Banskobystrický proces

Slovenskí advokáti, ktorí sa okrem advokácie venovali aj práci pre národ, boli v období silnejúcej maďarizácie na prelome storočí, ako súčasť kultúrnej a politickej elity národa, často terčom prenasledovania uhorských štátnych orgánov. Ich národnobuditeľská činnosť bola považovaná za panslavizmus, za útok na celistvosť uhorského štátu. Už v roku 1887 bol disciplinárnym súdom advokátskej komory odsúdený dr. Vendelín Kutlik (1834 - 1904), pretože "zvádzal slovenských študentov k panslavizmu … pričom zabudol, že mu advokátsky diplom vystavila maďarská advokátska komora a preto je povinný byť maďarským vlastencom a takto ťažko poškvrnil česť a dôstojnosť advokátskeho stavu", za čo mu bol uložený trest pozastavenia výkonu advokácie na jeden rok. Štefan Marko Daxner (1822 – 1892) bol disciplinárne stíhaný advokátskou komorou za zastupovanie v spore o vydanie majetku zrušeného revúckeho gymnázia proti gemerskej stolici - stíhanie však bolo nakoniec zastavené. Advokát dr. Rudolf Markovič (1868 – 1934) bol obžalovaný v Nitrianskom politickom procese (1903) z trestného činu podnecovania proti národnostiam za obsah rečí na zhromaždeniach voličov v Horných Bzinciach a Lubinej (22.9.1901) pred voľbami do Uhorského snemu – bol odsúdený na 5 mesiacov väzenia, odvolací súd ho ale oslobodil. Trnavský advokát dr. František Veselovský (1845 – 1917) bol súdený (1904) tiež za obsah rečí na predvolebnom zhromaždení – najprv bol nitrianskou sedriou prekvapujúco spod obžaloby oslobodený, avšak prešporská súdna tabuľa rozhodla o jeho vine a uložila mu trest jedného roka štátneho väzenia (nastúpil ho vo Vacove 9.1.1905). Advokátmi obžalovanými v Uhorsku neboli však iba Slováci. V Rumunskom memorandovom procese pred porotným súdom v Kluži (7.5. - 25.5.1894), kde obhajovali aj Štefan Fajnor, Miloš Štefanovič a Matúš Dula, bolo obvinených 26 Rumunov (z nich 10 advokátov) z toho, že obsahom nimi pripraveného memoranda "sa dopustili zločinu poburovania" - boli odsúdení na tresty žalára do piatich rokov. Nebývalý bol však banskobystrický politický proces (1900), v ktorom na lavici obžalovaných zasadli spoločne praktikujúci advokáti Pavol Mudroň, Andrej Halaša, Matúš Dula i bývalí advokáti Svetozár Hurban Vajanský a Ján Čipka (bol advokátom v Brezne), všetci obžalovaní za poburovanie spolu s 23 ďalšími spoluobžalovanými.

Andrej Halaša (1852 – 1913)

Andrej Halaša, sa narodil 17.9.1852 v Záskalí (Dolný Kubín). Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny Andreja Halašu, st. (1822 – 1897) a Kataríny, rod. Kutlíkovej.

Štúdium a koncipientské roky

Študoval najprv na gymnáziu v Revúcej (1863-67) - stalo sa to tak, že kubínsky farár Samuel Novák naložil pred začiatkom školského roku 1863/64 v Kubíne plný voz chlapcov, ktorí sa mu zdali vhodnými pre štúdium na slovenskom gymnáziu a sám ich odviezol do Revúcej. V septembri 1867 prešiel Andrej Halaša, kvôli nemeckému jazyku na gymnázium do Levoče, kde i zmaturoval (1871). Právo študoval na právnickej akadémii v Prešove. Po dvoch rokoch štúdia nastúpil ako praktikant u advokáta Ignáca Radlinského v Dolnom Kubíne. Spolu s Pavlom Országhom Hviezdoslavom, básnikom a advokátom, tam organizoval ochotnícke divadlo. V tom čase bol ale centrom národného života Turčiansky Sv. Martin. Preto keď Halaša dostal ponuku presídliť sa tam, neváhal. Z kancelárie Pavla Mudroňa v tom čase odchádzal Halašov rodák z Oravy, Jozef Országh, ktorý práve dokončil svoju koncipientskú prax a zložil advokátsku skúšku. Ako povedal Kalinčiak, keďže "Oravci sa majú radi", odporúčal Országh Palovi Mudroňovi namiesto seba rodáka Andreja Halašu. Halaša nastúpil k Mudroňovi ako advokátsky koncipient v októbri 1874. Príchodom do Martina sa ocitol v centre národných snáh Slovákov.

Spojenie rodu Mudroňovského a Halašovského

Advokátsku skúšku zložil Andrej Halaša v roku 1876. Zostal však v Mudroňovej kancelárii i naďalej. To sa už tušilo, že dcéra jeho principála Anna Mudroňová (1864 – 1954), bude jeho ženou. A tak začiatkom roku 1882 rozposlal Pavel Mudroň s manželkou svojim priateľom kartičku, na ktorej stálo vytlačené: "Úctive Vás týmto ku sobášu našej dcéry Anny s Andrejom Halašom na 3. hodinu popoludní, dňa 24. januára t.r. pozývame". Halaša sa stal v kancelárii Mudroňovým spoločníkom. Pracovali v nej aj Miloš Šimko, Ján Mudroň, Milan Ivanka a Miloš Vančo. V práci aj v živote sa prejavil ako neúnavný a tvorivý, nikdy sa nesťažoval, že by svoje povinnosti nestíhal, nepoznal odpočinok, vstával ráno do práce a neodtrhol sa od nej do večera. V jednej zo spomienok sa dočítame: "U Mudroňov bývali hostia častí, ale kto kedy videl Halašu pri prikrytom stole? Jeho nebolo vídať ani jesť". Andrej Halaša a Anna Mudroňová mali veľmi blízke záujmy. Spoločným im bolo najmä divadlo. Anna Halašová bola aktívna ochotníčka, nadviazala na ochotnícke vystúpenia svojich rodičov a úspešne stvárnila množstvo postáv. V roku 1894 prevzala po svojej matke funkciu pokladníčky v Živene, neskôr sa stala jej predsedníčkou. Pozývala k nim martinskú mládež, ktorá tam naberala oduševnenie. Po rokoch spomínala: "Drahé, dobré deti to boli – boli by vtedy umreli za slovenskú vec". Halašovsko - mudroňovský dom bola honosná dvojposchodová budova, bol aj sídlom redakcie Národných novín a Slovenských pohľadov. Pohostinnosť tohto domu bola známa. Zora Jesenská popisuje atmosféru v dome pri príprave jedného zo stretnutí s priateľmi zo širokého okolia takto: "do Martina zbiehalo sa všetko, čo reprezentovalo slovenský národ, domáca pani čistila a bielila slamníky, zháňala a vypekala, ona obsluhovala hostí v určenej rovnošate – biele mulové šaty, belasá zástera, červený muškát vo vlasoch – na slávnostnom bankete, kde oheň oduševnených prípitkov nemohli schladiť ani nenávidené kohútie perá žandárov, promenujúcich sa pod oblokmi a ligot ich bodákov". Halašovci udržiavali čulé kontakty s viacerými advokátmi. Osobitné priateľstvo však Halašovcov spájalo s Vendelínom Kutlíkom. Koncom septembra 1896 dostali Halašovci od neho list (z 24.9.1896), ktorý začína slovami "Andrejko môj dobrý, Anička moja milá!". Kutlik sa v liste sťažuje na svoju neutešenú majetkovú situáciu, ktorá nastala po jeho disciplinárnom odsúdení. Smutne konštatuje, že má množstvo neuhradených pohľadávok na trovách, vymáha ich exekučne, ale je na tom finančne tak zle, že jeho deti Igor a Marienka budú musieť odísť zo škôl. Píše: "Moji dobrí ľudia, snáď vám bude možno pomocou nám prispieť a síce takým spôsobom, že by nám "Živena" na 2 – 3 roky aspoň 100 zlatých s Vaším láskavým sprostredkovaním na výchovu detí požičala. Ani moja Boženka a ani Marienka o liste tomto nevedia a prosím, aby tajnosťou ostal, kým by záležitosť tá sa uskutočnila". Halašovci žiadanú pomoc neodmietli.

Etnograf, folklorista a divadelník


Andrej Halaša bol nie len advokátom. Ako režisér nacvičil 300 predstavení, sám stvárnil 170 divadelných postáv. Pripravoval repertoár pre ochotnícke divadlo v Martine, prekladal divadelné hry. Spolu s kolegom advokátom Jozefom Kohútom účinkoval v predstaveniach aj mimo mesta. Od čias, keď prišiel do Martina, divadlo tam ožilo. Jedna z ochotníčok si po rokoch spomínala na niektoré príhody, ktoré sa "zbehli pri réžii pána pravotára Andreja Halašu", ktorého herci striedavo volali pánom pravotárom, pánom fiškáľom a pánom režisérom, najmä na jeho bezprostrednosť a oduševnenie. Spomínala na to, že Halaša sa "pri chybách sa hneval, rozčuľoval, pri podarených scénach sa tešil ako naivné dieťa". Raz "keď Jožko Kohút po svojom výstupe odišiel z javiska, povedal mu Andrej Halaša: "Prelej si hrdlo, máš hlas ako vrana". Všetci sa divili ako si dokáže Halaša nájsť popri svojich pravotárskych povinnostiach čas aj pre divadlo. "Divadlo iste veľmi miloval, lebo mu neobyčajne slúžil. Prekladal kulisy, rozpisoval úlohy, šepkal, i hrával. Sám roznášal úlohy a vždy prišiel do domu, pekne požiadal, prehovoril a veru, čo som mala koľko starostí s domácnosťou, nemohla som úlohu neprijať. Nuž ale s ním hrať alebo pod jeho réžiou, bolo pôžitkom. Bol jemný, pozorný, znalý veci. Bol dokonalý divadelník a dobrák človek." Halaša zozbieral okolo 25 000 ľudových piesní (vydal ich knižne - Písne slovenské, 1880), zbieral i porekadlá, názvy a mená. Prispel aj k rozvoju turistiky spolu s Milošom Pietrom (na Martinských holiach bola potom prvá chata pomenovaná "Halašova chata"). Po Slovensku cestoval spolu so svojou elegantnou, usmiatou manželkou, hľadal hmotné pamiatky ľudovej kultúry, hudobné nástroje, či kolovrátky. Po dedinách skupoval predmety ľudového umenia, ktoré vlastnoručne potom nakladal do vlaku a tešil sa zo svojich nálezov. Prinášal ich domov, čistil, katalogizoval. Podľa spomienok svojich súčasníkov "ako posledný nádenník klesal pod ťarchou kníh a ťažkých predmetov", často ho bolo vídať "s kladivom a kliešťami na rebríkoch do starých stodôl". Halaša takto zhromažďoval aj pohľadnice slovenských pamiatok, posielali mu ich priatelia a keď bol na cestách, sám posielal domov manželke také pohľadnice, aby sa hodili do zbierky. Keď poslal pohľadnicu z Krakova a vypísal adresu po slovensky (Turčiansky Sv. Martin), nejaký poštový zriadenec na ňu v záujme tohto, aby došla do neznámeho Martina, rukou dopísal "Ober Ungarn"... Halašovci mali štyri deti, z nich Pavol (1885 – 1969) sa stal zubným lekárom, Ján (1893 – 1981) lekárnikom a fotografom a Dušan advokátom. Dušan Halaša (1883 – 1936) sa narodil ako v poradí druhé dieťa 9.3.1883 v Martine. V rodisku navštevoval ľudovú školu, potom gymnázium v Šoprone a právo na univerzitách v Kluži a Budapešti. Andrej Halaša sa zaslúžil sa v Martine o postavenie Národného domu (1888), o založenie Slovenskej muzeálnej spoločnosti (1893) a prvej budovy Slovenského múzea v Martine (1908). Rozposlal množstvo listov (aj do Ameriky), na základe ktorých získal príspevky na stavby. Usilovnosť Andreja Halašu ocenil i Svetozár Hurban Vajanský, ktorý napísal do Veršov (1890) venovanie Andrejovi Halašovi: "Tieto svoje verše venujem Ti dôkazom, že ako vysoko vážim si skutky umu, tvorivú silu fantázie, slúženie krásnemu a ideálnemu, slovom, štetcom alebo dlátom – nie menej si vážim nevďačný, nehlučný no požehnaný trud Tvoj majúci tie samé čisté pohnútky a tie samé vysoké ciele". Andrej Halaša organizoval aj voľby v okrese, reklamoval občanom volebné právo, propagoval slobodu tlače a zhromažďovania. Dlho pred voľbami pripravoval z daňových výkazov a pozemkových kníh zoznamy voličov, do volebného miesta priviedol niekedy i sto ľudí. Bojoval s hlúposťou voličov, perfídnosťou komisie, hádal sa so žandármi, len aby u ľudu udržal povedomie národnej povinnosti. Pre jeho aktivitu v národných veciach, keď nebolo zrejme národného podujatia, na ktorom by sa nezúčastnil, vyslúži si prezývku "národný mravec". Jedno z nich, ktoré sa spočiatku začalo celkom nevinne, priviedlo Andreja Halašu až na lavicu obžalovaných v Banskej Bystrici. Nebolo to však jeho prvé obžalovanie, už prv bol odsúdený (na trest 300 zlatých) ružomberskou sedriou pre urážku na cti. K tomu došlo tak, že po tom, čo sa pokladník na martinskej železničnej stanici osopil na Slovákov, aby si lístky na vlak pýtali po maďarsky, zastal sa ich. Na lavicu obžalovaných v Banskej Bystrici mal zasadnúť vedľa svojho kolegu advokáta Matúša Dulu.

Matúš Dula (1846 – 1926)

Matúš Dula sa narodil 28.6.1846 v Blatnici v roľníckej rodine Matúša Dulu, st. a Anny, rod. Duchajovej. Jeho otec bol kupcom (šafraníkom). Zapojil sa aktívne do revolučného diania (1848), spoločne s učiteľom Jurajom Šoltýsom propagoval v Blatnici a na okolí slovanskú vzájomnosť, v roku 1848 bol uväznený.

Detstvo a štúdium

Spomínaný učiteľ Šoltýs najprv učil aj malého Matúša na obecnej škole v Blatnici a Mošovciach. Ako spomína Dula vo vlastnom životopise "práca Šoltýsova, moje vlohy, zvlášte však ale pevný úmysel otcov, aby som sa v živote stal šikovným šafraníkom a rodnej obci osožným občanom, pohli môjho otca, že ma v jeseni 1858 do Kežmarku zaviezol, kde som na evanjelickom gymnáziu tretiu a štvrtú triedu odbavil v nemčine – ktorú reč za nevyhnutnú otec pre šafraníka považoval". V Kežmarku študoval 3 roky (1858-1861). Spomína si na profesora Torbegera: "Zaobchádzanie tohto muža s jemu podriadeným žiactvom, vzbudilo vo mne náklonnosť ku ďalšiemu štúdiu tak, že som po odpravení nižšieho gymnázia, o šafraníctve viacej ani počuť nechcel. Rodičom sa táto premena v mojom zmýšľaní neveľmi páčila. ... Na moje doliehanie a prosby, po starostlivom rodičovskom ponaučení, že "nie stav, nie učenosť, nie bohatstvo, nie oblek, robí človeka šťastným a statočným ale spokojnosť s osudom, nábožná myseľ a dobré skutky", dali mi slobodu rozhodnúť sa, na akú cestu sa dám. Po uplynutí prázdnin vybral som sa teda znova do Kežmarku". Po absolvovaní piatej triedy v Kežmarku pokračoval tri roky na maďarskom gymnáziu v Rožňave, kde zmaturoval (1864). V tom čase sa očakávalo, že sa stane kňazom, dokonca už aj kázal podľa pokynov evanjelických farárov (v Betliari, Nižnej Slanej). Ďalej Dula spomína: "Keď som sa so svedectvom dospelosti z Rožňavy do drahého domova navrátil, bol som už ale odhodlaný právnickým štúdiam sa venovať". A tak sa začali prípravy. "Rodičia moji nahospodárený kapitálik vynaložili na moje gymnaziálne štúdiá a na veno mojej najstaršej sestry, výnos z malého hospodárstva v najúrodnejších rokoch ani na moje vydržanie nebol dostatočný. Z posledných síl ma do Viedne nakoniec ale vystrojili." Právo začal Dula študovať vo Viedni (1864). Počas prvých prázdnin sa vrátil domov, na čo spomína: "Cez prázdniny prijal ma blahorodý pán advokát Pavel Mudroň do jeho kancelárie. Týmto mi bolo popriate od počiatku theoriu so životom spojovať a krásny cieľ účinkovania právnika vôbec (a slovenského zvlášť) učiť sa poznávať." Pre Viedeň sa Dula rozhodol nielen preto, že tam bolo mnoho slovenských študentov, ale aj preto, že v tom čase Viedeň sľubovala Slovákom možnosť účasti v štátnej administratíve a v súdnictve. Po tom, čo sa sľuby nenaplnili, rozhodol sa v roku 1867 prejsť do Budapešti.

Koncipient a advokát

Po skončení štúdia nastúpil Dula k Pavlovi Mudroňovi ako koncipient. Po tom, čo získal doktorát a zložil advokátsku skúšku (1871), otvoril si v októbri 1871 vlastnú advokátsku prax v Turčianskom Sv. Martine. Ako advokát viedol boj za obnovenie zrušeného slovenského gymnázia v Martine. Dula bol členom komisie pre prípravu gymnázia. Dosiahol, že rozhodnutie martinskej cirkvi o zriadení gymnázia schválil aj prešporský konvent. Toto rozhodnutie musel ale ešte odobriť generálny konvent v Pešti. Na konvente v Pešti Dula hájil vec tak razantne, že bol nazvaný "divoký Dula". Generálny konvent však rozhodnutie o zriadení gymnázia neodobril. Dula intervenoval aj u ministra vyučovania, ktorý však odpovedal, že povolí zriadenie gymnázia len ak bude jeho vyučovacím jazykom maďarčina. Keď básnik Pavol Országh Hviezdoslav hodlal vydať svoje verše a všetky vydavateľstvá mu z obavy vydanie odmietli, Dula založil (1886) v Martine s Andrejom Halašom Kníhkupecko-nakladateľský spolok a knihu vydal. Dula sa podieľal aj na vybudovaní Národného domu v Martine (1887). Stavba bola financovaná z vyzbieraných príspevkov (po 50 zlatiek). Prispievatelia boli zapísaní ako spoluvlastníci do pozemkovej knihy. To všetko z obavy pred konfiškáciou, ktorá hrozila, ak by išlo o majetok spolkový. Ale ani tak sa dielo nepodarilo úplne. Nápis "Národný dom" nebol povolený a zostal iba názov "Dom". Následne bolo zakázané v ňom usporadúvať spoločenské akcie s odôvodnením, že údajne "strop sály môže kedykoľvek spadnúť", napriek tomu, že zo stanoviska osloveného znalca vyplýval opak. Budova mala slúžiť i ako hotel, avšak Dom nedostal povolenie čapovať nápoje a tak sa museli prinášať z iného hostinca. O neskoršie vydanie povolenia na užívanie dvorany a vydanie hostinskej koncesie sa zaslúžil práve Dula.

Rodina

Manželkou Matúša Dulu sa stala Vilma, rod. Paulíny – Tóthová (1856-1908), dcéra Viliama Paulíny – Tótha. Mali spolu 4 deti, z nich Ján (1877-1904) vyštudoval právo. S Vilmou Paulíny – Tóthovou sa Matúš Dula zosobášil 8.1.1873. Bola vzdelanou a distingvovanou dámou. Keď sa mala konať v Martine (1893) oslava stého výročia narodenia Jána Kollára (zúčastnil sa jej aj T.G. Masaryk) po tom, čo bola zakázaná, žandári rozháňali ľud zhromaždený na martinských uliciach a obkľúčili aj miestnosť, kde mal byť hosťom podávaný slávnostný obed, Dula pozval hostí do svojho domu a v záhrade ich všetkých pohostil, nehľadiac na prípadné následky. Dulov dom stál vedľa domu Paulínyho – Tótha. Podľa spomienok Jána Hrušovského: "Blahobytne bývalo sa u Dulov. Vkusne zariadené, priestranné izby s mohutnými krbmi, všetko svedčilo o nevtieravom bohatstve a o umení, využívať rozumne, kultúrneho človeka dôstojným spôsobom prednosti a dobré stránky hmotných statkov. Veď u Dulov mali na podiv a závisť celého mesta aj kachličkami vykladanú kúpeľňu, do ktorej sa pumpovala voda zvláštnou strojovou pumpou v kuchyni". V záhrade na Železničnej ulici si nechal Dula postaviť tenisový dvorec.

Advokát

Ako obhajca sa zapojil Dula do Klužského memorandového procesu (1894), zúčastnil sa aj na Národnostnom kongrese v Pešti (1895), stál pri zrode Česko-slovenskej jednoty. Rovnako ako Halaša aj on veľa energie venoval voľbám. V Martinskom okrese, kde kandidoval Pavol Mudroň, však vrchnosť preložila volebné miesto z uvedomelého Martina do Sučian. Keď Dula priviedol k voľbám údajne okolo 800 slovenských voličov a maďarský kandidát nebol ani navrhnutý, predseda volieb Lehotzky, voľby zrušil a okres ostal bez poslanca. V druhom obvode kandidoval Paulíny – Tóth, tu bolo volebné miesto preložené z Mošoviec do Štubnianskych Teplíc. Predseda volieb príchodzích slovenských voličov nechal rozohnať vojskom. Dula márne venoval agitácii medzi slovenskými voličmi celé mesiace príprav. Sám kandidoval iba raz (1881) po Paulíny - Tóthovi v okrese Štubniansko – teplickom, avšak neuspel. Potom už iba pomáhal pri voľbách Pavlovi Mudroňovi (ten kandidoval márne 8 krát). Ako advokát v 80. rokoch 19. stor. zastupoval vládou prenasledovaných Slovákov - Gustáva Kellnera, či farára Mošteňana. V roku 1899 v tzv. Memorandovom procese obhajoval martinských národovcov. O rok neskôr sám zasadol na lavicu obžalovaných v banskobystrickom procese spoločne nielen s Andrejom Halašom ale aj so Svetozárom Hurbanom.

Svetozár Miloslav Hurban Vajanský (1847 – 1916)

Svetozár Miloslav Hurban (16.1.1847, Hlboké – 17.8.1916, Martin) sa stal známym ako spisovateľ pod menom Vajanský. Je autorom románov Letiace tiene (1883), či Suchá ratolesť (1884). Pôvodným povolaním bol však advokát.

Detstvo a štúdiá

Svetozár Hurban sa narodil 16.1.1847 v Hlbokom ako prvorodený syn na evanjelickej fare svojho otca - národovca Jozefa Miloslava Hurbana (1817 – 1888). Jeho matkou bola Anna Hurbanová, rod. Jurkovičová, dcéra Samuela Jurkoviča. Práve Samuel Jurkovič napísal o malom Svetozárovi po jeho narodení, že bol "pekne vyvinutým chlapčekom, ktorý čo do výzoru i zdravia by mal robiť famílii česť". Svetozár mal ôsmich súrodencov, jeho sestra Ľudmila (1860-1886) sa vydala za advokáta Dionýza Feju (1844 – 1931). V revolučnom roku 1848 bola hlbocká fara vyrabovaná, na dvore postavili pre Jozefa Hurbana šibenicu. Anna Hurbanová aj s malým Svetozárom, ktorý práve prekonal osýpky, museli v noci z fary ujsť. Uchýlili sa na Moravu, odkiaľ sa vrátili po dvoch rokoch. Svetozárovi otec vštepoval prvé základy vedomostí, dbal na rozvíjanie jeho osobnosti. Študoval najprv v rodisku (1853 – 58), do gymnázia sa zapísal v Modre, potom odišiel na Tešínske gymnázium (1858 – 61). Z tohoto času pochádza list, ktorý Svetozárovi poslal jeho otec a v ktorom píše: " … ako hovoríš, je veľa nepriateľov. To ale nie sú Tvoji nepriatelia, lež Tvojho národa. Ty sa len usiluj, aby si časom mohol cnosťou, vierou, učenosťou a pevným názorom, či charakterom porážať týchto nepriateľov.". Po troch rokoch v Tešíne otec posiela syna na nemecké gymnázium do Horných Streliec. V roku 1863 odchádza na stáž do Stendalu vďaka pomoci nemeckých evanjelických kruhov. Počas štúdii v zahraničí sa jeho otec obáva, aby sa mu syn neodnárodnil: "Slovensky hodne zabudneš do prázdnin, aj prízvuk stratíš, ale niečo – zmysel Ti predsa ostane. Len srdce nestrať!". Ďalšie triedy gymnázia absolvoval Svetozár Hurban v Banskej Bystrici, kde zmaturoval (1867) Napriek otcovmu želaniu, aby študoval teológiu, sa Svetozár zapísal po maturite na právnickú akadémiu v Bratislave (1867). Bol rozhodnutý stať sa advokátom pre nezávislosť tohto povolania. Štúdium ukončil zložením skúšok (1870). Spomína: "Skúška mi šla dobre, len som sa jej veľmi bál". Ďalej pokračuje v štúdiu v Budapešti. Ešte v Bratislave sa v januári 1870 Svetozár Hurban zasnúbil s Idou Michalovitsovou, pochádzajúcou z maďarsko – nemeckej rodiny, ktorej otec bol od roku 1871 prezidentom prešporského súdu. Svetozár sa obával, či dokáže rodinu uživiť. V liste svojej nastávajúcej píše: "Ktovie, Idka, či nás nebude tlačiť bieda. Veď ako Ti je známo, Slovania v Rakúsku sú prenasledovaní. A ktovie, Idka moja, či Ti ja budem môcť zabezpečiť, na čo si Ty bola zvyknutá … Mojou úlohou je brániť môj ľud. Ty máš byť viničom, ktorý sa láskavo ovinie k svojmu stĺpu a podopiera ho. Len láska je vlasťou ženy … Vášeň odletí, ale požehnanie lásky zostane."

Koncipient a advokát

Po skončení štúdií vykonával koncipientskú prax v advokátskej kancelárii Vendelína Kutlíka v Trnave (1870 – 1871), potom u dr. Kučiniho v Pešti. Po návrate z vojenskej prezenčnej služby (1873) prax dokončil u Michala Mudroňa v Bratislave. V roku 1874 zložil advokátsku skúšku a otvoril si vlastnú advokátsku kanceláriu v Skalici. S Idou Michalovitsovou sa nakonec oženil (4.5.1875 v Bratislave). Ako advokátovi sa mu však nedarilo, pokúšal sa uchytiť postupne vo Viedni, v Bratislave, Námestove a Liptovskom Mikuláši (1876 – 78). V júni 1878 bol povolaný do vojenskej služby na rakúsko-uhorskú okupáciu Bosny. Literárne sa začal venovať zážitkom z nedobrovoľnej účasti na tejto okupácii, čo mu otvorilo cestu k redaktorstvu v Národných novinách, v ktorých sa stal redaktorom (15.11.1878) a neskôr šéfredaktorom (4.12.1906), ktorým bol do smrti. V roku 1888 zomiera Svetozárov otec. Keď mu chce rodina o štyri roky odhaliť nový náhrobok, žandári spomienkové zhromaždenie brutálne rozoženú. Svetozár napíše článok "Hyenizmus v Uhrách" (Národnie noviny 13.9.1892), za ktorý si vyslúžil jednoročné väzenie v Segedíne (od 17.2.1893).

Banskobystrický politický proces

Na počiatku banskobystrického procesu stál list Matúša Dulu z 24.6.1898 rozposlaný niekoľkým martinským priateľom, ktorý sa týkal návratu Ambra Pietra (1843 – 1906), zodpovedného redaktora Národných novín, do Turčianskeho Sv. Martina. Pietor bol deň predtým (23.6. 1898) pešťbudínskym tlačovým súdom odsúdený na osem mesiacov väzenia a peňažný trest 600 zlatých pre priestupok poburovania proti národnostiam. Stalo sa tak preto, že Národnie noviny uverejnili dva články – v prvom boli vyzývaní Slováci, aby si nedali pomaďarčovať názvy obcí a druhý kritizoval majiteľov peštianských tehelní za zaobchádzanie so zamestnancami. Dulov list znel takto: "Páni spoluobčania! Dnes popoludní o pol druhej hodine má sa vrátiť z Pešti náš spoluobčan pán Ambro Pietor. Slušná vec je, aby sme sa pred dorazením rýchlika k jeho uvítaniu na stanicu dostavili, a tým spôsobom vyjavili pánu Ambrovi Pietrovi svoju sústrasť." A tak sa na obed 24. júna 1898 Matúš Dula s dcérou Vierou doviezol kočom na martinskú železničnú stanicu, kde sa zhromaždilo okolo 100 ľudí. Keď Ambro Pietor vystúpil z vlaku, Dula mu stisol ruku, jeho dcéra mu podala kvety a ostatní prítomní volali "Nech žije Pietor!". Potom Dula usadil Pietra do svojho koča. Vtedy koč obstáli žandári. Ľudia sa zhŕkli a tiahli za kočom spievajúc pieseň "Hej Slováci!". Dula odviezol Pietra domov (do Mudroňovsko - halašovského domu). Ľudia zastali pred domom, bol tam i hlavný turčiansky slúžny Ujhélyi, ktorý vydával pokyny žandárom. Tí ľudí vyzvali, aby sa rozišli, pretože inak použijú zbrane. Nasledovalo vyšetrovanie a do Banskej Bystrice k vyšetrujúcemu sudcovi bolo predvolaných (na 23.1.1899) spolu 28 obžalovaných, medzi nimi Dula s dcérou, Halaša, Mudroň, Svetozár Hurban a Ján Čipka. Hoci žiadali, aby pricestoval vyšetrujúci sudca do Martina, kde žili všetci vyšetrovaní, bolo im odkázané, že ak neprídu, budú predvedení. Podľa obžaloby z 22. mája 1899 (č.2749/tr. 1899), Ambro Pietor o svojom odsúdení a čase príchodu do Martina upovedomil Svetozára Hurbana, ten informoval Dulu, ktorý rozposlal po Martine obežník. Preto sa na železničnej stanici zhromaždil dav. Po príchode vlaku Matúš Dula s obnaženou hlavou pristúpil k Pietrovi, objal ho a pobozkal. Viera Dulová, Etela Cablková a Elena Švehlová mu odovzdali kytice kvetov. Ako ďalej pokračuje obžaloba "medzitým tlupa za zábradlím perónu zhromaždená, demonštrovala výkrikmi "živio!". Pietor potom sadol s Matúšom Dulom do koča a voľným pochodom tiahol do mesta; ostatní jednotlivci medzitým obklopiac koč a spievajúc pieseň "Hej Slováci" tvorili ich sprievod a napriek tomu, že boli skrze žandárov k rozídeniu sa a zanechaniu spevu vyzvaní, toto úradné oslovenie neberúc do ohľadu, Pietra po redakciu Národných novín doprevadili." Obžaloba bola podaná pre trestný čin poburovania (§ 174 Tr. zák.) v spolupáchateľstve a s odôvodnením, že obžalovaní verejne oslavovali Ambra Pietra ako páchateľa priestupku poburovania proti národnosti odsúdeného pešťbudínskym tlačovým súdom pre tento jeho priestupok. Proti obžalobe podali apelátu Mudroň aj Dula. Mudroň argumentoval tým, že skutková podstata trestného činu poburovania podľa § 174 uhorského trestného zákona vyžadovala ako podmienku trestnosti "vychvaľovanie a poťažme verejné vyznačovanie páchateľa nejakého zločinu alebo priestupku preto, že ho spáchal". Nie je trestné osobu, ktorá spáchala priestupok pochváliť, ak sa to nerobí práve pre spáchanie tohto priestupku. Dula poukázal na to, že "Nie je nezákonné ľutovať i páchateľa priestupku. Cítiť sústrasť možno i s otcovrahom. Sústrasť nemožno stotožniť s vychvaľovaním. Tam, kde i sústrasť podlieha cenzúre, tam nech nikto nerozpráva o ľudských právach alebo práve o slobode občanov". Ďalej Dula zdôraznil, že Pietor nebol ešte 24. júna 1898 odsúdený právoplatne, pričom podmienkou trestnosti podľa § 174 tr. zák. je aj to, že oslavovaným musí byť páchateľ trestného činu, teda právoplatne odsúdená osoba. Kráľovská súdna tabuľa obe apeláty zamietla a bolo nariadené záverečné trestné pojednávanie na deň 4. januára 1900.

Do Banskej Bystrice cestovali všetci 28 obžalovaní z Martina spoločne vlakom v osobitnom vozni, pricestovali tam 3. januára 1900 predvečerom a ubytovali sa v Hoteli u Raka. O desiatej večer zasadli k spoločnej večeri. Na príchod do súdnej budovy spomína Vajanský takto: "O deviatej ráno dňa 4. januára boli sme už všetci v priestrannej chyži nového justičného paláca. Okolo pol desiatej nás pozvali do sály. Nieto na nej nič pekného: je pomerne malá, má mizernú ventiláciu a obraz Jeho Veličenstva, ktorý je hanbou umenia maliarskeho, nemal by tam visieť už len z dôvodov estetických." Súdu predsedal sudca Ludvik Boleman, prisediacimi boli Ján Nemeš a Ján Horváth, kráľovskí sudcovia banskobystrického súdu. Žalobu zastupoval Karol Keményi, štátny fiškus. Obhajcami boli Emil Stodola, Rudolf Markovič, Gabriel Staroň a Ján Mudroň (1866 – 1926) syn Pavla Mudroňa. Emil Stodola (1862 – 1945) bol advokátom od roku 1891. Pochádzal z rodiny zámožného mikulášskeho garbiara, jeho brat Aurel položil základy teórie tepelných turbín. Prax vykonával spočiatku v Liptovskom Mikuláši (1891 – 1911), neskôr v Budapešti (1911 – 1918), kde sa stal mestským advokátom a zastupoval i Ústrednú banku. Od roku 1913 bol Stodola evidovaný v policajnom zozname "štátu nebezpečných Slovákov" a bol pod stálym dozorom maďarských policajných orgánov. Po vzniku 1. ČSR bol chargé d´affaires v Maďarsku, neskôr advokátom v Bratislave, kolegovia ho zvolili za predsedu Zväzu advokátov na Slovensku. Už v roku 1917 v Budapešti začal vydávať časopis Právny obzor, ktorý po vzniku ČSR vydávala Právnická Jednota Slovenska a ktorý existuje doposiaľ.

Úvod pojednávania popisuje Vajanský takto: "Predseda Ludvik Boleman, otvoriac pojednávanie vyhlásil predmet: trestná záležitosť pozdvihnutá proti Matúšovi Dulovi a jeho 27 spoločníkom; upozorňuje poslucháčstvo, aby sa zdržiavalo dávať výraz súhlasu alebo nesúhlasu, potom káže voviesť obžalovaných. Po usadení svedkov upozorňuje ich, aby len pravdu, čistú pravdu vyznali a upozorňuje ich na následky krivej prísahy. Notár prečíta maďarsky obžalobnú listinu. Tlmočník ju v hlavných bodoch opakuje v slovenčine. Obžalovaní sú vyvedení, potom po jednom predvolávaní na výsluch". Pojednávacia sieň bola preplnená, na galérií sa i stálo. Začína sa výsluchom Matúša Dulu. Na otázku v maďarčine ako sa volá, odpovedá Matúš Dula: "Poneváč som Slovák, prosím vypočúvať ma v mojej materinskej, slovenskej reči. Žiadam to, hoci znám maďarsky a proti maďarskej reči žiadne antipatie neprechovávam". Vtedy sa z obecenstva ozval mužský hlas: "Hanba pre advokátsky stav!", na čo však predseda senátu nijako nereagoval. Nasledujúce otázky položené Dulovi maďarsky boli pretlmočené a Dula odpovedal slovensky. Na otázku, či je pravda, že Dula pri privítaní Pietra toho "bozkal a že mu pritom slzy v očiach hrali", Dula to nevylúčil. Na to, či ľud na stanici volal na slávu Pietrovi si Dula nespomína "lebo bol dojatý" a na to, či ľud spieval "Hej Slováci" tiež nie, pretože sa v koči zhováral s Pietrom. Na otázku obhajcu Markoviča, či v blízkosti jeho koča boli nejakí ľudia, odpovedal Dula tak, že pri jeho koči boli iba žandári a za jeho kočom šiel koč Svetozára Hurbana a ľudia možno za ním. Svetozár Hurban na otázku, prečo šiel na stanicu, odpovedal, že s Pietrom sedí spolu 32 rokov v redakcii a "mojou morálnou povinnosťou bolo ho privítať, keď ho taký ťažký osud zasiahol. V roku 1894, keď som sa vracal z jednoročného štátneho väzenia zo Segedína, práve Ambro Pietor ma privítal na stanici veľkou rečou". Na otázku, či aj on spieval, odpovedal: "V koči som šiel s jednou dámou a tak som nemohol spievať!". Potom sa spýtal obhajca Markovič obžalovaného: "Aký je pomer v Martine medzi hlavným slúžnym Ujhelyim a ľudom? Nepersekvuje ten všemožne pokojných občanov?". Odpoveď na túto otázku súd nepripustil. Pri výsluchu obžalovaného Andreja Halašu, tento uviedol, že o odsúdení Pietra vedel z novín, Dulov list nečítal a na otázku s akým úmyslom šiel na stanicu, povedal "Jedine s tým úmyslom, aby som vyslovil svoju sústrasť odsúdenému Pietrovi". Keďže na peróne nebolo miesto, stál Halaša v budove stanice a preto nevolal na slávu Pietrovi. Na otázku, či sprevádzal Pietra so zástupom, odpovedal "Áno, lebo ma tadiaľ viedla cesta domov" (Pietor býval v rovnakom dome ako Halaša). Pieseň "Hej Slováci!" nespieval, pretože bol až na konci sprievodu. Na otázku dr. Mudroňa, potvrdil, že keď Dula posadil Pietra do koča, zhromaždený zástup sa začal rozchádzať a znova sa zišiel, keď žandári obstáli koč. Pavel Mudroň, v tom čase už 65 ročný, vo svojej výpovedi uviedol, že Pietor je jeho švagor - "v jednom dome bývame, žijem s ním v priateľstve, šiel som ho privítať", na stanicu sa ale opozdil a keď ta prišiel práve sa všetci rozchádzali. Potvrdil, že cestou spieval "Hej Slováci!". Na otázku, ako sa chovali žandári povedal: "Zrazu vidím koč z oboch strán strážia žandári. Mne to hneď napadlo – čo to chce byť? Či chcú zavrieť Pietra? Následkom toho sa začalo spievať Hej Slováci". Etela Cablková tvrdila pri výsluchu, že na stanicu išla na prechádzku, Elena Švehlová preto, že odprevádzala svoju matku, avšak potvrdila, že spievala "Hej Slováci!" a volala na slávu Pietrovi. Počas jej výpovede sa ozval z obecenstva mužský hlas, ktorý na jej adresu po maďarsky povedal: "Hanebne klame!", avšak predseda senátu ani na to žiadnym spôsobom nereagoval. Obžalovaný Vladimír Mudroň priznal, že spieval a to z dôvodu, že "bol dobrej vôle, ale nie preto, aby demonštroval alebo búril". Obžalovaný Samuel Kuchárik na otázku, či spievali aj pred Mudroňovým domom povedal: "Nikto nespieval, pretože keď žandári nastrčili bodáky, otvorili patron tašku a začali nabíjať zbrane, všetko zatíchlo, každý stŕpol, čo sa bude robiť" a dodal, že neďaleko domu stál hlavný slúžny Ujhelyi. Obžalovaný Juraj Čajda na otázku, či spieval pieseň Hej Slováci, priznal, že áno a po tom, čo bol vyzvaný súdom, aby predniesol jej slová, urobil tak zvýšeným hlasom začínajúc slovami "Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije", tlmočník text tlmočil do maďarčiny.

Po výsluchu obžalovaných o 13 hod. bola vyhlásená prestávka. Obžalovaní išli na spoločný obed. Keďže obhajcovia boli počas prestávky oznámiť predsedovi senátu, že niekto z obecenstva urážal ich klientov, predseda senátu na začiatku druhej časti pojednávania upozornil publikum na nevhodnosť takýchto reakcií s tým, že sám tieto poznámky nepočul. Ako obhajcovia počas prestávky u publika zistili, osobou, ktorá sa vyjadrila na adresu 16 ročnej Eleny Švehlovej, že "nehanebne klame" a na adresu Dulu, že je "hanbou advokátskeho stavu", bol banskobystrický advokát a pokladník advokátskej komory Bella Tilless... Pojednávanie pokračovalo o 15,00. Prvým z vypočúvaných svedkov bol martinský hlavný slúžny Atila Ujhelyi. Ten uviedol, že len čo sa dozvedel, že na stanici sa chystá privítanie Pietra, poučený zo skorších podobných udalostí, požiadal miestne žandárstvo, aby urobilo potrebné kroky k udržaniu poriadku. Keď perón pred príjazdom vlaku uzatvorili, prišiel k svedkovi Matúš Dula a "rozhorčoval sa, že má kúpené cestovné lístky na vlak a žandári ho nechcú pustiť" a preto svedok prikázal žandárom, aby ho pustili. Dula do vlaku ale nenastúpil a zvítal sa za kriku zhromaždených s Pietrom, potom nasadli do koča. Keď svedok videl, že koč ide iba veľmi pomaly, vyzval žandárskeho nadporučíka, aby zakročil, aby sa nedemonštrovalo. Pokračoval: "Keď som došiel k Mudroňovmu domu, žandársky veliteľ mi povedal, že bol vo dvore a žandári sú tam k stene pritisnutí." Výsluch svedka bol doprevádzaný výkrikmi z obecenstva: "Nepravda!" Nasledovala otázka obhajcu Markoviča: "Je v Martine na mestských uliciach dovolené rýchlo kone poháňať?" Svedok odpovedal, že "Nie, ale ten koč mohol ísť rýchlejšie!", na čo reagoval obhajca vyvolajúc smiech v sále slovami: "Veru nemohol, pretože potom by mu tí žandári nestačili!". Zhodne s týmto svedkom vypovedal aj žandársky nadporučík Eugen Lázár. Uviedol i to, že obžalovaní sami po incidente so žandármi vo dvore Mudroňovho domu podali na postup žandárov sťažnosť, ale vrchnosť ju posúdila ako nedôvodnú a konštatovala, že žandári, ak nasadili bodáky a nabíjali pušky, nekonali v rozpore s predpismi, pretože boli ohrození. Po výsluchu tohto svedka nasledovala krátka prestávka, pretože bolo potrebné v pojednávacej miestnosti porozsvecovať lampy.

Po výsluchoch ďalších žandárov a niekoľkých iných svedkov bol ešte vypočutý 11 ročný chlapec František Šimko, ktorý roznášal Dulov list. Sudca sa ho spýtal: "Či mal napísané, kde má chodiť?", chlapec za smiechu obecenstva odpovedal: "Nie, veď ja to už viem, vždy chodím povolávať, keď treba!" Potom boli prednášané ďalšie návrhy na dokazovanie. Obhajcovia žiadali čítať spis týkajúci sa trestnej veci Pietra vrátane článkov, za ktoré mal byť odsúdený. Súd ich návrhy zamietol. Na Dulovu otázku, kedy bola Pietrova vec právoplatne skončená mu súd odpovedal, že koncom októbra 1898. Nasledovali záverečné reči. Kráľovský fiškus dr. Július Keményi začal slávnostne: "Veľkomožný pán predseda! Slávna kráľovská súdna stolica ako trestný súd! Iste nepoviem nič nového, keď tvrdím, že za zlým nasleduje zlé. ... V živote štátu nemožno zľahčovať pohyb, ktorý od istého času, snaží sa slovenský a maďarský ľud, ktorý toľko storočí spolu trpel, následkom čoho sa stal jediným celkom, tie dva národy odlúčiť. Peštbudínska porota posúdila Pietra pre búrenie ... To búrenie bolo prvé zlo, z ktorého vzišlo to druhé slúžiace za predmet dnešného pokračovania." Fiškus poukázal na to, že ku konaniu sa obžalovaní priznali. Na základe toho uzavrel: "Môj úctivý návrh k tomu smeruje, nech ráči slávny súd Matúša Dulu a jeho 27 spoločníkov za vinných vyhlásiť a na základe § 174 ich potrestať, každého ako zasluhuje!". Obhajca dr. Gabriel Staroň poukázal na to, že obžalovaných na stanicu priviedlo ich priateľstvo k Pietrovi a "vnútorný cit, ktorý cítia obžalovaní oproti veci, pre ktorú Ambra Pietra odsúdili". Poukázal na zákonom garantovanú rovnosť národností a na to, že tento zákon nie je naplnený v praxi. Keby to tak nebolo, nebol by ani Pietor odsúdený, keby nebol odsúdený, nebolo by ani jeho vítania na stanici. Poukázal i na to, že Pietor nebol odsúdený za vlastný článok, ale bol odsúdený ako zodpovedný redaktor, teda nič konkrétne sám nevykonal a preto ho za nič konkrétne ani nemohli obžalovaní verejne vychvaľovať. Obhajca dr. Emil Stodola zdôraznil, že treba odlíšiť to, čo sa stalo na železničnej stanici a čo sa stalo potom na ulici. Na stanici išlo o prejav priateľského citu, na ulici o dôsledok provokácie žandárov. Aj on poukázal na nedodržiavanie národnostného zákona. Tu reč prerušil predseda s tým, že mu odoberie slovo, ak bude takto pokračovať. Obhajca dr. Rudolf Markovič uviedol, že "tento proces je z reťaze tých, ktorých cieľom je, čo sa nezohne, zlámať!". Zdôraznil, že skutková podstata trestného činu podľa § 174 Tr. zák. vyžaduje oslavovať prečin a nie osobu. Pre prípad, že obžalovaní nebudú spod obžaloby oslobodení, požiadal s poukazom na ich vzdelanosť o ich oslobodenie od nútených (rabských) prác a dovolenie, aby sa na svoje útraty vo väzení stravovali. Obžalovaný Matúš Dula uviedol, že v konaní bolo preukázané, že na jeho obežník reagoval a na stanicu sa dostavil z tohto dôvodu iba jediný zo všetkých obžalovaných. To čo sa dialo bolo iba prejavom priateľstva a nie trestným činom. Vo vzťahu k výkladu § 174 Tr. zák. uviedol príklad, ako tomuto ustanoveniu rozumie on: "Proti tomuto ustanoveniu sa iba ten prehreší, kto oslávi alebo vyznačí zločinca za to, že spáchal zločin. Napríklad aj toho, kto by snáď Banskú Bystricu vypálil, slobodno oslavovať, ak si to zaslúži, len za vypálenie neslobodno ho chváliť". Samotná sústrasť s odsúdenými sa netresce nikde na svete, je prejavom humanity. Obžalovaný Pavol Mudroň poukázal na to, že v rozhodujúcom čase nebol Pietor odsúdený právoplatne. Obžalovaným na to, aby boli odsúdení je nevyhnutné dokázať nie len to, že oslavovali Pietra ale "plus aj to, že ho oslavovali preto, že spáchal trestuhodný priestupok. A to plus nie je nijak dokázané". Po záverečných rečiach okolo deviatej večer bolo pojednávanie skončené a odročené na druhý deň na jedenástu hodinu za účelom vyhlásenia rozsudku.

Nevhodné správanie advokáta Bellu Tillessa, najmä vo vzťahu k Elene Švehlovej neostalo však zabudnuté. Ochranu jej cti vzali do rúk Ján Cablk a Igor Dulla, ktorí ho išli navštíviť na byt. Vtedy sa Tilles pred svedkami vyjadril, že uraziť slečnu Švehlovú nemienil, ale ak sa cíti urazená, všetko odvoláva a slečnu odprosuje. Tým bola satisfakcia dosiahnutá. Medzitým o pol desiatej večer prichádzajú obžalovaní na banket zorganizovaný banskobystrickými priateľmi. S prejavom vystúpil Dula, Mudroň aj Hurban. Ten pripomenul, že dnes na súde bola veľa ráz spomenutá pieseň "Hej Slováci!", bola i prednesená a preto navrhol, aby si ju všetci v tej chvíli zaspievali spoločne a nahlas, čo sa aj stalo. Na druhý deň 5. januára 1900 o 11, 15 hod. bol vyhlásený rozsudok pred plnou porotnou sieňou. Trojčlenný senát sedel na svojom vyvýšenom mieste. "V mene Jeho veličenstva", bolo počuť hlas sudcu Bolemana. Všetci vstali a sudca predniesol dlhý výrok o všetkých 28 obžalovaných. Všetci až na troch boli uznaní vinnými podľa obžaloby a boli im uložené tresty väzenia (14 dní až tri mesiace) alebo peňažné tresty (50 až 100 zlatých). Matúšovi Dulovi bol uložený trest 3 mesačného väzenia, jeho dcére Viere pokuta 50 zlatých a v prípade nezaplatenia 10 dňové väzenie, Svetozárovi Hurbanovi 1 mesačné väzenie, Pavlovi Mudroňovi 14 dňové väzenie a Andrejovi Halašovi 3 mesačné väzenie. Odsúdeným bolo povolené oslobodenie od nútených prác a stravovanie sa na vlastné náklady. Odsúdení sa vracali aj späť do Martina spoločne. Po obede u Raka nastúpili o tretej hodine na vlak. Do Martina došiel vlak okolo ôsmej večer. Stanica bola plná žandárov, hlavný slúžny sa pripravil aj na tento návrat Martinčanov domov... Proti rozsudku podali všetci odsúdení appelátu, avšak odvolací súd jej nevyhovel. Márna bola i cesta obhajcov na čele s Emilom Stodolom do Budapešti k ministrovi pravosúdia Plózsovi, aby dosiahli zmiernenie trestu.

Advokáti vo väzení

Všetci odsúdení advokáti svoj trest vykonali v banskobystrickom väzení ešte koncom roku 1900. Svedectvo o pomeroch vo väznici obsahujú listy Andreja Halašu manželke začínajúce vždy slovami "Drahá Anička!". Ako vyplýva z prvého z nich (25.9.1900), všetci spoločne odsúdení boli obyvateľmi ciel umiestnených na druhom poschodí väzenskej budovy vo vzájomnom susedstve – Halaša obýval celu spoločne so svokrom Pavlom Mudroňom a Svetozátom Hurbanom. V susednej cele bol Matúš Dula. O väzení Halaša píše: "Výhľad z neho mám len na okolité vrchy bystrické a k –nebu! Chyžky sú priestranné, každá s dvoma oblokami, ale tak vysoko, že nimi von hľadieť nemožno, iba ak si človek priloží lavičku, čo je však prísne zakázané. Postele železné, na nich slamníky. Na stene dve truhličky na drobnosti, pri dverách lavička, na nej úzky krčah na vodu, v kúte metla a nočná plechová nádoba. Chyžky sú asi na tri metre vysoké, majú parové kúrenie, chybujú nám ale vešiaky. Ceremónia odovzdania trvala asi dve hodiny: najprv pospisoval nás kráľovský fiškus, od neho odviedli nás dvaja strážnici, jeden na čele, druhý pozadu do prijímacej izby k žalárnému dozorcovi, ten odobral nám peniaze, tabatierky, prstene, hodinky, nože. Otec má číslo 340, ja 345. Po odbavení týchto formalít odviedli nás do chyžiek hovoriac nám, aby sme sa sami roztriedili. Po oboznámení sa s našimi príbytkami, dovolené nám bolo vybrať si z kufrov najpotrebnejšie veci. Potom sme si odbavili prvý obed. Obed náležal z toho, že každému dali polkruhovatý chlieb a v papieri zabalených pár kúskov šunky. Doniesli to na tácni a podávali úzkými oblôčikmi dverovými. O piatej pustili nás na celohodinovú vychádzku do dvora, obtočeného z dvoch strán vysokými múrmi a z druhých väzenským staviskom. Obídenie priestoru desaťráz robí jeden kilometer. O šiestej dali nám večeru, mäsové karbonátky posekané s kašou zabalené v paprikových listoch. Doniesli to v plechových velkých hrncoch. Po večeri doniesli nám čerstvej vody a zavreli nás na tri zámky prajúc nám dobrú noc. O šiestej ráno sa zvoní, musíme všetci povstávať a ísť na prechádzku, ktorá trvá do siedmej. Po prechádzke nás zasa zavrú, do ôsmej sedíme v rozjímaní, z ktorého vyruší nás štrkot kľúčov oznamujúci, že nam nesie sluha – na veľkej tácni už pripravenú kávu a väzenský hostinský v košíku rožky i cukor. Behom raňajok nechajú dvere otvorené, soberú náčinie a zavrú nás zase. Otec vzal do rúk knihu, Hurban vystrel sa cez dve postele. Je posvätné ticho, rušené len hukotom väzenskej dielne. Cítime sa dobre, až na tú jednotvárnosť, ktorá je nepríjemná, kým jej neprivykeme. V každej celle je jeden z väznov náčelníkom, skrze direktora ustanoveným. V našej je otec…". Väzni sa obávajú o svoje odoslané listy, Halaša v nasledujúcich listoch vysvetľuje: "Poneváč listy bez cenzúry neprepúšťajú a cenzúru prevádza sám kráľovský fiškus, ktorý nerozumie po slovensky, listy sú zadržované kým ich neprezrú pravdepodobne s pomocou tlmočníka, sotva dostali ste list, a pokračuje "otcovi povolili od včera vankúš a od zajtra dostaneme pol litra vína. Chybujú nám noviny a martinské pivo. Prosba o fajčenie bola podaná, ešte je nevybavená." (26.9.1900). V jednom z ďalších listov už badať zmenu: "Otec číta ruské politické pojednania, Hurban recituje nám Lermontova. Otec je mimoriadne dobrej nálady celý deň, spáva nadúšok a ani včasné vstávanie nerobí mu obtiaže. Noviny nedostávame ani maďarské. Fajčenie má dovolené len starý Cablk, dostáva každodenne dve viržínky. Víno dostáva akrem otca a starého Cablka len Dula. Ostatných nás lekár neuznal za potrebných vína, či fajčenia". O niekoľko dní už radostne Halaša píše: "Otec dostáva už dve cigary denne."a dodáva: "Postieľať si musí každy sám svoju posteľ, len v celle Dulovej a v našej usporadúva posteľ sluha. Aj obuv musí si každý čistiť sám. No ale od zametania izieb, vyprášenia a prinášania vody sme všetci oslobodení. Otec sa pustil do životopisu. Chváli každé ráno, že spí na dúšok, kdežto my ostatní prebúdzame sa cez noc aj 5 – 6 ráz, lebo znepokojujú nás drobné chrobáčky, ktorých musí byť u nás aspoň za jeden regiment a my ich lapať nevieme. … Na prechádzkach vedieme živé rozhovory. Dula a Cablk prevádzajú dostihy v rýchlom chodení, otec, Šoltýs a baťko Cablk tvoria trojicu ťažkej pechoty, stúpajúcej pevne ale pomaly, Škultéty s Hurbanom vedú vedú filozofické přednášky." Krátko před prepustením Halaša píše: "Už iba 264 hodín, 17 nocí, 36 prechádzok, 216 kilometrov, 116 000 krokov počas prechádzok … Odchodu sa samosebou tešíme, napriek tomu, že pobyt tuná bol vo veľkej miere akoby odpočinkom duševným aj telesným pre tých, ktorí ho doma nemajú a napriek tomu, že doma čakajú nás starosti, práca, povinnosti každodenného života. Bolo dosť ale tejto dobroty!"(12.12.1900). V jednom z posledných listov pred odchodom (19.12.1900) Halaša plný očakávania píše"Z väzenia vypustia nás najneskoršie v pondelok o 8-mej ráno a vlak odchádza o 10-tej. Prídeme teda popoludňajším rýchlikom. Dovidenia! Tvoj Andrej".

Mudroň, Hurban a Halaša po prepustení z väzenia

Výkon trestu účel zrejme nesplnil. Pavol Mudroň bol v roku 1907 znova odsúdený za prípravu ľudových zhromaždení požadujúcich uzákonenie všeobecného volebného práva (na peňažný trest). Svetozár Hurban ďalší trest dostal za článok "Neustávajme!"(Národnie noviny, 25.11.1902) a tri mesiace si odsedel vo vacovskom väzení (30.12.1903 – 1.3.1904). Ani Andreja Halašu odsúdenie v tomto politickom procese nezlomilo a vo svojej práci ďalej pokračoval. Rodinná právnická tradícia Halašovcov sa rozvíjala ďalej vďaka synovi Dušanovi Halašovi (1883 – 1936). Ten sa medzitým stal koncipientom v spoločnej kancelárii svojho otca a Pavla Mudroňa. Advokátsku skúšku zložil v roku 1912 v Budapešti, dostal pri nej osobitnú pochvalu a usadil sa ako advokát v Turčianskom Sv. Martine S dovršením šesťdesiatky sa začal zhoršovať zdravotný stav jeho otca. V júni 1912 zápal prsnej blany uložil Andreja Halašu do postele. Bol to možno dôsledok jeho kúpania sa v studenej bystrine v Tatrách počas turistického podujatia. Na jar roku 1913 sa ukázali tuberkule. Slovenský denník ešte optimisticky informoval o operácii, ktorú absolvoval (10.3.1913): "Andrej Halaša podrobil sa dnes v tunajšom Pajorovom sanatóriume operácii a s radosťou oznamujeme, že nemocný šťastne prekonal operáciu, jeho stav je v každom ohľade uspokojivý a je pevná nádej, že sa všeobecne vážený pacient v najkratšom čase úplne vylieči a zotaví. Zpráva táto zaiste vzbudí úprimnú radosť na celom Slovensku. Halašu v sanatoriume obetave ošetruje jeho verná manželka." Optimizmus však netrval dlho - Národnie noviny prinášajú správu (1.4.1913): "Andrej Halaša, advokát, zať nášho Pavla Mudroňa leží beznádejne chorý. Už nie je pri vedomí." Onedlho Andrej Halaša zomiera. Jedna z jeho ochotníckych kolegýň si povzdychne: "S jeho predčasnou smrťou sa osud asi pomýlil". Andrej Halaša zomrel ako 61 ročný v piatok 4. apríla 1913 o ôsmej hodine večer v Martine, tam je i pochovaný. Pohreb sa konal o tri dni, Matúš Dula lúčiac sa s Halašom hovoril: "Hoci si pracoval potichu a pri skromnosti, teraz mi už Tvoja skromnosť nezabráni povedať, že si bol užitočným a výdatným pracovníkom a že slovenský národ Tvojich služieb nikdy nezabudne." Andrejovmu synovi Dušanovi kondolujú kolegovia advokáti zo širokého okolia (Markovič, Janoška, Zányi). Dušan Halaša po otcovej smrti prevzal jeho kanceláriu. Bol právnym zástupcom Tatrabanky, aj on poskytoval právnu pomoc perzekvovaným národovcom. V Martine pôsobil ako advokát až do roku 1934. Bol bystrým právnikom, mal spoľahlivý úsudok a veľké praktické skúsenosti. V Advokátskej komore v Turčianskom Sv. Martine bol členom Výboru a bol i členom skúšobnej komisie pre jednotné skúšky sudcovské a advokátske. Zomrel slobodný a bezdetný v Martine ráno 21.9.1936 vo veku 53 rokov. Krátky nekrológ priniesli Národnie noviny: "Bol človekom milým a dobrého srdca, voči svojim klientom uznanlivý a zachovávajúc tradíciu kancelárie mudroňovskej zastupoval mnohých Slovákov úplne zadarmo." Z advokátov odsúdených v banskobystrickom procese sa mal vzniku 1. ČSR dožiť iba Matúš Dula. Pavol Mudroň zomrel v roku 1914, Svetozár Hurban v roku 1916.

Matúš Dula po banskobystrickom procese

Aj Matúš Dula sa po prepustení z väzenia vrátil k práci. V roku 1906 obhajoval v tzv. Ružomberskom procese, kde boli súdení Andrej Hlinka, Vavro Šrobár a viacerí ružomberskí mešťania. Po smrti Pavla Mudroňa (1914) sa Dula stal predsedom Slovenskej národnej strany, požiadal o výmaz zo zoznamu advokátov a venoval sa politickej a spolkovej činnosti. V auguste 1917 pozval na deň štátneho sviatku sv. Štefana ministerský predseda Tisza k sebe popredných Slovákov; snažil sa získať záporné stanovisko k myšlienkam o spojení slovenského a českého národa. Slovenskí národovci sa vopred stretli v Liptovskom Sv. Mikuláši. Tam predniesol advokát Ján Ružiak: "Ja, páni moji, radšej si dám ruku odťať, akoby som mal niečo podpísať proti Čechom!" Zhromaždeniu predsedal Dula a bolo rozhodnuté, že do Pešti sa cestovať nebude. V roku 1918 gróf. M. Károlyi snažiaci sa zachrániť Uhorsko ponúkol Dulovi funkciu slovenského "bána" v autonómnom Slovensku, Dula s ním odmietol jednať. Naopak 30.10.1918 podpísal Deklaráciu slovenského národa ako predseda SNR, ktorá v ten deň vznikla. Na pamätnom zasadnutí SNR 30.10.1918 od dojatia plakal. Niekoľko dní po tom prišla do Martina maďarská vojenská posádka z Lučenca. Jej veliteľ sa chystal zatknúť Dulu. Našiel ho na pošte a vyhrážal sa, že ho odovzdá vojenskému súdu. Zhodou okolností práve vtedy zazvonil na pošte telefón - ministerský predseda Károlyi si prial hovoriť telefonicky s Dulom. Veliteľ mal v ruke sluchátko a kontroloval rozhovor. Dula opísal situáciu, v ktorej sa nachádza a Károlyi nevediac, že ich počúva aj veliteľ, vyjadril sa nelichotivo na adresu jeho postupu, ktorý prirovnal k "najväčšiemu blbstvu v najvážnejšej chvíli". Veliteľ Dulu prepustil. Po zverejnení Martinskej deklarácie poslal gŕof Károlyi Dulovi blahoprajný telegram k založeniu SNR. Karolyi písal Dulovi: "Chceme vysloviť, že podľa nášho presvedčenia a viery národ slovenský a maďarský sú odkázaní jeden na druhého a že musíme v pokojnej zhode v bratskom spolupôsobení hľadať i lepšiu budúcnosť". Dula odpovedal: "Zo srdca želáme, aby maďarský národ zaujal v spoločnosti slobodných národov miesto, ktoré mu patrí podľa jeho kultúrnych cenností a jeho demokracie. Slobodný československý národ želá si byť maďarskému národu dobrým susedom a bratom". Po vzniku 1. ČSR bol Dula poslancom Národného zhromaždenia (1918 – 1920), potom senátorom (do 1925), podpredsedom NZ, ale pre svoj vek sa zúčastňoval na politickom živote čoraz menej. Dula Zomrel 13.6.1926 v Ružomberku dva týždne pred dovŕšením 80. rokov o pol desiatej večer. Prúdy v nekrológu píšu: "svoj právnický um dal do služby národnej veci, aby hájil národne prenasledovaných Slovákov, ba i Rumunov spolu s veľkým Štefanovičom a Fajnorom". Národnie noviny perom Krčméryho dodávajú: "Pominul sa Matúš Dula ... Slza zvláštneho dojatia a vzrušenia, ktorá akokoľvek premáhaná, skĺzla sa po tvári Dulovej, v pamätnom zasadnutí Národnej rady slovenskej 30. októbra 1918, bola čistá slza bolesti slovenskej, meniacej sa v radosť vo chvíli veľkej úľavy sŕdc. S tou čistou perlou v oku stáť bude Matúš Dula pred očami pokolení. Pôsobenie šľachetného človeka nekončí sa hrobom."

Záver

Také boli osudy advokátov Halašu, Dulu a Vajanského, ktorých spojil nie len banskobystrický proces. Ten hodnotí Svetozár Hurban Vajanský slovami "Takého procesu, ako bol banskobystrický, ešte u nás nebolo. Len z jednoho mestečka vybrali si na chuť 28 ľudí, priviedli súd do takého položenia, že voľky nevoľky musel sa stať nástrojom čisto politického konania. Beda ľuďom, beda verejnému životu, beda mravnosti občianskej, beda štátu a krajine, kde justícia prinútená je robiť politiku."

Použitá literatúra:

Andrej Halaša - Biografický lexikón Slovenska. 3. zv. SNK, Martin, 2007, str. 317 – 318. Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv. Obzor, Bratislava, 1984, str.181. HALAŠA, P.: Sprievodca po Národnom cintoríne. Matica Slovenská, Martin, 1969. ĎUROVČÍKOVÁ, M.: Halašovsko – Mudroňovská pozostalosť. Matica slovenská, Martin, 1965. Chýrnik. Andrej Halaša podrobil sa operácii. Slovenský denník, 11.3.1913, str.2. Chýrnik. Pomník Andrejovi Halašovi. Slovenský denník, 30.4.1913, str.4. Nekrológ za Andrejom Halašom. Národnie noviny, č. 39/1913, str. 3. Dr. Dušan Halaša umrel. Národnie noviny. 21.9.1936, str.3. Lexikón osobnosti mesta Martin. Martin, 2006, str. 78-79. DUBOVSKÝ, D.: Biografický lexikón mesta Revúca. Revúca, 2000, str. 81-82. Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. Liptovský Mikuláš 1997 – 2002. Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Martin, 1999. ČAVOJSKÝ, L.: Slovenské ochotnícke divadlo 1830 – 1980. Obzor, Bratislava, 1983, str. 52 – 57. MRÁZOVÁ, L.: Anna Halašová. Živena, č.2/1934, str. 29- 30. Anna Halašová 85-ročná. Naše divadlo, č.7/1949, str. 149. JESENSKÁ, Z.: Pozdravenie pani Anny Halašovej. Živena, č.2/1944, str. 38. Andrej Halaša. Prúdy, č.8/1913, str. 305-307. PODOLÁK, J.: K 50. Výročiu smrti Andreja Halašu. Slovenský národopis, č.4/1963, str.596. RUMAN, M. O.: Spomíname Andreja Halašu. Naše divadlo, časopis slovenského divadelníctva, č.8/1943, str. 113 – 115. Andrej Halaša. Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 16, 1931, č.1, str. 1 – 3; VAJANSKÝ, S. H.: Politický process 28 Slovákov a Sloveniek pre búrenie. Turčiansky Sv. Martin, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1900. Rozsudok v banskobystrickom procese a opravné prostriedky (SNK ALU C53), diplom Andreja Halašu (SNK ALU 37S6), List dr. Ivanku Dušanovi Halašovi (SNK ALU37S56), Listy Andreja Halašu z väzenia manželke (SNK ALU 37P12), svadobné oznámenie Andreja Halašu a Anny Mudroňovej (SNK ALU37OO103), kondolencia Ivanku Dušanovi Halašovi po smrti jeho otca (SNK ALU37O2), Bazovského list Andrejovi Halašovi (SNK ALU 37 A20), Kutlikov list Andrejovi Halašovi (SNK ALU 37 G13);

Matúš Dula - NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníků. Praha, Knihtiskárna J. Slováka v Kroměříži (Morava), 1930, str. 82 - 83; HRUŠOVSKÝ, J.: Starý Martin v živote a ľuďoch. Črty a spomienky. Bibliotheka, Bratislava; Biografický slovník. Martin, Matica Slovenská, 1989, str. 522 – 523; ŠVORC, P.: Rozbíjali monarchiu. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1992, str. 21 – 27; Nekrológ za Matúšom Dulom. Prúdy 10, 1926, str.402; Nekrológ za Matúšom Dulom. Slovenské pohľady, 42, 1926, str.628; Nekrológ za Matúšom Dulom, Slovenská politika 16.6.1926; Matúš Dula mŕtvy. Národnie noviny, 15.6.1926; Matúš Dula – starešina národních pracovníku slovenských. Národná rada českoslosvenská, Praha, 1926. Smútočná reč Matúša Dulu nad hrobom Hurbanovým (SNK ALU 138 AG3), Vlastný životopis (SNK ALU 207A), znovuzapísanie do advokátskej komory (SNK ALU 50F29), z úradnej činnosti (SNK ALU 50F29), advokátsky diplom (SNK ALU 50F28); Svetozár Hurban Vajanský - NAGYOVÁ, O.: Mladý Vajanský ako novinár. Obzor, Bratislava, 1973; Encyklopédia slovenských spisovateľov. Obzor, Bratislava, 1984, 2. zv., str. 222 - 226; Biografický slovník. Martin, Matica Slovenská, 1989;

Emil Stodola - ŠVORC, P.: Rozbíjali monarchiu. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1992, str. 21 – 27; Biografický slovník. Martin, Matica Slovenská, 1989.

Andrej Halaša (foto P. B. Socháň,
Turčiansky Sv. Martin;
SNK – ALU)
Dušan Halaša
(SNK- ALU)
Emil Stodola
(SNK – ALU)
 
Matúš Dula
(SNK - ALU)
Svetozár Hurban Vajanský
(SNK – ALU)
 



Budova Kráľovskej  súdnej stolice v Banskej Bystrici (zo zbierky autora)

 



Mudroňovsko – halašovský dom,v ktorom sídlila aj spoločná advokátska kancelária Pavla Mudroňa a Andreja Halašu
(zo zbierky SNK – ALU)



Titulná strana knihy Svetozára Hurbana Vajanského Politický process 28  Slovákov a Sloveniek pre búrenie venovaná tzv. Banskobystricemu procesu vydaná v Turčianskom Sv. Martine v roku 1900 (fond starých tlačí ŠVK Košice)

 



Svadobné oznámenie Anny Mudroňovej a Andreja Halašu, 1882.
(SNK – ALU, sign. 37OO103)

 



Advokátsky diplom Matúša Dulu z 3. júla 1871.
(SNK –ALU, sign. 50 F  28)

 

Titulná a záverečná strana rovnopisu  rozsudku Kráľovskej súdnej stolice v Banskej Bystrici, č. k. 8506/1900 z 4. januára 1900. Na poslednej strane ručne písaného rozsudku bez predtlačenej hlavičky  je pri podpise sudcu zretelný odtlačok pečivy Kráľovskej súdnej stolice Banská Bystrica.
(SNK – ALU; sign. C 53)

 



Titulná a záverečná strana odvolania 19 obžalovaných (medzi nimi Dulu, Mudroňa, Halašu aj Hurbana) proti rozsudku v Banskobystrickom procese
(SNK – ALU; sign. C 53)



JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice