Naša advokácia, JUDr. Peter Kerecman, PhD.

Ivan Horvath
/1904 – 1960/

Advokát Ivan Horváth a advokáti v jeho diele
Ivan Horváth, priekopník modernej slovenskej prózy, patrí spolu s Hviezdoslavom, Jesenským, Vajanským, Okálim či Poničanom k tým spisovateľom, ktorí boli povolaním advokáti. V advokácii pôsobil dvanásť rokov. Výnimočný je i tým, že v jeho dielach je advokát často hlavnou postavou. Tento rok si pripomíname 110 výročie jeho narodenia.

Rodina Ivana Horvátha
Ivan Horváth sa narodil 26.7.1904 v Senici ako tretie dieťa advokáta dr. Cyrila Horvátha a Márie Krupcovej (1880-1979).
Starými rodičmi Ivana Horvátha z otcovej strany boli Jozef Horváth (22.2.1819, Socovce, okr. Martin – 2.5.1906, Martin) a Mária, rod. Thomková (1834 - 1909). Jozef Horváth študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, potom teológiu v Halle, v roku 1846 sa stal evanjelickým farárom v Martine, neskôr turčianskym seniorom. Podieľal sa na príprave Memorandového zhromaždenia, zaslúžil sa o vznik martinského gymnázia a Matice slovenskej. Jozef a Mária mali dve dcéry a troch synov. Ich dcéra Marína Oľga Horváthová (16.5.1859, Martin – 10.3.1947, Martin) bola kultúrnou činiteľkou a podľa starých Martinčanov i krásavicou. Mala vraj 27 pytačov, napriek tomu sa nevydala a zostala verná láske z mladosti, ktorej okolnosti nepriali2.

Otec Ivana Horvátha dr. Cyril Horváth (24.9.1864, Martin – 2.8.1931, Bratislava) študoval na gymnáziu v Kežmarku, právo na univerzite v Budapešti, kde získal aj doktorát. Od roku 1901 bol advokátom. Spoluorganizoval slovenské národné hnutie v Senici spoločne s dr. Štefanom Fajnorom, senickým advokátom. Cyril Horváth bol členom Slovenskej národnej rady neskôr Národného zhromaždenia v Prahe. V roku 1918 zanechal advokáciu a stal sa verejným notárom v Senici. S manželkou mali spolu troch synov - Ivana, Borisa, Cyrila ml. - a dcéru Máriu.

Detstvo
Ivan Horváth prežil detstvo v Senici. Jeho matka o ňom povedala: „Za detstva bol slnečným lúčom v dome. Vždy bol usmiaty. Nadaný, ľahko sa učil. Keď už vedel neskôr štyri reči, prišiel a vraj mama, keď chcem byť diplomatom, musím vedieť šesť“.
V rokoch 1910 - 1914 v Senici študoval na ev. ľudovej škole, pokračoval Bratislave na ev. maďarskom lýceu. Jeho spolužiakom o ročník vyššie bol budúci advokát Daniel Okáli. Ten si Horvátha pamätal ako „mladíka strednej atletickej postavy, vždy usmiateho, dobrosrdečného a čo bolo v týchto prevratových časoch najdôležitejšie, náležal k študentom, ktorí si uvedomovali svoj slovenský pôvod.“4 V roku 1919 prešiel na Československé štátne reálne gymnázium v Bratislave, kde v roku 1922 zmaturoval. Spolužiak Ivan Hatala spomínal: „Ako študent sa veľmi ľahko učil. Jemu stačil profesorský výklad danej látky a tento si takmer doslova zapamätal. Jedine snáď matematiku sa musel učiť, ale ani táto mu nerobila dajaké mimoriadne ťažkosti. V dôsledku toho mal veľa voľného času, ktorý využíval na čítanie“5.

Právnické štúdia
Po maturite sa Ivan Horváth zapísal na Právnickú fakultu Karlovej univerzity a odcestoval do Prahy. Začínal sa zimný semester školského roku 1922/23. Od jesene 1921 v Prahe študovali právo zo Slovákov budúci advokáti Daniel Okáli, Vladimír Clementis, Michal Zibrin i Albert Bazovský. V roku 1923 prestúpi z techniky na právo aj Ján Poničan. Slovenskí študenti - právnici bývali zväčša v Štefánikovej koleji, iní v Kapuciňáku 6. Ivan Horváth však už v školskom roku 1923 prešiel na Právnickú fakultu Univerzity Komenského, kde bol imatrikulovaný 6.12.1923. V ten istý rok vychádza Ivanovi Horváthovi jeho prvá kniha Mozaika života a snov. Napísal ju ako 17 ročný gymnazista, keď vyšla, mal 19 rokov. Kniha obsahuje 12 próz, objavujú sa i právnické motívy. V poviedke Jej otec nájdeme i prvý opis súdneho pojednávania v Horváthovej tvorbe. Hlavného hrdinu obžalujú z vraždy otca jeho priateľky, nasleduje opis pojednávania: „Zaviedli ma do veľkej siene. Bola ožiarená a zastal som oslepený. Bolo sviatočné ticho a ja som pomaly rozoznal postavy sudcov, svedkov, obecenstva. Budú ma súdiť ... „Ste obžalovaný, že ste zabili“ (...) „Priznávate sa?“. (..) Sieň je príliš ožiarená a ja neviem rozmýšľať (...) chcem kričať, no nemôžem, krk mám vyschnutý a jazyk sa nepohybuje. (...) Zaniesli ma do cely, a keď som precitol, hovorili mi, že som odsúdený na smrť. Pýtali sa ma, či chcem apelovať, no mne bolo všetko jedno.“ Próza pripomína dielo Cudzinec, ktoré Camus napíše v roku 1940. Aj jeho hlavný hrdina Meursault je odsúdený na smrť za vraždu, aj on je v zvláštnom duševnom rozpoložení počas činu i pojednávania, avšak, keď stratí nádej, cíti sa slobodným, veď každý človek je odsúdený na smrť.

Ivan Horváth bez prerušenia štúdia v Bratislave v rokoch 1924-26 študuje aj na Vysokej škole politických náuk v Paríži, kde absolvoval diplomatickú sekciu a získal diplom. Právnické štúdium na Univerzite Komenského bolo v tom čase štvorročné. Ivan Horváth absolutórium dosiahol 20.11.19267. Po odchode Ivana Horvátha z Prahy sa niektorí jeho spolužiaci sústredili okolo časopisu DAV, ktorý vznikol v roku 1924. Skratka DAV sú prvé písmená krstných mien Daniela Okáliho, Andreja Siráckeho a Vladimíra Clementisa. Prvý ročník DAVu vyšiel v Prahe (1924-25), druhý už v Bratislave (1926). Od roku 1929 sa jeho vydavateľom na istý čas stane advokát dr. Ivan Sekanina (1900-1940) a výkonným redaktorom jeho koncipient Clementis. Z Davistov - právnikov však v Bratislave pôsobili iba traja: Clementis, Okáli a Poničan. Horváth si bol so skupinou blízky, ale jej členom nebol. V roku 1926 uverejňuje Ivan Horváth novelu Laco a Bratislava. Jej hrdina Laco prichádza do Bratislavy z vidieka študovať (právo) a prežíva lásku k Želke, dcére advokáta dr. Kalného. Advokátova domácnosť bola opísaná takto: „U Kalných dýchal celý dom srdečnosťou (...) Fotely vyzývavo natŕčali náruč, obrazy naozaj patrili na stenu, (...) čo bolo strieborné, bolo skutočne zo striebra, koberce mali smyrnianske, porcelán z Meissenu a dcéru pravé dievča.“ Bratislava je v príbehu zaľudnená skutočnými postavami – Laco raz idúc z univerzity, stretne „pána rektora Rátha, úctivo ho pozdraví, lebo si ho veľmi váži“. Na inom mieste sa hlavný hrdina „pýta policajta pri divadle na adresu pána dr. Fábryho, najbohatšieho advokáta v Bratislave“. Laco považuje ženy za „gordický uzol, treba ich rozlúštiť rýchlo a rázne“, ale Želka mu najradšej píše „celkom nahá, lebo chce byť jednoduchou a úprimnou“. Laco vníma Bratislavu podľa toho, ako prežíva vzťah Želke. Ich mladá láska však pre nezrelosť zakrátko zhasína. Nešťastie chvíle je opísané takto: „Ten večer bol smutný, ten večer mnohí chlapci dali svojim dievčatám výpoveď. Piati exekútori sa v tej minúte zastrelili, a nikto o tom nevedel. Lebo všetko išlo ďalej svojím riadnym behom (...) Všetci advokáti mesta si lámali hlavu nad zložitými kauzami a nevedeli prísť na východisko. V Redute si nádejní slovenskí básnici zúfale priznávali, že nie sú schopní niečo poriadne napísať, a objednali si koktail za posledné peniaze“. Trápi sa nielen Laco, ale aj Želka, a tak zasiahol jej otec advokát Kalný a otcovsky Laca pozval na návštevu. To Laca a Želku znova zblížilo. Keď Laco z Bratislavy odchádza „na konci jeho cesty (už znova) stojí Želka, má oči ako Dunaj, na ktorom sa hrajú tri člnky - mladosti, nádeje a lásky“.

Ivan Horváth bol po zložení prísnych skúšok doktorských8 promovaný na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v piatok 2.3.1928, promotorom bol prof. dr. Albert Milota, dekanom Augustín Ráth.

Po skončení právnických štúdií
Pred Ivanom Horváthom a jeho spolužiakmi z Prahy smerujúcimi do advokácie stojí päťročná právna prax, z ktorej časť musia absolvovať na súde a zvyšok u advokáta. 9.

Dr. Daniel Okáli po návrate do Bratislavy spomína: „Po absolvovaní univerzity zakotvili sme v Bratislave. S Ivanom Horváthom som obnovil staré priateľské vzťahy na pôde Umeleckej besedy, kde sme sa my - davisti usilovali vytvoriť ohnisko pokrokovej, modernej kultúry. I jeho sme považovali za svojho, hoci nevystupoval v časopise DAV.“10 Daniel Okáli sa zamestná u dr. Zoltána Weichherza, advokátom sa stane v roku 1932 v Skalici.

Dr. Vladimír Clementis nastúpi najprv na súd v Bratislave, potom ako osnovník k advokátovi dr. Kubovi a neskôr k dr. Sekaninovi. Advokátsku skúšku zloží v roku 1930. Samostatným advokátom sa stal najprv v Prahe, potom v Bratislave, dočasne so sídlom u dr. Okáliho. Ako spomína Poničan - Vlado Clementis si „pomerne rýchlo ako advokát vybudoval slušnú klientelu - k čomu prispelo aj to, že sa stal poslancom a zaťom bankového riaditeľa a tak si mohol pribrať aj koncipienta – Augustína Husáka“11.

U Clementisa sa stal koncipientom i Ján Poničan, neskôr mu Daniel Okáli prepustil miesto u dr. Weichherza. Advokátom bol Poničan od roku 1933 a otvoril si kanceláriu v byte pri justičnom paláci v Bratislave. Spomína: „Najväčšiu konjuktúru mali advokáti vládnych strán, najmä agrárni advokáti zarábali ohromné peniaze. Najznámejší taký advokátsky zbohatlík bol dr. Fábry, slávne známy gestom, že si dal na Riviéru lietadlom poslať z Bratislavy „echt“ slovenské strapačky, aby sa prezentoval ako „Slovák ako repa“12. Išlo o dr. Pavla Fábryho (1891 – 1959), ktorý právo študoval v Lipsku, advokáciu vykonával v Bratislave, kde si postavil honosnú vilu, na adresu ktorej sa pýtal hlavný hrdina v novele Laco a Bratislava. Dr. Fábry sa viac než advokácii venoval podnikaniu, po otcovi zdedil Martinský pivovar, nakoniec v roku 1949 emigroval.

Na súde
Ivan Horváth ešte pred promóciou, po zložení druhej „prísnej skúšky doktorskej“, nastupuje 1.7.1927 na súd v Bratislave ako auskultant, bude ním postupne na okresnom, krajskom a hlavnom súde.
Vychádza mu kniha Človek na ulici. Obsahuje i prózu Bratia Jurgovci, v ktorejvystupujú traja bratia, z ktorých jeden, vykreslený mimoriadne negatívne - Peter - je notárom.

Advokátsky koncipient
V roku 1928 Ivan Horváth odchádza zo súdu, aby v praxi pokračoval ako osnovník. V Bratislave pôsobí 200 advokátov, Horvátha zamestná dr. Ivan Dérer, poslanec Národného zhromaždenia za Československú stranu sociálnodemokratickú. Vzápätí do tejto strany vstúpil aj Ivan Horváth. K žiadosti o zápis do zoznamu osnovníkov pripája Vysvedčenie o mravnej zachovalosti, podľa ktorého je „mravne bezvadný a politicky úplne spoľahlivý“ 13. Dr. Ivan Dérer (2.3.1884 – 10.3.1973) bol synom advokáta dr. Jozefa Dérera (1856-1918), jeho manželkou bola Jela, rod. Štefanovičová, dcéra advokáta dr. Miloša Štefanoviča. Právo študoval v Budapešti, advokátom bol od roku 1910. Neskôr bol ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, pre zjednotenie zákonov, ministrom školstva, spravodlivosti a po skončení druhej svetovej vojny prezidentom Najvyššieho súdu v Prahe. Po vojne bude odsúdený (1954) na tri a pol roka väzenia, o rok neskôr amnestovaný. V roku 1928 jeho kancelária sídli v centre Bratislavy na Michalskej 25. Odchod mladého spisovateľa zo súdu do advokácie si všimne i Slovenský denník, v ktorom vychádza (6.1.1929) karikatúra Ivana Horvátha zobrazujúca po mestskej ulici kráčajúceho muža v klobúku, dlhom plášti s okuliarmi a aktovkou pod pazuchou, doplnená veršovačkou: „U súdu ťažká služba, preto život zo mňa stvára - pravotára“.
Osnovníkom u dr. Ivana Dérera však Horváth nebol dlho. V decembri 1929 doručil totiž Ivan Dérer advokátskej komore v Turčianskom Sv. Martine žiadosť, v ktorej uviedol: „Podpísaný bol som dňa 7.12.1929 vymenovaný za ministra školstva a národnej osvety. Z tohto dôvodu odovzdal som moju advokátsku kanceláriu dr. Ivanovi Markovičovi a až do ďalšieho advokátsku prax neprevádzam (...) žiadam tiež, aby advokátsky osnovník pán dr. Ivan Horváth bol zaznačený ako osnovník pána dr. Ivana Markoviča“. Advokátska komora žiadosti vyhovela a Ivan Horváth je od 18.12.1929 osnovníkom u dr. Markoviča14.

Advokát dr. Ivan Markovič (3.6.1888, Myjava – 16.2.1944, Buchenwald), o štyri roky mladší od Dérera, bol synom lekára a národovca Júliusa Markoviča (1860-1913) a synovcom advokáta dr. Rudolfa Markoviča (1868 – 1934). Právo študoval v Budapešti a Lipsku, v roku 1919 vstúpil s Ivanom Dérerom do Československej sociálnodemokratickej strany, bol poslancom Národného zhromaždenia, krátko ministrom národnej obrany a ministrom pre unifikáciu. Vo voľbách v roku 1925 však neuspel a venoval sa iba advokácii. Po rozbití republiky ostal v Prahe, bol zatknutý gestapom, uväznený v koncentračných táboroch Dachau a Buchenwald, kde zomrel. V roku 1929 vychádza Ivanovi Horváthovi novela Strieborný prach. Aj v nej vystupuje notár, ktorý je znova zobrazený negatívne, tentokrát pre jeho chamtivosť a nadradenosť: „ Nepustil sa do reči s hocikým, len lepších ľudí si všímal. Do svojej kancelárie dal nový nábytok a s každým hovoril rozkazovačným tónom. A čoskoro všetci museli to robiť, čo on chcel, totiž snáď ani nemuseli, ale robili“. O rok neskôr uverejňuje Horváth Vízum do Európy, knihu, ktorá je kritikmi považovaná za jedno z jeho najhodnotnejších diel, avšak právnických motívov v nej niet.
Popri tom sa pripravuje na advokátske skúšky.

Advokátska skúška a ďalšie pôsobenie v kancelárii dr. Markoviča
Advokátsku skúšku zloží 12.12.1930 pred Skúšobnou komisiou pre jednotnú skúšku sudcovskú a advokátsku v Košiciach.
Vzápätí (31.7.1931) sa ožení s Máriou Kunertovou (1900-2000), dcérou JUDr. Maximiliána Kunerta. Dva dni po svadbe zomiera jeho otec a Ivan Horváth odchádza od dr. Ivana Markoviča (14.8.1931). V jeseni toho istého roku s manželkou navštívia Paríž, kde sa konala Svetová výstava. Ešte pred odchodom do Paríža sa rozhodol stať verejným notárom.

Verejnonotársky kandidát
Zamestnal sa u dr. Petra Makovického, verejného notára na Myjave. Ako to spočítala advokátska komora pri jeho výmaze, osnovníkom bol 2 roky, 9 mesiacov a 16 dní15.
Pracuje na knihe Nepravdepodobný pravotár16. Advokát v jeho literárnej tvorbe získava trvalé miesto. Prvou napísanou poviedkou je Zločin neživých vecí. Začína slovami: „náš nepravdepodobný advokát mi rozprával“ a nasleduje príbeh, v úvode ktorého sa na advokáta obráti ako klient obchodník pán Sequens. Jeho kancelária bola zariadená starožitným nábytkom, ktorý lacno kúpil po krachu konkurenta, ktorý mu škodil, avšak on ho premohol. Pán Sequens bol vzatý do väzby a obvinený z násilného smilstva na svojej zamestnankyni, slečne Alici. Klient advokátovi vysvetlil, že nevie ako sa to stalo, cíti sa však už dlhšie nesvoj. Advokát išiel za vyšetrujúcim sudcom, ktorý sa ho hneď pýtal, či prišiel požiadať, aby klienta prepustil. Advokát však prepustenie nežiadal, myslí si, že Sequens potrebuje silnú ruku nad sebou, aby sa mu niečo nestalo: „Vyšetrujúci sudca sa usmial, nerozumel mi. Ale advokáti, ktorí nerobia nepríjemnosti, sú všetkým sudcom milí, i keď sú nezrozumiteľní“. Advokát rozmýšľa nad prípadom: „Pán Sequens sa priznal, aká je tu práca pre advokáta? Vymôcť malý trest, narobiť poľahčujúce okolnosti? To je všetko? (..) keby som vedel, prečo pán Sequens spáchal ten čin. Pre mňa je vždy najdôležitejšia pohnútka k činu. Rád obhahujem vyzvedača, keď vyzvedal z vlastenectva, ale neprijal by som zastupovanie takého, ktorý to robil pre peniaze.“ Hovoril so slečnou Alicou, vysvetlila mu, že už ľutuje, že jeho klienta udala a advokát navrhuje: „Slečna Alica, už viem ako pomôžeme Sequensovi. Vy ho musíte zachrániť. (...) Vy sa musíte za pána Sequensa vydať“. Podľa § 240 vtedy účinného zák. čl. V/1878 trestný zákonník totiž skutočne platilo, že násilné smilstvo zostane bez trestu, ak došlo medzi páchateľom a poškodenou ženou k sobášu skôr, než bol vyhlásený rozsudok. Slečna Alica súhlasila a trestné stíhanie bolo zastavené. Medzitým advokát pochopil, že príčinou činu boli neživé veci, s ktorými kúpil jeho klient „i dušu predošlého majiteľa, jeho zlé zvyky a zakorenené necnosti.“

Verejným notárom v Senici
Ivan Horváth bol 21.11.1934 vymenovaný do funkcie verejného notára. V roku 1935 sa mu narodil syn, dostal meno Ivan po otcovi. Stane sa hudobným skladateľom a dramaturgom. Ako možno usúdiť z dochovaných listín17, Ivan Horváth ako verejný notár sa venoval bežnej verejnonotárskej agende, spisoval kúpne zmluvy na nehnuteľnosti, zaoberal sa dedičskými vecami, vyhotovoval listiny týkajúce sa obchodných spoločností. V poradí druhou poviedkou o nepravdepodobnom advokátovi je Posledná kauza. Dej sa začína v daždivý deň, „taký šedivý, bezútešný deň, keď sa ani advokátom nechce pracovať (...) Gestá v taký deň sú polovičaté, rady neúplné“. K advokátovi prichádza nový klient, advokát však „počuje prichádzať len protivnú povinnosť, nové okovy povolania, ktoré sa mu v ten deň zdali byť zvlášť ťažké.“ Zakrátko je klient obvinený z lúpeže a vzatý do väzby. Sám advokát má však osobnú skúsenosť s lúpežou: „Bolo to krátky čas po tom, ako advokátska komora zapísala do svojich kníh, že i ja chcem podľa svojich síl zastupovať vdovy a siroty, že i ja chcem pomáhať biede k právu. To boli najkrajšie časy môjho života, toľko šťastia som nemohol znášať sám. Oženil som sa.“ Jeho manželka sa však stala obeťou lúpežnej vraždy.Podobnosť oboch prípadov sa advokátovi vynorila pri výsluchu klienta. Začalo sa hlavné pojednávanie. Poškodená i obžalovaný boli takí úbohí, že ani novinári neprejavili záujem. „Všetci sme teda chceli kauzu skončiť čím skôr, i senát, i porotcovia (...) Moje tvrdenie, že to bola len jednoduchá krádež a neistota poškodenej pri otázke, kde mala v osudnej chvíli taštičku, rozjasnili všetky tváre a zahnali pocit trápnosti, ktorý sprevádzal celé rokovanie. A tak odpoveď porotcov – nie – bola len vykúpením z nepríjemnej situácie (..) nevyznamenal som sa, nepovedal som nijakú skvelú reč“. Klient skrúšene hovorí advokátovi, že mu nemá z čoho zaplatiť, „jediný majetok, ktorý mám, je tento medailón.“ Advokát spoznal medailón svojej manželky. „Áno je to (...) fotografia mojej ženy. A to, čosi suché, kvety, ktoré schovala do neho zo svadobnej kytice“. Obhajoval vraha svojej manželky. „– Ako ste prišli k tomuto? – zašepkal v poslednom záblesku advokátskej skúmavosti“, siahol do vrecka, vytiahol zbraň a vystrelil: „Tým som zabil všetku vieru v seba, v svoje povolanie (...) Viem, porota ma oslobodí (...) – po tridsiatich rokoch našiel vraha svojej manželky – príbeh, ktorý rozplače každého zametača. Ale ja sám sa nemôžem oslobodiť. Nevydržal som v najväčšej, najdôležitejšej chvíli svojho života (...) zbabelo som vraždil, zabil som bezbranného (...) Najťažší je trest, ktorý človeku uloží vlastné svedomie. A tomu neuniknem.“

V ten istý rok vychádza poviedka Zbytočný návrat. V príbehu vystupujú tri generácie advokátov: hlavný hrdina Ján Šelgan si v parku prisadne na lavičku k starému pánovi, ktorý sa mu predstaví, ako jeho „mŕtvy starý otec“. Ján Šelgan je ustarostený, stojí pred zásadným životným rozhodnutím. Starý pán prichádza preto, aby mu porozprával o svojich osudoch advokáta na vidieku i osudoch jeho otca, ktorý tiež tak ako teraz Ján Šelgan kedysi volil medzi kariérou a láskou. Jeho rady neposlúchol syn a neposlúchne ani vnuk. V roku 1937 Ivan Horváth zasa navštívil Paríž, oživil si spomienky na mesto zo študentských rokov. O rok neskôr sa mu narodí dcéra Jana, sane sa historičkou umenia. Na udalosti z konca roku 1938, ktoré v konečnom dôsledku privedú Ivana Horvátha znova do advokácie, spomína Gustáv Bendža: „Pri voľbách do tzv. Slovenského snemu máloktorý volič, z obavy pred gardistickými represáliami, si dovolil verejne preukazovať odmietavý postoj k volebnej fraške (...) Ivan vtedy verejne pred volebnou komisiou vhodil do urny prázdnu obálku. Tým sa verejne prihlásil k odporcom nastupujúceho politického kurzu. Následky nedali na seba dlho čakať“18. Ministerstvo pravosúdia rozhodlo o preložení notárskeho úradu Ivana Horvátha do Dobšinej.

Advokátom v Senici
Ivan Horváth požiada začiatkom roku 1939 Advokátsku komoru v Bratislave o zápis do zoznamu advokátov. Uvádza: „Výnosom ministerstva pravosúdia som bol preložený zo Senice za verejného notára do Dobšinej. Verejnonotárske miesto som od môjho preloženia nenastúpil a ani nemienim nastúpiť“. Žiadosti je vyhovené. Komora konštatuje, že ako verejný notár má „spôsobilosť advokátsku“19. Advokátsky sľub zložil 9.3.193920.
V Senici začiatkom roku 1939 pôsobili šiesti advokáti – najstarším z nich služobne i vekom bol dr. Pavel Adamiš, ďalej to boli dr. Štefan Adamiš, dr. Ľudovít Roth, dr. Ľudovít Markovich, dr. Ivan Hatala a dr. Ľudovít Ligeti21.
Dr. Ivana Hatala spomína na Horvátha: „Otvoril si advokátsku kanceláriu a stretli sme sa na jednom bojisku. Veľmi často sme sa v rôznych sporoch a aj v trestných veciach stretli ako protivníci, zastupujúci každý inú stránku.(...) bol vynikajúci právnik, bystrého umu, pohotový a disponoval železnou logikou. Jeho žaloby či obrany boli vždy starostlivo vypracované, skutkový stav uvedený vždy vecne a právne závery správne aplikované“22.
Počas vojny Ivan Horváth tvoril, ale nepublikoval. Venoval sa svojmu koníčku – fotografii. Občas v sobotu (ako spomína Ľubomír Feldek23) sa u Horváthovcov zišlo pár spriatelených rodín, dospelí debatovali na terase a Ivan Horváth s manželkou hrali deťom bábkové divadlo. V roku 1943 sa stáva Ivan Horváth členom ilegálnej Slovenskej národnej rady, organizuje odboj v Senici. Po oslobodení bol zvolený za predsedu Okresného národného výboru. Od mája 1945 sa stal povereníkom sociálnej starostlivosti. Medzičasom vydal Ivan Horváth triptych noviel Tak sa to malo stať. Jedna z nich - Nešťastný hrdina - je jediným Horváthovým dielom, v ktorom je advokát vykreslený negatívne. Uprednostňuje totiž záujmy svojej politickej strany pred záujmami svojho klienta.

Z advokátskej praxe Ivana Horvátha
O obsahu advokátskej činnosti Ivana Horvátha svedčia dnes dochované spisy Okresného súdu v Senici25, v ktorých vystupoval ako zástupca účastníkov alebo obhajca.
V jednej z trestných vecí26 podal Ivan Hatala súkromný obžalovací návrh v zastúpení istého Arpáda Masaryka a Jána Prokopiusa, príslušníkov finančnej stráže, proti ich kolegovi Ferdinandovi Dušovi: „Dňa 3. júla 1940 vo Vrbovciach tvrdil o nás obžalovaný, že vysedávame s pašerákmi v krčmách s ktorými popíjame a týmto nadržujeme. Poneváč toto vyčerpáva skutkovú podstatu priestupku urážky na cti a je to pre nás ako orgánov vrchnosti urážajúce a mohlo by to byť dôvodom k zavedeniu disciplinárneho pokračovania, žalujeme a žiadame, ráčte (...) obžalovaného uznať vinným priestupkom urážky na cti, prísne ho potrestať a posúdiť na snášanie trov.“ Zastupovanie obžalovaného prevzal Ivan Horváth, obhajobu postavil na pravdivosti žalovaných výrokov a navrhol vykonať dôkaz pravdy výsluchom svedkov, ktorí potvrdia, že žalobcovia skutočne pijú v spoločnosti pašerákov a v konkrétnych prípadoch im nadržovali. Okresný súd vypočul však iba svedkov žalobcov a obžalovaného uznal vinným. Ivan Horváth podal odvolanie. Krajský súd v Bratislave mu vyhovel a obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Sám vypočul navrhnutých svedkov a zistil, že žalované tvrdenia obžalovaného zodpovedajú pravde - žalobcovia pili s pašerákmi a nadržujú im, keď napriek oznámeniu o pašovaní dobytka v konkrétnom prípade nezasiahli a ak aj v iných prípadoch zápisnicu o pašovaní spísali, skutky riadne nevyšetrili.
Ivan Horváth yastupoval však aj vo veciach civilných. Na základe práva chudoby prevzal napríklad v roku 1943 pred Okresným súdom v Senici28 zastupovanie siroty Marty Hazuchovej, ktorá sa domáhala proti Jozefovi Patekovi zaplatenia mzdy za službu u neho. Do služby nastúpila na Veľkú noc v roku 1940, okopávala pole a plodiny. V žalobe píše: „Asi v pol júli roku 1941 som už začala u Pátka spávať a tam sa aj stravovať a tak som u neho bola stále zamestnaná. Sem tam mi kúpili nejaké dary, ako napríklad vyšívanú blúzku, ktorá stála asi 85 Ks a jednu sukňu kartúnovú kvietkovú, ktorá stála asi 25 Ks ... o výške mzdy ale medzi nami nebolo reči ani ujednania ... Na jare 1942 ma volal do služby istý Baraník a sľuboval mi 180 Kč mesačne. Keď som to oznámila Pátkovej, sľúbila mi, že toľko ako Baraník, dajú mi i oni a vždy mi kúpia čo budem potrebovať. Vyplatili mi ale spolu iba 1480 Ks. Ja uplatňujem 2.480 Ks.“ Žalovaného zastupoval dr. Ivan Hatala, žiadal žalobu zamietnuť, pretože jeho klient videl vec inak: „Žalujúca došla ku mne, keď mala asi 14 rokov. Nezval som ju do služby, ale keďže ako sirota hladovala u svojho starého otca, vzal som ju k sebe z milosti. Keďže u mňa bola vtedy zamestnaná aj Margita Kačanyová, sľúbil som žalujúcej rovnakú sumu – 30 Ks mesačne.“ Žalovaný preto už zaplatil žalobkyni viac, než na čo mala nárok a „preto je žaloba bezzákladná“. Ako vec dopadla nevedno, zvyšok spisu sa nedochoval.
Podania Ivana Horvátha v týchto veciach sú napísané skutkovo zrozumiteľne a právne presvedčivo. Ide o veci rôznorodé svedčiace o širokom zábere jeho advokátskej praxe. Advokát Ivan Horváth počas výkonu praxe zamestnával jediného koncipienta, ktorým bol dr. Mária Rothbauerová, rod. Pšeničková a to v rokoch 1944 - 1947. Dr. Pšeničková pochádzala z Čiech, študovala na právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, pred nástupom do kancelárie Ivana Horvátha pracovala ako praktikantka dva roky v Slovenskej banke v Bratislave a potom vykonávala koncipientsku prax u dr. Jozefa Denka. Po skončení pôsobenia u Ivana Horvátha sa vydala, odsťahovala sa do Čiech a pokračovala v praxi29.

Advokátom v Bratislave
Po oslobodení Ivan Horváth presídľuje zo Senice do Bratislavy30. Podľa povojnovej právnej úpravy31 mohol advokáciu vykonávať iba ten, kto bol zapísaný do nového zoznamu advokátov. Horvátha komora zapíše, v odôvodnení stojí: „proti žiadateľovi nebolo nijakých námietok po stránke národnej ani politickej 32. V tom čase v kancelárii spolupracuje s dr. Štefanom Valentínim33. Horváth prispieva do diskusie o ľudovom súdnictve článkom Dobrí ľudia nemajú vždy pravdu34, v ktorom píše: „Demokracia (...) nesmie byť slabá. Ľudové súdy nemajú byť ani prísne a krvilačné, ani dobrotivé a odpúšťajúce, ale majú byť spravodlivé ... Lebo jednotlivec môže odpúšťať, národ však odpúšťať nesmie a nemôže“. To ešte netuší, že onedlho bude sám stáť pred súdom obžalovaný z velezrady.
Po vojne je podpredsedom Slovenskej národnej rady, zúčastní sa za ČSR na Mierovej konferencii v Paríži, ustanovujúcom zhromaždení OSN, naďalej je aj povereníkom sociálnej starostlivosti. Pri príležitosti druhého výročia smrti svojho principála dr. Ivana Markoviča v koncentračnom tábore uverejňuje v Pravde spomienku na neho35.

Jeden spravodlivý
Rok po vojne vychádza časopisecky ďalšia advokátska poviedka - Jeden spravodlivý. Aj tu je rozprávačom sám advokát. Preberie zastupovanie Štefana Lazara, ktorý ho požiadal, aby podal trestné oznámenie na jeho syna, ktorý mu vybral z vkladnej knižky väčšiu sumu. Lazaro sa syna nepýtal na dôvod, pretože podľa jeho názoru „pre takýto čin nemôže byť dôvod, ani ospravedlnenie a zlé charaktery sa naprávajú trestom“. Advokát vec prevezme, je ale rozhodnutý najprv zistiť, prečo sa syn skutku dopustil. Takých „spravodlivých“ ako jeho klient považuje „v ich spravodlivosti za nemorálnych (...) veď musia byť aj iné miery, než predpisy trestného zákonníka, a iné tresty, než tie, ktoré vynesú súdy“. Zistí, že Lazarov syn potreboval peniaze pre chudobnú matku svojej priateľky pani Vrútockú. Advokát sa rozhodol trestné oznámenie nepodať. K pánovi Lazarovi ide spoločne s pani Vrútockou. Pokúsi sa svoje rozhodnutie klientovi vysvetliť a „keď po trápnej pauze, aká nastáva vždy pred vynesením rozsudku“ zmĺkol, klient mu povedal, že svoj výber advokáta považuje za omyl. Vtom do miestnosti vošla pani Vrútocká. Neskôr sám klient svoje rozhodnutie zmení, pretože uvážil advokátove slová „o nemilosrdných spravodlivých, ktorí za maskou práva a spravodlivosti skrývajú svoje zločiny“. Rozpráva mu o tom, že z jeho dávneho vzťahu s pani Vrútockou sa jej narodila dcéra. Lazarovým trestom je priznanie vlastnému synovi. Aj ten je však potrestaný, pretože sa so svojou nevlastnou sestrou nemôže zosobášiť.

Záhrada v daždi
V roku 1946 vyšla časopisecky aj poviedka Záhrada v daždi. Začína slovami advokáta: „dostávajú sa mi do rúk prípady, v ktorých sa už mnohé prihodilo a ja som postavený do stredu udalostí, takže potom musím sám namáhavo zhľadúvať, čo vlastne bolo predtým (...) Tak to bolo aj s prípadom Záhrady v daždi, ktorý zo mňa urobil na pol roka básnika a stal sa vecou môjho srdca.“ Začal sa listom, v ktorom matka popisovala zasnúbenie svojej dcéry Margaréty s Jánom Pistoriom, ktorý zasnúbenie náhle zrušil. Prsteň, ktorý mu pri zásnubách dcéra odovzdala, nevrátil. Advokát má žiadať jeho vydanie. Predstavuje si Margarétu ako krehké plavovlasé dievča s modrými očami a vec prevezme. Na výzvu Jánovi Pistoriovi na vydanie veci, jeho matka vysvetľuje, že zasnúbenie nezrušil jej syn, ale Margaréta. Advokát navštívil Pistoria, nájde ho vážne chorého ležiaceho v zasklenej verande s výhľadom do záhrady v daždi. Zrušenie zasnúbenia ľutuje a dúfa, že rovnako sa na vec díva aj Margaréta. Advokáta požiada o skoncipovanie listu Margaréte. Advokát píše list „prehriaty citom a presvedčivosťou, ktorá privedie dvoch mladých ľudí na správnu cestu.“ Keď nedostane odpoveď, napíše aj tú sám. Medzitým sa dozvedá, že príčinou choroby Jána Pistoria bola dávna otrava veronalom. Korešpodencia spôsobuje umierajúcemu potešenie. Advokát vkladá do listov oboch pisateľov „svoju celoživotnú túžbu po poézii a kráse (...) jeho srdce ožilo zdanlivo už udusené kancelárskym prachom“. Ján Pistorius zakrátko zomiera. Po čase advokáta navštívi Margaréta s manželom. Bez záujmu sa spýta, ako Pistorius zomrel, a rozhovorí sa o tom, že ho vlastne nemala nikdy rada, hoci veronal vypil kvôli nej a so smiechom dodáva, že ak by si Jána vzala, bola by z nej už vdova a je to teda takto lepšie. A advokát rozmýšľal: „Lepšie? Videl som verandu, lístie, ruže na jeho lícach, lásku a radosť v očiach – Snáď je to pre neho takto skutočne lepšie“. Po dvoch rokoch, v roku 1948 Ivan Horváth vydáva ako návrat do svojej mladosti a do čias DAVu Život s Laurou. Novela je výsekom zo života umeleckej bohémy 20. rokov, ktorá sa stretá v bratislavskej kaviarni a je spojená ich spoločnou múzou Laurou. Autor začína slovami: „Všetko sa odohralo okolo Laury, okolo zhmotnenej predstavy Laurinej. V nej bol začiatok aj koniec“. Pod menom Kollekt vystupuje Vladimír Clementis, Básnikom je Laco Novomeský, Veľkým Strelcom Ján Poničan, Satirom Daniel Okáli, Peržanom sám Ivan Horváth49. Advokáti Clementis, Poničan, Okáli a Horváth sú však v príbehu iba umelcami. Peržan „pochodil už mnoho zemí, nie však Perziu“ a ostatní ho radi prijali medzi seba „lebo už len pohľad na neho roznecoval ich svetobežnícke chúťky“. Na Laurinu otázku „kam idú“, spoločne odpovedajú, že „za dobrodružstvom, ktoré je všade, kde je Laura“. A ona sa smeje: „Ach deti, dobrodružstvo je vo vás. Preto idem s vami.“ Laura umelcov však nakoniec opustí a s Kollektom odcestuje lyžovať do hôr. A tak umelcom ostala „trocha utrpenia, trocha žiaľu a mnoho, mnoho krásy, ktorú vyvolala a rozmnožila a ktorú bude vyvolávať a rozmnožovať každá rozpomienka na ňu“. Táto próza sa vracia k udalostiam okolo Umeleckej besedy. Laurin manžel (v skutočnosti dr. Dvořák, inak tiež advokát, pôvodne Dérerov koncipient a manžel Zuzky Zgurišky) vyzýval umelcov, aby vstúpili do besedy a vyhodili starých členov, čo sa nakoniec aj v skutočnosti stalo.

Odchod z advokácie – Ivan Horváth veľvyslancom
V roku 1945 bol Ivan Horváth členom Výboru a Disciplinárneho súdu Advokátskej komory v Bratislave (podpredsedom bol Daniel Okáli a tajomníkom Ján Poničan36), o tri roky predsedom Akčného výboru Advokátskej komory v Bratislave37.
Koncom roku 1948 však doručil Advokátskej komore v Bratislave list, v ktorom uviedol: „Nakoľko som bol vymenovaný za vyslanca ČSR v Budapešti a službu som nastúpil u Ministerstva zahraničných vecí, nevykonávam advokátsku prax a prosím, aby k likvidácii mojej kancelárie bol vymenovaný dr. Štefan Valentíni.“ Advokátska komora mu vyhovela38 a tým bolo jeho advokátske pôsobenie uzatvorené. Ivan Horváth sa sťahuje do Budapešti39.

Zatknutie Ivana Horvátha, jeho odsúdenie a výkon trestu
Večer 3.12.1950 bol Ivan Horváth neďaleko hraničného prechodu Rajka spolu s manželkou zatknutý Štátnou bezpečnosťou v rámci akcie Monaco. Skupina príslušníkov ŠtB sa prezliekla do uniforiem pohraničnej stráže a pod zámienkou bežnej cestnej kontroly Horváthovcov zastavili. Ivana Horvátha uväznili, oddelili od manželky a previezli do väznice v Ruzyni. Zvyšok rodiny nevedel o ničom, po pár mesiacoch ich vysťahovali z domu, o deti sa starala ich stará mama40.
Ivan Horváth je väznený, čas plynie, avšak obvinenie nie je vznesené.
V predvianočnom liste manželke v čase, keď boli obaja vo väzení (14.12.1951) Ivan Horváth píše: „Nemá význam, aby sme si priali príjemné šťastné a veselé vianočné sviatky, keď je isté, že také nemôžeme mať“, o rok neskôr (4.9.1952): „Je to stále jednaké, zdá sa, že to nikdy neskončí.“41 Politický proces s tzv. rozvratnou skupinou slovenských buržoáznych nacionalistov (Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Daniel Okáli, Ivan Horváth a Ladislav Holdoš) sa zo všetkých plánovaných politických procesov uskutočnil ako posledný42. Obžaloba bola pripravená až v roku 1953, pre nedostatok dôkazov mala byť postavená na priznaniach obvinených, ktoré sa postupne podarilo vynútiť od všetkých okrem Gustáva Husáka. Medzitým prebehol proces s vedením „protištátneho spikleneckého centra“ na čele s Rudolfom Slánskym, v ktorom bolo Clementisovi kladené za vinu aj to, že riadil slovenskú nacionalistickú skupinu, ktorej členom mal byť i Ivan Horváth, pričom skupina sa nazývala DAV43. Vladimír Clementis bol popravený 3.12.1952. Podľa obžaloby v politickom procese s „rozvratnou skupinou slovenských buržoáznych nacionalistov“ sa všetci obžalovaní mali dopustiť trestného činu velezrady a sabotáže a to jednak tým, že sa mali usilovať znemožniť vytvorenie jednotného štátu Čechov a Slovákov s centrálnym zákonodarstvom a vládou, a jednak spoluprácou s imperialistickými agentami sledujúcou izoláciu Slovenska. Ivan Horváth s Ladislavom Holdošom sa mali dopustiť i trestného činu špionáže a to tak, že prostredníctvom francúzskeho konzula v Bratislave Étienna Manacha odovzdávali informácie západným imperialistickým štátom. Pojednávanie v trestnej veci obž. Gustáva Husáka a spol. pred Najvyšším súdom v Prahe (sp. zn. 1 T 15/54) sa začalo ráno 21.4.1954 v porotnej miestnosti Justičného paláca v Bratislave. Pojednávanie viedol dr. Juraj Uhrín. Obžalovaných obhajovali ex offo ustanovení košickí advokáti: Gustáva Husáka obhajoval dr. Konrád Glatz, Ladislava Novomeského a Daniela Okáliho dr. Mikuláš Gaško, Ladislava Holdoša a Ivana Horvátha dr. Štefan Fenyeš. Na začiatku prvého pojednávacieho dňa bola vylúčená verejnosť. V tretí deň procesu boli prednesené záverečné reči. Reč prokurátora sa končila slovami: „žiadam súdružský senát, aby vyniesol nad týmito zradcami, špiónmi a rozvracačmi nášho ľudovodemokratického štátu prísny a spravedlivý rozsudok“. Dr. Štefan Fenyeš vo vzťahu k Ivanovi Horváthovi poukázal na priznanie ako poľahčujúcu okolnosť a odporúčal neudeliť mu trest smrti. Rozsudok bol vyhlásený ráno 24.4.1954 o 9,00 hodine. Všetci obžalovaní boli uznaní vinnými v zmysle obžaloby. Ivanovi Horváthovi bol uložený trest odňatia slobody na 22 rokov, trest straty štátneho občianstva, prepadnutia majetku a zákaz vykonávať funkcie v štátnych úradoch na 10 rokov. Opravný prostriedok nebol prípustný. Ivan Horváth trest odňatia slobody vykonával najprv v Čechách (v Příbrame a Mírove), potom v Leopoldove (od 10.12.1957). Jeho spoluväzeň Bohuslav Rejman spomína na Ivana Horvátha: „Nevymiznú mi z pamäti jeho slová: -Niekedy je život ťažší, než sa dá predpokladať.- Často sa myšlienka, naozaj čistá, zvrhne v najhoršiu brutalitu.“44
V roku 1959 mu rozhodnutím prezidenta bola udelená individuálna milosť, výkon zvyšku trestu odňatia slobody mu bol odpustený a v januári 1960 bol z väznice prepustený.

Na sklonku života
Ivan Horváth nastupuje na právne oddelenie Úradu sociálneho a dôchodkového zabezpečenia v Bratislave. Daniel Okáli opisuje stretnutie s ním v roku 1960: „Stretli sme sa náhodou v niektorý letný deň na ulici pri Medickej záhrade (...) a vtedy Ivan prehlásil: „Len jednu vážnu úlohu by som chcel ešte v živote splniť. Dokázať, že Vlado Clementis bol nevinný.“45K tomuto rozhovoru došlo iba niekoľko týždňov pred Horváthovou smrťou.
Ivan Horváth zomrel 4.9.1960 nečakane po operácii vo veku 56 rokov na zlyhanie dýchacej sústavy. Pochovaný bol na cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave.

Zrušenie nezákonného odsúdenia Ivana Horvátha
Rozsudok nad skupinou G. Husák a spol. bol zrušený na základe sťažnosti pre porušenie zákona rozsudkom prezídia Najvyššieho súdu z 28. júna 1963. Všetci pôvodne odsúdení boli súčasne spod obžaloby oslobodení. Ako vyplýva z jeho odôvodnenia, v pôvodnom konaní došlo k porušeniu základných demokratických princípov trestného procesu, k porušeniu práv obhajoby. Vo vzťahu k Ivanovi Horváthovi nebol preukázaný ani skutok vyzvedačstva, z revízií iných procesov vyplýva, že osoby, s ktorými mali byť obžalovaní spojení, špiónmi neboli a odsúdenie aj v tejto časti bolo založené iba na vynútených priznaniach obžalovaných46.

Nepravdepodobný advokát
Po smrti Ivana Horvátha v roku 1965 napokon vyjde aj zbierka poviedok pod názvom Nepravdepodobný advokát. Emil Charous píše, že jeho „advokátska nepravdepodobnosť spočíva v ušľachtilej múdrosti odmietajúcej bezcitnú spravodlivosť so zaviazanými očami a dôsledne smerujúcu k pohnútkam činu, k poznaniu skrytej pravdy vecí“47. Zbierku tvorí šesť poviedok, okrem už spomínaných aj Ukradnutý hlas a Rovnica s dvoma neznámymi. V poviedke Ukradnutý hlas nedokáže advokát nájsť právne riešenie veci klientky, zastupovanie nepreberie a konštatuje: „Vo všetkých tých knihách, ktoré sa hemžia paragrafmi, je zakliaty život v celej svojej plnosti a sú tu niektorí ľudia, ktorí ho majú z nich odklínať. V tých knihách má byť nálepka na každé škrabnutie, obväz na každú ranu, úlohou a povinnosťou znalcov je len siahnuť za pravým liekom. Niet prípadu, v ktorom by nebolo možné poskytnúť aspoň prvú pomoc, keď už aj nie je možné zaručiť vyliečenie. A kto nevie ihneď siahnuť za pravým liekom, nezaslúži si meno odborník.“ V závere advokát dodáva: „Neslobodno sa miešať do života iných, keď neprinášame liek na ranu. A na niektoré rany, zdá sa, vôbec nie je liek.“ V poviedke Rovnica o dvoch neznámych, ktorá je konfrontáciou prístupu k povolaniu dvoch advokátov, okrem iného Horváth píše: „Umelec a advokát, aké podivné spojenie činností. Cez deň zdanlivo suchopárny, rozumový človek, podvečer a po večeroch muž unikajúci do čara najemotívnejšieho umenia“

Na záver
Branislav Choma, hodnotiac literárne dielo Ivana Horvátha píše o ňom: „Hľadel na svet dychtivými očami, vnímal ho otvoreným srdcom a pred jeho protikladmi utekal so zraneným vnútrom“48.

Odkazy:
2 SCHILLEROVÁ – HORVÁTHOVÁ: Z pripravovaných pamätí. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 554 a nasl.
4 OKÁLI, D.: Spomienka na Ivana Horvátha. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 542 a nasl.
5 HATALA, I.: Spomienky. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 539 a nasl.
6 PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Spomienky I. (1920 – 1938). Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1975.
7 Archív Univerzity Komenského, všeobecné, č. kmeňové 3648, rok 1927 – 28, VII.2, predmet Ivan Jozef Horváth, rigorosum.
8 Archív Univerzity Komenského, Všeobecné, č. kmeňové 3648, rok 1927 – 28, VII.2, predmet Ivan Jozef Horváth, rigorosum.
9 zák. č. 40/1922 Sb. zák. a nař., ktorým sa menia niektoré ustanovenia o advokátoch (účinný od 2.3.1922).
10 OKÁLI, D.: Spomienka na Ivana Horvátha. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 542 a nasl.
11 PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Spomienky I. (1920 – 1938). Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1975.
12 PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Spomienky I. (1920 – 1938). Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1975.
13 Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, Spisy, osobné veci adv. osnovníka: dr. Ivan Horváth z Bratislavy.
14 Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, Spisy, osobné veci adv. osnovníka: dr. Ivan Horváth z Bratislavy.
15 Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, Spisy, osobné veci adv. osnovníka: dr. Ivan Horváth z Bratislavy.
16 Listy Andrejovi Mrázovi. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 512 a nasl.
17 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica, f. Cyril Horváth (osobný fond).
18 BENDŽA, G.: Niekoľko poznámok na dr. Ivana Horvátha. . In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 543 a nasl.
19 Archív Slovenskej advokátskej komory: Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, Spisy, osobné veci advokáta: dr. Ivan Horváth z Bratislavy.
20 Archív Slovenskej advokátskej komory: Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, Spisy, osobné veci advokáta: dr. Ivan Horváth z Bratislavy.
21 Zoznam advokátov Advokátskej komory v Bratislave, Bratislava, 1939.
22 HATALA, I.: Spomienky. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 539 a nasl.
23 FELDEK, Ľ.: Spomienka na Ivana Horvátha. . In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 549 a nasl.
25 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica, f. Okresný súd v Senici.
26 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica, f. Okresný súd v Senici Okresným súdom v Senici, sp. zn. T 357/40.
28 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica, f. Okresný súd v Senici, sp. zn. C 298/43.
29 Archív Slovenskej advokátskej komory: Advokátska komora Bratislava, Spisy, osobné veci kandidáta advokátstva dr. Mária Pšeničková.
30 Archív Slovenskej advokátskej komory: Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, Spisy, osobné veci advokáta: dr. Ivan Horváth z Bratislavy.
31 nar. SNR č. 43/1945 Sb. nar. SNR o zmene a doplnení niektorých ustanovení o advokátoch.
32 Archív Slovenskej advokátskej komory: Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, Spisy, osobné veci advokáta: dr. Ivan Horváth z Bratislavy.
33 Archív Slovenskej advokátskej komory: Advokátska komora Bratislava, Spisy, osobné veci advokáta: dr. Štefan Valentíni z Bratislavy.
34 HORVÁTH, I.: Dobrí ľudia nemajú vždy pravdu. Nové slovo, roč. 2, 1945, č. 11, str. 6 – 7, In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 493 a nasl.
35 HORVÁTH, I.: Za Ivanom Markovičom. Pravda, 1946, č. 41, In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 493 a nasl.
36 Zoznam advokátov Advokátskej komory Bratislava k 31.10.1945.
37 Zoznam advokátov Advokátskej komory Bratislava k 15.6.1948.
38 Archív Slovenskej advokátskej komory: Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, Spisy, osobné veci advokáta: dr. Ivan Horváth z Bratislavy.
39 HORVÁTH, I.: Spomienky na otca. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 552 a nasl.
40 HORVÁTH, I.: Spomienky na otca. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 552 a nasl.; SCHILLEROVÁ – HORVÁTHOVÁ: Z pripravovaných pamätí. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 554 a nasl.
41 Z listov manželke Márii, keď boli obaja vo väzení. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 516 a nasl.
42 Priebeh procesu proti tzv. buržoáznym nacionalistom spracovaný podľa: Obžaloba proti G. Husákovi a spol. schválená politickým sekretariátom ÚV KSČ 8. marca 1954, (NA, f. Politický sekretariát ÚV KSČ, šk. č. 77, a. j. 201, bod č. 19); Zápisnica z hlavného pojednávania proti G. Husákovi a spol., ABS, f. MNB, a. j. 62/2 MNB, Skupinový spis státněbezpečnostního vyšetřování proti Gustávu Husákovi a společníkům, č. j. B/4 – V – 1441); Dve verzie záverečnej reči prokurátora L. Geša (NA, f. Komise I., šk. č. 35, a. j. 880); Rozsudok nad skupinou G. Husák a spol. z 24. apríla 1954 (ABS, f. MNB, a. j. 62/2 MNB, Skupinový spis státněbezpečnostního vyšetřování proti Gustávu Husákovi a společníkům, č. j. B/4 – V – 1441); Protokol o konfrontácii medzi G. Husákom a I. Horváthom z 29. septembra 1953. (NA, f. ÚV KSČ, nezaradené materiály MV o G. Husákovi, zv. Husák Gustáv); Protokol o výpovedi I. Horvátha pred L. Gešom z 15. marca 1954 (NA, f. Komise I., šk. č. 35, a. j. 878) poskytnutých Branislavom Kinčokom a s využitím údajov uverejnených in.: KINČOK, B.: Trestnoprávne vyrovnanie sa s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami. Proces s Gustávom Husákom a spol. Pamäť národa č. 2/2012, str. 35-51.
43 K tomu viac: Proces s vedením protištátneho spikleneckého centra na čele s Rudolfom Slánským. Ministerstvo spravodlivosti, 1953.
44 REJMAN, B.: Spomienka. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 546 a nasl.
45 OKÁLI, D.: Spomienka na Ivana Horvátha. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 542 a nasl.
46 Rozsudok Prezídia Najvyššieho súdu sp. zn. Prz 9/63 z 28. júna 1963 (láskavo poskytnutý Branislavom Kinčokom).
47 CHAROUS, E.: Hledač skryté pravdy. In.: Ivan Horváth: Zločin neživých věcí. Československý spisovatel, Praha, 1985, str. 261-266.
48 CHOMA, B.: Citlivý svedok rozporných čias. Práca, roč. 29, 26.7.1974, str. 175, In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 529.

Literatúra:
Biografický lexikón Slovenska. III. G-H. Martin, SNK, 2007.
Encyklopédia slovenských spisovateľov, Bratislava, Obzor, 1984.
HOLDOŠ, L. - BARTOŠEK, K.: Svedok Husákovho procesu vypovedá. Praha, 1991.
HORVÁTH, I.: Život s Laurou. Bratislava, Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2002.
HORVÁTH, I.: Prózy. Bratislava. Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2010.
HORVÁTH, J.: Rozpomienky z revolučných rokov. Bratislava, Atlas, 1947.
CHAROUS, E.: Hledač skryté pravdy. In.: Ivan Horváth: Zločin neživých věcí. Československý spisovatel, Praha, 1985, str. 261-266.
JANŠÁK, Š.: Život Štefana Fajnora. Kultúrne historický obraz. Bratislava, Bibliotheka, 1935.
KASARDA, M.: Vášne a lásky Ivana Horvátha. In.: Ivan Horváth: Život s Laurou, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 2002, str. 127-131.
KINČOK, B.: Trestnoprávne vyrovnanie sa s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami. Proces s Gustávom Husákom a spol. Pamäť národa č. 2/2012, str. 35-51.
KROČANOVÁ-ROBERTS, D.: Ivan Horváth. In.: Portréty slovenských spisovateľov 3. UK, Bratislava, 2004.
KUZMÍKOVÁ, J.: Modernizmus v tvorbe Ivana Horvátha. Bratislava, Veda, 2006.
MARKOVIČ, J.: Nitriansky politický trestný process. Turčiansky sv. Martin, 1903.
PEŠEK, J.: Nepriateľ so straníckou legitimáciou. Proces s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami. In.: BYSTRICKÝ, V. - ROGUĽOVÁ, J.: Storočie procesov. Veda, Bratislava, 2013, str. 210 – 226.
PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Spomienky I. (1920 – 1938). Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1975.
Proces s vedením protištátneho spikleneckého centra na čele s Rudolfom Slánským. Ministerstvo spravodlivosti, 1953.
ROSENBAUM, K.: Bibliografické poznámky. In.: Ivan Horváth: Človek na ulici. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1964, str. 325-335.
ROSENBAUM, K.: Chronológia autorovho života a diela. Edičná poznámka. In.: Ivan Horváth: Dielo. Tatran, Bratislava, 1987, str. 533-537.
ROSENBAUM, K.: Edičná poznámka. In.: Ivan Horváth: Vízum do Európy. Tatran, Bratislava, 2000, str. 325-329.
ROSENBAUM, K.: Podobizeň Ivana Horvátha. Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1967.
ŠVECOVÁ, A.: Ivan Horváth. Okresná knižnica Senica, 1994.
WINKLER, T.: Ivan Horváth. In.: Ivan Horváth: Európa koktail. Matica Slovenská, Martin, 2009, str. 148-150.
Zoznam advokátov Advokátskej komory v Bratislave 1945, 1946, 1948.

Archívne pramene:
Archív Univerzity Komenského:
Všeobecné, č. kmeňové 3648, rok 1927 – 28, VII.2, predmet Ivan Jozef Horváth, rigorosum.
Archív Slovenskej advokátskej komory:
Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, Spisy, osobné veci adv. osnovníka: dr. Ivan Horváth z Bratislavy.
Archív Slovenskej advokátskej komory: Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine, Spisy, osobné veci advokáta: dr. Ivan Horváth z Bratislavy.
Archív Slovenskej advokátskej komory: Advokátska komora Bratislava, Spisy, osobné veci kandidáta advokátstva dr. Mária Pšeničková.
Archív Slovenskej advokátskej komory: Advokátska komora Bratislava, Spisy, osobné veci advokáta: dr. Štefan Valentíni z Bratislavy.
Národní archiv České republiky v Prahe, Archiv bezpečnostních zložek v Prahe:
Obžaloba proti G. Husákovi a spol. schválená politickým sekretariátom ÚV KSČ 8. marca 1954 (Národní archiv České republiky v Prahe (ďalej NA), f. Politický sekretariát ÚV KSČ, šk. č. 77, a. j. 201, bod č. 19)
Zápisnica z hlavného pojednávania proti G. Husákovi a spol. (Archiv bezpečnostních zložek v Prahe (ďalej ABS), f. Ministerstvo národní bezpečnosti (ďalej MNB), a. j. 62/2 MNB, Skupinový spis státněbezpečnostního vyšetřování proti Gustávu Husákovi a společníkům, č. j. B/4 – V – 1441)
Dve verzie záverečnej reči prokurátora L. Geša (NA, f. Komise I., šk. č. 35, a. j. 880)
Rozsudok nad skupinou G. Husák a spol. z 24. apríla 1954 (ďalej ABS, f. MNB, a. j. 62/2 MNB, Skupinový spis státněbezpečnostního vyšetřování proti Gustávu Husákovi a společníkům, č. j. B/4 – V – 1441)
Protokol o konfrontácii medzi G. Husákom a I. Horváthom z 29. septembra 1953. (NA, f. ÚV KSČ, nezaradené materiály MV o G. Husákovi, zv. Husák Gustáv)
Protokol o výpovedi I. Horvátha pred L. Gešom z 15. marca 1954 (NA, f. Komise I., šk. č. 35, a. j. 878).
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica:

f. Cyril Horváth (osobný fond)
f. Okresný súd v Senici

Podobizeň dr. Cyrila Horvátha. Fotograf: M. Brodszky, Bratislava (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SH 28/10)

Ivan Horváth (sprava hore 1.) na table Čsl. štátneho reálneho gymnázia v Bratislave v šk. r. 1921/22 (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; Prír.č. 1611/1996)

Ivan Horváth ako advokátsky koncipient 1928 (SAK)

Žiadosť Ivana Horvátha o zápis do zoznamu advokátskych osnovníkov 29.10.1928 (SAK)

Odôvodnenie žiadosť Ivana Horvátha o zápis do zoznamu advokátskych osnovníkov 29.10.1928 (SAK)

Potvrdenie advokáta dr. Ivana Dérera z 28.10.1928 prijatí Ivana Horvátha na miesto advokátskeho koncipienta (SAK)

Žiadosť dr. Ivana Dérera o zápis Ivana Horvátha ako svojho koncipienta 1929 (SAK)

Žiadosť dr. Ivana Dérera a dr. Ivana Markoviča o zápis Ivana Horvárha ako koncipienta dr. Ivana Markoviča 1929 (SAK)

Koncept rozhodnutia Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine o vyhovení žiadosti dr. Ivana Dérera a dr. Ivana Markoviča o zápis Ivana Horvárha ako koncipienta dr. Ivana Markoviča 1929 (SAK)

Ivan Horváth vo chvíli oddychu. Záber z r. 1929 (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SH 28/60)

Ivan Horváth, počas oddychu. Záber z r. 1929 (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SH 28/59)

Ivan Horváth s manželkou Máriou, na bratislavskom nábreží, r. 1931 (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SH 28/68)

Ivan Horváth s manželkou Máriou na Svetovej výstave v Paríži, počas svadobnej cesty, r. 1931 (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SH 28/66)

Podobizeň Jána Poničana (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SP 56/3)

Podobizeň Daniela Okáliho (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SO 5/1)

Podobizeň Gustáva Husáka. Fotograf: ZAS (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SH 194/1)

Podobizeň Vladimíra Clementisa, Fotograf: ČSTK, Bratislava (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SC 41/28)

Titulný list žiadosti Ivana Horvátha o zápis do zoznamu advokátov 1939 (SAK)

Odôvodnenie žiadosti Ivana Horvátha o zápis do zoznamu advokátov 1939 (SAK)

Zápis Ivana Horvátha v matričnej knihe advokátov Advokátskej komory v Bratislave, zv. II, por. č. 371 (SAK)

Odtlačok pečiatky advokáta Ivana Horvártha

Žiadosť dr. Ivana Horvátha o zápis dr. Márie Pšeničkovej, advokátskej osnovníčky. Spisy advokátskych osnovníkov, dr. Mária Pšeničková (SAK)

Advokátska osnovníčka dr. Mária Pšeničková. Spisy advokátskych osnovníkov, dr. Mária Pšeničková (SAK)

Prípis dr. Ivana Horvátha Advokátskej komore v Bratislave na hlavičkovom papieri. Spisy advokátskych osnovníkov, dr. Mária Pšeničková (SAK)

Ivan Horváth vo funkcii podpredsedu SNR, ako člen čs. delegácie na mierovej konferencii v Paríži, r. 1946. Na obr.: zľava 3. Dr. Ivan Horváth (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SH 28/58)

Pohľad na účastníkov konferencie konanej v Paríži v dňoch 29.7. – 13.10. 1946, záber počas rozhovoru na čs. vyslanectve v Paríži. Na obr.: stojaci zľava: 2. Theo H. Florin, sediaci zľava: 1.Dalibor Miloš Krno, 3. Ivan Horvát, 4. Juraj Slávik, 5. Jan Masaryk, 7. Vladimír Clementis (s fajkou) (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SK 70/65)

Ivan Horváth s manželkou Máriou, synom Ivanom, dcérou Janou , počas pôsobenia, ako čs. veľvyslanec v Budapešti, r. 1949 (Miesto uloženia: Slovenská národná knižnica, Literárny archív Martin; SH 28/69)

Obžaloba proti G. Husákovi a spol. (NA Praha, f. Politický sekretariát ÚV KSČ, šk. č. 77 a. j. 201, bod č. 19)

Titulná strana rozsudku Prezídia Najvyššieho súdu sp. zn. Prz 9/63 z 28.6.1963 obsahujúca výrok o zrušení rozsudku nad skupinou G. Husák a spol. z 24. apríla 1954 (A – ÚV KSČ, fond Komise I, Sv. 35, Ar. J.: 889)

JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice