoľníkov z roku 1848 a revolučné udalosti ale i priebeh Memorandového zhromaždenia a ostatných udalostí šesťdesiatych rokov.       Aj vo svojich  „Rozpomienkach na minulosť“ /1913/ sa  venoval rodinným názvom v Turci, popisoval udalosti z histórie Martina /choleru z roku 1831 podľa spomienok notára Andreja Kašovica, popisoval veľké požiare/ a v tomto rukou písanom zošite zhromaždil i niektoré svoje prejavy na verejných zhromaždeniach, pohreboch, hasičkých oslavách ale aj každoročných prípitkoch Pavlovi Mudroňovi pri príležitosti jeho narodenín /každoročne 24.1. v rokoch 1890-1905/. Takto sa dochovala i jeho svadobná reč na svadbe jeho mladého kolegu advokáta Jána Vanoviča /18.11.1890/, v ktorej žiadal rodičov jeho vyvolenej Aničky, aby ju dali za ženu mladému  Jánovi Vanovičovi, v mene ktorého sľúbil, že si určite bude všetky manželské povinnosti plniť. Na nepovolených verejných zhromaždeniach /napr. 19.2.1893/ zasa vysvetľoval význam a obsah zhromažďovacieho práva.
V staršom veku si Jozef Kohút cvičil myseľ spomienkami na historické udalosti a ich datovanie, svoju pamäť si chodil overovať do redakcie Národných novín. Ako spomínali ich redaktori, po čase prichádzal už s papierikom, na ktorý si svoju otázku radšej zapísal, aby nezabudol, na čo sa chcel pýtať. Staroba Kohútovi ubrala aj na pohyblivosti a nakoniec musel odovzdať velenie hasičského zboru mladším. V roku 1906 mal ako 68 ročný ťažkú porážku, stratil navždy reč, pravá ruka mu ostala nevládna. Naučil sa však písať ľavou, ľavou rukou naďalej maľoval i kulisy pre divadlo. Manželka sa o neho starala i v tomto čase, duchovne ho zamestnávala a zabávala i tým, že mu dňom i večerom čítala, odtrhla sa od sveta, aby sa mu mohla čo najviac venovať. Súčasníci posledné roky Kohútovho života opísali takto: „vykonával svoje hasičsko-veliteľské povinnosti vytrvalo, až raz už nemohol. Vše sa ešte objavil na nejakej hasičskej slávnosti vo svojej ctihodnej uniforme, ale už bol len tieňom seba samého a neskôr sa celkom utiahol, malý, zhrbený starček so zaslzenými očami a s celkom neprítomným pohľadom. Najčastejšie ste ho mohli, celkom opusteného vidieť u Brtáňov pri malom poháriku piva“.
Veliteľom hasičov sa stal následne Ivan Daxner, ten istý, ktorý prevzal vedenie Tatrabanky po Milošovi Štefanovičovi. Práve u Ivana Daxnera v jeho knižnici plnej nemeckých, francúzskych i českých kníh a vyzdobenej šabľami a prilbicami, sa po večeroch pri kartách stretávali potom martinskí advokáti staršej i novšej generácie.

Advokát dr. Jozef Kohút zomrel 16.5.1915, pochovaný je v Martine. Nad jeho hrobom stojí obelisk, ktorý postavili Kohútovi martinskí hasiči. V nekrológu v Národných novinách sa o Jozefovi Kohútovi dočítame: „Nárokov osobných nemal. Nikdy nežil bez myšlienky. Čo by sa čo robilo, on sa neobzrel o to, k čomu nemal zvláštnej náklonnosti. A to malo i svoju dobrú stránku: zostával akýmsi špecialistom. V svojich veciach konečným koncom tak iste viac dokázal… Pominul sa. Už ho nebudeme vídať ťapkajúceho po ulici poklepkávajúc paličkou.  A len, či ho niekto nahradí?“

JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice